Príbeh Mareka Malinu. Návrat otca na úteku

Tohtoročnou témou Dňa rodiny, ktorý pripadol na 15. mája, je otcovstvo. Tento deň oslavujúci rodinu niesol názov Otec nablízku. Téme sa venujeme celý mesiac máj, a preto vám prinášame príbeh otca štyroch detí, ktorý urobil vo vyhrotenej životnej a rodinnej situácii radikálne rozhodnutia, vďaka ktorým sa svojej rodine stal otcom, ktorý je naozaj nablízku. 

Marek sa od tínedžerských čias aktívne zapájal vo farnosti v Brezne – Mazorníkovo. Čas a pohyb medzi mladými a priateľmi mu bol vždy veľmi blízky. Ako 23-ročný však vstúpil do vzťahu, ktorý vyústil do zásnub. Vtedy sa odsťahoval do Žiliny, kde si pomerne rýchlo našiel prácu v banke. V roku 2012 sa zo snúbeneckého vzťahu posunul do Bohom požehnaného manželského zväzku. 

„Od začiatku manželstva som vnímal rodinu ako dôležitú. Vždy som mal myšlienky o veľkej rodine, hoci už po narodení druhého dieťaťa som si uvedomil, že to nie je také ľahké, ako sa to povie. (Úsmev.) Na druhej strane som vnímal vo svojom vnútri aj fakt, že rodina ťahá muža istým spôsobom zo sveta preč – viac domov. Vedel som, že po založení rodiny je prirodzené, že muž trávi viac času pomocou manželke, aby nebola na všetko sama. A to bolo pre mňa, úprimne povedané, neatraktívne. Páčilo sa mi byť medzi ľuďmi. V tom čase mi vyhovoval „päťminútový kontakt s každým“, nie „dvojhodinový rozhovor s jedným“, ktorý išiel na hĺbku. Toto sa mi však neskôr stalo osudným. Práve vďaka tomuto u mňa neskôr došlo k vyhoreniu, lebo týchto povrchných kontaktov bolo na mňa veľa.“

„Vedel som, že po založení rodiny je prirodzené, že muž trávi viac času pomocou manželke, aby nebola na všetko sama. A to bolo pre mňa, úprimne povedané, neatraktívne.“

Do rodiny medzičasom pribudli prvé dve deti. Marek zanechal prácu v banke a prijal ponuku práce asistenta poslanca parlamentu. 

„Jeden z mojich pohľadov na vzťahy bol taký, že som nepotreboval poznať úplne každého, ale vždy som chcel poznať tých „správnych“ ľudí, vplyvných ľudí, zvlášť v kresťanskom svete. Práve vďaka poslancovi, ktorému som robil asistenta, som sa dostal do prostredia, kde sa pohybovalo veľa vplyvných ľudí, kresťanských lídrov. Do istej miery mi to imponovalo, že som sa mohol s nimi spoznať a že oni spoznali mňa. Tiež som mal možnosť vidieť viac ich spôsob života i to, že tiež veľa slúžili na podujatiach, stretnutiach, akciách. Myslel som si, že by som mal teda aj ja viac slúžiť takýmto spôsobom.

Na druhej strane, sám som rád slúžil – napríklad modlitbou chvál. Prišla tiež ponuka byť na LAŠ [líderská animátorská škola, pozn. autora] animátorom. Toto všetko ma tešilo. No už vtedy som zároveň s týmto všetkým vnímal v sebe rozkol, že moja žena je doma s malými deťmi a ja som každú chvíľu niekde inde. Dokonca priznávam, že tam „niekde“ na službe mi vtedy bolo lepšie ako doma, lebo som mal spomínané „päťminútové rozhovory“ s veľkým množstvom ľudí, a tiež som na týchto stretnutiach nemusel riešiť také závažné rozhodnutia a „mravčie práce“ ako doma. Som vizionársky typ človeka – rád sa zamýšľam a dumám, ako by mohlo niečo byť z dlhodobého hľadiska. Samotnú operatívu a dielčie kroky mi je náročné realizovať. Preto som vtedy radšej trávil čas niekde, kde sa modlilo a hovorilo o víziách pre Slovensko, namiesto toho, aby som doma prebaľoval dieťa. Bolo pre mňa atraktívnejšie sa baviť s ľuďmi o budúcnosti mladých – a teda aj mojich detí, ale doma s manželkou sa mi to až také atraktívne nezdalo, keďže tam sa toľko „okolo“ nerozprávalo, ale išlo hlavne o praktické kroky. (Úsmev.) Nevidel som v tom toľko duchovna. Akoby to boli dve oddelené veci. Je to tvrdá reč, ale keď sa na to pozriem v úplnej pravde, naozaj som to v sebe takto prežíval.“

„Radšej som trávil čas niekde, kde sa modlilo a hovorilo o víziách pre Slovensko, namiesto toho, aby som doma prebaľoval dieťa.“

Domček z karát sa začal rozpadať

Po nie veľa rokoch tohto spôsobu fungovania sa veci začali, prirodzene, kaziť. Marek to na sebe dlhšie nepozoroval, ale neskôr odhalil príznaky silného vyhorenia. V tom čase sa mal stať otcom tretej dcérky.

