Zbierka na nové médium Michala Kovačiča je prejavom politického náboženstva

Rozhovor s filozofom Jurajom Šústom o tom, prečo je úspešná zbierka Michala Kovačiča na nové médium znakom sekulárneho politického náboženstva, o tom, prečo je tento fenomén prítomný najmä v progresívnom prostredí a aký postoj zaujať, ak vedieme politický zápas s človekom, ktorý politiku chápe ako náboženstvo.

Bývalý moderátor televízie Markíza Michal Kovačič vyzbieral na svoj nový projekt za pár dní stovky tisíc eur, a to v prevažnej miere od malých prispievateľov. O akom fenoméne to podľa vás vypovedá?

Pánu Kovačičovi môžeme pogratulovať k úspešnej zbierke. To, že je taká úspešná, oprávňuje iných ľudí premýšľať nad tým ako nad fenoménom, ktorý tu je prítomný. Podľa mňa to svedčí o tom, že istá skupina našej spoločnosti považuje záležitosti týkajúce sa straníckej politiky za veci priam až najdôležitejšieho významu.

Tradične boli najdôležitejšími vecami tie náboženské, lebo Boh je to, čo je najvyššie. Z toho sa zdá, že pre dnešných sekulárnych ľudí, alebo čoraz viac sekulárnu spoločnosť je najdôležitejšie to politické, to teraz preberá štatút sekulárneho náboženstva. Tak, ako sa dokážu veriaci ľudia – a to aj chudobní – zložiť napríklad na nový oltár, vežu či kostol, v súčasnej kultúre sú chrámami dneška médiá, ktoré prezentujú politické pohľady na to, ako má vyzerať krajina, politici, spoločnosť.

Skúste bližšie vysvetliť fenomén sekulárneho či politického náboženstva. 

V politickej filozofii je známy koncept Erica Voegelina, ktorý o tom veľa písal. Ale ak nechceme ísť do detailov, tak môžeme povedať, že ide o to, že náboženské sa sekularizuje a politika sa divinizuje, zbožšťuje. Politické sa už netýka len nejakej vymedzenej oblasti verejného života ako sú parlament, súdnictvo a správa vecí verejných, ale cez zmeny, ku ktorým prispeli aj moderné médiá, sa to týka celého života človeka, jeho mysle, jeho srdca, každodenných záujmov. Hranica medzi súkromným a verejným sa úplne stiera. 

Je to smutný paradox, tá hlúpa tradícia nedeľných politických debát ukazuje, že nedeľné Na telo bola taká nová slovenská sekulárna liturgia, ktorá sa postupne vylaďovala na progresívnu vlnu. Ak to vyjadríme náboženským jazykom, tak státisíce Slovákov takto „svätilo“ nedeľu. Myslím si, že aj tá zbierka ukazuje, že náboženský jazyk v tomto zmysle nie je prehnaný, ale presne vyjadruje to, o čo ide. 

V akom zmysle?

V takom, že je bezprecedentná. Je bezprecedentné, aby sa také veľké peniaze vyzbierali v takom krátkom čase na projekt politických diskusií, ktorých dnes existuje veľké množstvo. Navyše sú tu viaceré konkurenčné liberálne médiá, ktoré majú podobné diskusie. Napriek tomu tu bol fenomén týchto nedeľných politických debát ladených v progresívnom tóne a ukázalo sa, že je veľmi silný. Preto si myslím, že nie je prehnané pripodobniť to k náboženským motiváciám. 

Prečo je politické náboženstvo prítomné hlavne v progresívnom prostredí a v iných, napríklad, konzervatívnom, socialistickom, alebo národnom ho nebadať? Ako si to vysvetľujete?

Progresivizmus je náboženstvo relatívne úspešnejšej časti spoločnosti, je to akási sekulárna verzia protestantskej etiky. Je to politické náboženstvo úspešnej strednej triedy, ktoré chce dať zmysel ľudskému životu prostredníctvom politickej eschatológie. Jeho stúpenci chápu, že veci niečo stoja a nechýba im lojalita a spoluzodpovednosť za to, čo považujú za bytostne dôležité. 

