Čo znamená jedno zmenené slovo v Putinovom prejave

S týmto záverom by určite nesúhlasil známy francúzsky filozof Jean Baudrillard (1929-2007). V jeho knihe V tieni mlčiacej väčšiny, alebo na konci sociálneho (A l’ombre des majorités silencieuses, ou la fin du social, 1982) konštatoval, že mlčiaca väčšina vôbec nikoho nepodporuje. Jej podstatou je ľahostajnosť, je to jej jediná vlastnosť.

Tichá podpora väčšiny spoločnosti je len ilúzia, nech už ide o akúkoľvek moc, pričom táto ilúzia bráni správnemu vyhodnoteniu spoločenskej situácie. Preto sú aj zmeny verejnej mienky pre štátne úrady často neočakávané a výsledky volieb nezodpovedajú ich predpokladom. Platí to aj vtedy, keď neboli viditeľné žiadne známky nových trendov.

Kladiem si otázku, či sa niečo podobné môže stať v Rusku. Asi nie už teraz na jeseň. Orgány majú stále značné rezervy a dokážu mať vplyv na verejnosť. Preferujú pritom protizápadnú rétoriku a imitáciu hrozby vojny. Oficiálna propaganda štátu úspešne vykresľuje krajinu ako obkľúčenú pevnosť, za múrmi ktorej sú iba nepriatelia.

Považujem za paradox, že ruské vedenie v tom dostáva inšpirácie a príležitosť zo Západu. Prečo sa zhoršuje ekonomický stav a životná úroveň ruského obyvateľstva? Pretože EÚ a USA uvalili na Rusko sankcie. Prečo je nutné pripravovať sa na obranu svojich záujmov a územia so zbraňou v ruke? Pretože sa rozširuje NATO, Ukrajina sa usiluje o členstvo v Aliancii a pobaltské štáty či Poľsko si neustále robia nároky. Washington a Brusel ich v tom podporujú.        

Áno, zhodneme sa, že v týchto tézach je prítomný nemalý kus pokrytectva, ale na ľudí to pôsobí presvedčivo, zvlášť tých, ktorí nie sú príliš dobre zorientovaní v medzinárodnej politike. Vlastenecká mobilizácia je najefektívnejší spôsob zjednotenia ľudí. Azda vás teda neprekvapí, keď poviem, že Západ svojou politikou voči Rusku nechtiac posilňuje režim, ktorý mu zjavne nevyhovuje.

Vyhlásenia ruského vedenia a obavy z vojny sú v Rusku v prvom rade nástrojom vnútornej politiky, vôbec neznamenajú reálnu prípravu na vojnu. Nejde o nič nové, tento nástroj používal sovietsky režim celé desaťročia, od konca 20. až do 80. rokov 20. storočia. Pozoruhodné pritom je, že keď na sovietske Rusko zaútočilo nacistické Nemecko, štát bol absolútne nepripravený. 

9. mája tohto roku predniesol Vladimir Putin prejav, ktorý bol jeho kritikmi hodnotený ako „agresívny a protizápadný“. Pozornejší poslucháči si však všimli, že v ňom vôbec neuviedol názov krajiny, ktorá bola počas druhej svetovej vojny hlavným nepriateľom ZSSR – Nemecka. Ako porazení sú tam menovaní abstraktne nacisti a fašisti, akoby nemali žiadnu vlasť a národnosť.

Aj v tomto „agresívnom“ prejave ruský prezident nezabudol na spoločné záujmy s Nemeckom, hlavne – na Nord Stream 2 – osud ktorého je asi dôležitejší ako národná pýcha. Ak sa bojí uraziť Nemecko čo i len slovom, ako je možné hovoriť že sa chystá na vojnu?

Mnohých pozorovateľov v Putinovom prejave pohoršila iná vec. Putin povedal, že sovietsky ľud bol na ceste k víťazstvu sám, čo prirodzene niektorí komentátori videli ako zámerné popretie úlohy západných spojencov. Je pritom možné, že išlo o banálnu chybičku. V písanej verzii prejavu bolo použité ruské slovo един, čo znamená zjednotený, čo je tradične používaná formulácia. Je preto možné, že keď Putin čítal text, zle toto slovíčko prečítal a vyslovil ho ako один, teda sám.

Môžeme sa len dohadovať, či išlo len o nešťastný jazykový sklz, alebo za tým máme vidieť Freuda, alebo či rečník vedome posilnil rétoriku. Teraz je to už nepodstatné. Pár hodín po prezidentskom prejave bol na kremeľskom webe ešte prístupný originálny variant prejavu, potom ho opravili. Jedno písmenko kardinálne zmenilo význam celej frázy, no priznať, že prezident sa pomýlil, je pre Kremeľ nemysliteľné.

Nebyť internetu, väčšina ruskej spoločnosti by túto zmenu formulácie vôbec nespozorovala. Napokon, rozhodujúca úloha sovietskeho ľudu je pri víťazstve nad fašizmom pre Rusov samozrejmosť. Mlčiaca väčšina nemá dôvod na nespokojnosť.

V Rusku sa však blížia voľby a môžeme si byť istí, že v Kremli sa budú snažiť nič nepodceniť. Štátna moc preto využíva nielen negatívne, ale aj pozitívne stimuly, ak chcete nástroje „posilnenia“ (reinforcement) spoločenského vedomia. V súlade s behaviorálnou psychológiou Burrhusa Skinnera (1904-1990). V Kremli údajne chystajú balíček sociálnych a ekonomických výhod pre rôzne vrstvy obyvateľstva. Cieľom je ukázať občanom, že úradom na nich záleží, a povzbudiť ich, aby hlasovali „správne“.

Pre Kremeľ to nebude ľahké rozhodnutie, pretože hospodárska situácia v Rusku nie je jednoduchá a neponúka možnosti nadmernej veľkorysosti. Existujú aj zástancovia iného pohľadu, že situácia v krajine je už pod kontrolou, preto nie sú potrebné ďalšie náklady. Pravdepodobne však zvíťazí tradičný prístup robenia politiky a občania dostanú aj pozitívnu motiváciu, aby s istotou podporili vládnych kandidátov do parlamentu. 

Preto si myslím, že momentálne nevidieť dôvody očakávať od nadchádzajúcich volieb nejaké prekvapenia alebo šoky. Aspoň do roku 2024, kedy by sa mali uskutočniť pre krajinu dôležitejšie prezidentský voľby. Verejná scéna v Rusku sa dovtedy asi významne nezmení. Pokoj v Rusku vyzerá byť nateraz na dlhšie obdobie zaručený. Otázka je, či ide o ticho pred búrkou. Aj na to sú dva názory.

Nuž, stabilita je dobrá vec a veľa ľudí ju považuje za vyššiu hodnotu. Ale platí to len do určitej miery. Kým takáto stabilita neznamená stagnáciu, kým nebrzdí pokrok a neprinesie regres. Niektorí experti si myslia, že v Rusku sa to už deje. Zatiaľ ale málokto v spoločnosti zdieľa ich obavy.