„Kedy sa človek začne často zamýšľať nad životom? Keď ochorie alebo keď môže o život nejakým spôsobom prísť v dohľadnej dobe. Uvedomil som si, že som sa presne preto začal zamýšľať nad mojou rodinou a nad tým, akým som otcom a manželom, lebo som vedel, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vyhorel som, v podobnom čase aj moja manželka… A nastal u mňa zlom.

V tom čase sme sa stretli s manželmi Vicki a Robertom de Hoxar (manželia, ktorí prednášajú na seminároch Otcovo srdce). Vyslovene mi žehnali, aby som naučil hovoriť „nie“ na služby, ktoré nemám robiť. Bol som totiž zvyknutý hovoriť „áno“ na všetky služby, s ktorými ma oslovili druhí ľudia. Nevedel som odmietať. Preto som stále niekam chodil. Ani som nezvažoval v tom čase niekam nejsť. Akurát som zvažoval, ako zabezpečiť, aby aj manželke bolo doma s deťmi dobre, kým ja budem preč. No vtedy som si naozaj uvedomil, že to je veľmi zlý prístup, a na ich radu som sa začal učiť hovoriť ľuďom „nie“.

V čase vyhorenia mi začali – paradoxne – veľmi vadiť ľudia, s ktorými som dovtedy viedol moje obľúbené krátke rozhovory. To, že som začal hovoriť „nie“ na niektoré ponuky služieb, mi zabezpečovalo, že som sa už nestretával tak často s takým veľkým množstvom ľudí, čo ma, prekvapujúco, začalo tešiť. Videl som, aké trhliny tento spôsob života zanechával aj na našom manželstve – moje nazeranie na svet, kde služba druhým bola pre mňa dôležitejšia ako opraviť skrinku v našej domácnosti, kde som za prebalenou plienkou vôbec nevidel toho tak dôležitého človeka.“

„Bol som zvyknutý hovoriť „áno“ na všetky služby, s ktorými ma oslovili druhí ľudia. Nevedel som odmietať.“

Marek si pred sebou priznal, že niektoré dôležité veci dlho prehliadal, a jeho vlastný hnev na ľudí a iné príznaky vyhorenia nasvedčovali, že je najvyšší čas urobiť poriadok vo svojom živote a hodnotovom rebríčku. 

„Začal som si na sebe všímať zmeny. Ľudia ma postupne začali otravovať. Keď som mal ísť niekam slúžiť, išiel som veľmi nervózny. Niekedy sme sa kvôli tomu doma aj pohádali. Bol som okrem toho veľmi preplnený úlohami aj z viacerých projektov, v ktorých som bol zapojený pracovne. Natoľko, že som si ich už sám nebol schopný upratať, manažovať. Čoraz častejšie sa začali stávať nepríjemné neočakávané situácie kvôli zlej organizácii času… A do toho som mal ísť viesť chvály. V aute som pred chválami nadával. Bol som rozbitý.“

Svetlo na konci tunela

Vedel, že to takto ďalej ísť nemôže, inak riskuje veľké problémy, veľké straty na rôznych frontoch. Veľké zmeny sa však nedejú zo dňa na deň. 

„Začal som riešiť svoje vnútro, moje otcovstvo, manželstvo a moje vplyvy. Modlil som sa k Bohu a zamýšľal som sa nad tým. Vnútorne som vnímal, že mi Boh hovorí, že nemusím mať vplyv na stovky ani tisíce ľudí. Že úplne stačí, keď budem mať vplyv na tú „hŕstku“ ľudí, ktorú mám doma – na manželku a deti. Urobil som radikálne rozhodnutie.“

„Postupne som začal niektorých ľudí, ktorí za mnou prichádzali s prosbou o pomoc či službu, presmerovávať alebo prepájať s inými ľudí, ktorí sa danej oblasti tiež venujú. Alebo som im len dal číslo (so zvolením) na niekoho, komu môžu sami zavolať. Moja zmena zmýšľania vyvolala reakcie, niekedy aj negatívne. Raz sa mi zdalo, že sa takto človek doslova urazil, keď som nevstúpil hneď do niečoho, čo odo mňa chcel. Ľudia boli pri mne zvyknutí na niečo iné. Nejaký čas som sa bál aj toho, že niektoré projekty padnú, ak ich nechám. A oni naozaj padli, ale dnes to už vôbec nepovažujem za zlé.“