Skupiny ako konzervatívci, alebo národovci majú iný étos. Väčšinou nepatria k vyššej strednej triede a nie sú ochotní toľko vynakladať svoje súkromné zdroje na kultiváciu verejného života. Rozhodne nie v takej miere ako to robia tí, ktorých by sme priradili k progresívcom.

Zároveň veriaci katolíci, ktorí aj žijú to, čo ich viera učí, sú na tomto svete tak trochu cudzincami. Ich vlasť je mimo túto spoločnosť, to najdôležitejšie je mimo hraníc tohto sveta. To samozrejme neznamená, že sa o tento svet netreba starať a snažiť sa, aby sa v ňom žilo lepšie, spravodlivejšie. No zároveň nás to chráni od utopickosti. Jednoducho vieme, že by sme nemali staviť všetko na kartu politickej zmeny, lebo tá v konečnom dôsledku nehrá tú najdôležitejšiu úlohu. Politika totiž nedokáže definitívne vyriešiť problém zla. 

Potom je však zaujímavé, že tento fenomén sa týka aj mnohých veriacich kresťanov. Nielen Kovačičovi, ale aj na ďalšie liberálno-progresívne projekty často prispievajú aj ľudia, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu.

Paradoxne, dnes často progresívni veriaci žijú svoju vieru integrálnejšie ako mnohí kresťania. Mnohým kresťanom sa totiž zdá, že žiť kresťanskú identitu celostne je príliš náročné, alebo si už ani poriadne neuvedomujú, čo to znamená. 

Mnohí preberajú kultúrne návyky a spôsoby premýšľania od spoločnosti, v ktorej žijú, aj keď si ešte ponechávajú niečo zo svojej tradičnej viery. 

Mnohí veriaci ľudia dnes nerozumejú dôležitosti spravovať spoločnosť na základe prirodzeno-právnych a kresťanských princípov a nie liberálno-sekulárnych pozícií. Prijali aktuálny status quo a jednoducho prispôsobili svoju vieru súčasným okolnostiam tvrdiac, že ide o nevyhnutný vývoj. Mnohí sú, paradoxne, až zanietenci liberálneho pohľadu na spoločnosť, aj keď to protirečí ich viere, ku ktorej sa tiež hlásia. 

Dobre to vystihol Scott Hahn, ktorý to prirovnáva k Štokholmskému syndrómu, teda javu, v ktorom človek podporuje tendencie, ktoré sú opačné k tomu, čo sám zastáva. Mnohí kresťania sú pod vplyvom tohto syndrómu, keď sa vo verejnosti zastávajú politík a názorov, ktoré podkopávajú ich vieru.

Mám pocit, že z toho, čo hovoríte, vyvstáva istý paradox. Ako to teda je – dávajú progresívci príliš veľký dôraz na politiku, čo je zlé, alebo dávajú konzervatívci a ďalšie skupiny spoločnosti príliš malý dôraz na politiku a to je zlé?

Myslím si, že je to presne tak ako vravíte. Teda, že konzervatívci dávajú príliš malý dôraz na politiku a progresívci príliš veľký. Konzervatívci by mali dávať omnoho väčší dôraz na politiku ako aj formovanie verejného priestoru v zhode s ich princípmi, čo je však náročné, lebo je to kontrakultúrne, alebo kontratrendové konanie, ktoré má pomerne veľké spoločenské, osobné, kariérne náklady.

No ale nestali by sa potom aj z konzervatívcov ľudia praktizujúci politické náboženstvo?

To riziko samozrejme existuje. No v demokratickom režime politický poriadok tvoria občania s ich morálnymi, náboženskými a politickými presvedčeniami. Konzervatívne zmýšľajúci občania by sa preto mali hlásiť o slovo, malo by im záležať  na tom, aby ich zástupcovia vo verejnom živote presadzovali politiky vychádzajúce z konzervatívnych princípov. Žiaľ, častokrát sa to nedeje tak, ako by sa malo.

Ako sme sa dostali do takéhoto stavu, že sa sekularizmus stal politickým náboženstvom a konzervatívci sa prestali zaujímať o politiku?

Je to pomerne široká téma, no skúsim vybrať to najdôležitejšie. Na Slovensku sú konzervatívci častokrát paralyzovaní skúsenosťou Slovenského štátu, keď im oponenti predhadzujú to, akoby ich politické presvedčenie bolo zodpovedné za tragédie, ktoré sa udiali v tom období. Mnohých konzervatívne žijúcich ľudí to vedie k tomu, že mylne oddeľujú svoje filozofické a náboženské princípy od princípov, ktorých sa držia vo verejnom živote.

Určite to tiež súvisí so sekularizáciou. Teda, že kresťanská identita sa posledné desiatky rokov neustále oslabuje. A to nehovoríme len o súčasnej demokratickej ére, ale treba pamätať na to, že sme do nej vstúpili po štyridsiatich rokoch komunizmu, keď bolo kresťanstvo vyhnané z verejného života. To znamená, že mnohí kresťania, jednoducho akceptovali privatizáciu viery. Ak však viera prestane mať miesto vo verejnom živote, zvyčajne sa vytratí aj z toho súkromného. 

Súvisí to aj s vývojom v kresťanstve, keď existuje prúd, tak v katolicizme ako aj v protestantských cirkvách, ktorý tlačí na otvorenie sa novej epoche a zmiereniu s modernitou a sekularizmom v celej šírke. Samozrejme, že tento pohľad na vieru je nesprávny a samovražedný, no napriek tomu je pomerne rozšírený. 

Skrátka, iba málo konzervatívcov je dnes presvedčených, že konzervatívna politika je realistická možnosť a radšej uvažujú o tom, ako by sa dal spraviť s progresívnym táborom kompromis. Tu si však treba uvedomiť, že konzervativizmus, ktorý vychádza z tradície európskej kresťanskej kultúry je súťaživý, respektíve protikladný k sekulárnemu progresivizmu. Je to podobné ako snažiť sa napríklad o kompromis s marxizmom. 

Na druhej strane, v liberálnom svete boli ešte pred pár desiatkami rokov populárne koncepty takzvaného politického liberalizmu, ktorý tvrdil, že štát má byť neutrálny voči akýmkoľvek koncepciám dobrého života. Bol to dominantný princíp v 90. rokoch, minimálne v politickej filozofii. Odvtedy prešlo tridsať rokov a dnes je to naopak. 

Dominantný politický princíp je, mohli by sme povedať, perfekcionistický liberalizmus, kde progresívny pohľad na človeka je v niečom nevyhnutnou podmienkou dobrého života a vstupenkou k liberálnemu občianstvu. Štát sa snaží tam, kde sa progresívci dostanú k moci, zaviesť tento pohľad do zákonov, aby cez ne formovali mysle a srdcia občanov. V tomto zmysle je pre konzervatívcov veľkou výzvou pochopiť, kde sa nachádzame a zaujať adekvátny postoj.

Čo je adekvátny postoj, ak bojujete politický zápas proti človeku, ktorý chápe politiku ako náboženstvo?

To je veľmi dobrá otázka. Myslím si, že človek by v prvom rade nemal byť naivný v tom, že medzi kľúčovými hodnotovými otázkami existuje riešenie, ktoré by obe strany mohli rozumne prijať a byť s tým spokojní. Ide vždy len o dočasné modus vivendi, kým sa nenazbiera dosť síl k ďalšiemu zápasu. Ako sa môžu konzervatívci dohodnúť s progresívcami, ktorí, napríklad, umelý potrat vnímajú ako ľudské právo?

Navyše, progresívna taktika je principiálne marginalizovať ideového konkurenta už na štarte tým, že sa odmietne uznanie jeho odlišných princípov a východísk ako relevantných pre verejný život. Môžete mať odlišné názory, ale v politickej debate platia iba liberálno-progresívne princípy a pravidlá hry. Konzervatívci, ktorí toto prijmú, tým už vlastne prehrali. 

Progresívci prezentujú konzervatívne princípy ako niečo, čo patrí do minulosti a dnes je jedinou šancou pre spravodlivú spoločnosť akceptovať to, čo vraví progresivizmus. Prvý krok pre konzervatívcov je preto nebyť naivný, uvedomiť si túto hru a odmietnuť ju. Najskôr treba jasne artikulovať odlišné princípy.