„Nemusím mať vplyv na stovky ani tisíce ľudí. Úplne stačí, keď budem mať vplyv na tú „hŕstku“ ľudí, ktorú mám doma – na manželku a deti.“

Dobré ovocie zmeny myslenia

Prekonať občasné nepríjemné reakcie na zmenu myslenia napokon nebolo také ťažké, keďže nový prístup vyvolal aj pozitívne zmeny – najmä v manželstve a otcovstve. Marek sa začal zameriavať na ľudí doma. Paradigma ostala – Marek stále vedel, že má význam mať vplyv na určitých ľudí, no už vedel, kto sú tí ľudia, na ktorých je dobré mať vplyv. Na prvom mieste sú to manželka a deti. Okrem toho spoznal krásu a význam skrytého vplyvu. Po imponujúcom „pódiovom“ vplyve pri chválach to bola veľká vnútorná zmena. 

„Pochopil som, že mňa nemusí byť vidieť, ani počuť. Vedel som, že raz bude možno vidieť a počuť naše deti. Začal som vidieť víziu tentokrát nie pre celé Slovensko, ale pre moju rodinu. Akoby mi to celé „docvaklo“. Zažil som si aha efekt: začal som vidieť rodinu v hodnotovom rebríčku hneď po Bohu. Vedel som, že odísť na chvíľu z priestoru preplneného väčšou masou ľudí a zotrvávať s tými ľuďmi, ktorí sú pre mňa naozaj podstatní, bolo dobré rozhodnutie. Moja vlastná rodina sa mi stala naozaj blízkou a ľudia v nej sa stali tými, na ktorých som chcel mať ten správny vplyv.

V knihe autora Stevena Coveyho (7 návykov skutočne efektívnych ľudí) hovorí autor o dvoch kruhoch: o kruhu záujmu a kruhu vplyvu. Ideálne je, keď sa kruh vplyvu čo najviac prekrýva s kruhom záujmu. Pred vyhorením sa môj kruh vplyvu vôbec neprekrýval (alebo len veľmi málo) s kruhom záujmu. Postupne som teda zo záujmových projektov poodchádzal – prakticky skoro zo všetkých služieb mimo rodiny, a zameral sa na to, na čo mám vplyv – práve na rodinu. Rodina sa mi stala miestom, kde žijem môj vzťah s Bohom a kde zároveň slúžim. Aj na svoju prácu som sa začal pozerať ako na miesto, kde žijem svoj vzťah s Bohom a kde slúžim. Už to nie je v mojom vnútri oddelené – duchovný život od toho ostatného, „svetského“. Preto nemám potrebu za duchovnom niekam odchádzať na víkendy sám a bez rodiny.“

„Začal som vidieť víziu tentokrát nie pre celé Slovensko, ale pre moju rodinu.“

Marek zatúžil stať sa otcom, ktorý je svojej rodine nablízku. Postupne hľadal cesty, ako sa do otcovstva a manželstva vložiť naplno a pravdivo. Zaujímavým faktom bolo, že mu nechýbal starý spôsob života. Legendárne päťminútové stretnutia s množstvom ľudí mu už nedávali taký zmysel, aby mu ich absencia chýbala. 

„Možno ma v nejakom čase Pán zavolá do nejakej služby aj mimo rodiny. A bude to v poriadku. Nateraz však v tomto, čo žijem, nachádzam svoje poslanie. Nie je to síce tak, že by som prežíval vždy a iba radosť z toho, že som podstatne viac doma. Prirodzene ma to ako muža stále ťahá niekam von, no už to nie je v takej silnej intenzite a hlavne, nie je to vyvolávané strachom, že kým budem doma, zmeškám niečo tam vonku. Pivo s kamarátom sa dá preplánovať, ale čas s vlastnými deťmi mi už nik nevráti. Je tiež pravda, že sa po tejto „premene“ života stali situácie, keď som sa vo svojom vnútri porovnával s kamarátmi, ktorí v službe, ktorú som robil predtým, ostali. Dokonca to aj bravúrne zvládali – skĺbiť život rodinný, služobný, pracovný… Možno to vychádza aj z toho, kto je ako stvorený, nastavený vo svojom vnútri. Akej je povahy, akého charakteru, aké má dary a talenty.

Psychológ Marek Herman v knihe Nájdite si svojho marťana hovorí aj o tom, aké dôležité je poznať seba samého. Celým týmto procesom premeny som začal spoznávať sám seba vo väčšej miere. Prišiel som na to, že som napríklad introvert, pričom môj predošlý spôsob života vyzeral veľmi extrovertne. Premýšľal som tiež, čo mám robiť a ako to mám robiť, aby som sa cítil aj naplnený, ale aj užitočný pre svet. V mojom prípade som prišiel na to, že sa môžem mojej rodine venovať oveľa viac, ak nebudem chodiť vždy a všade do iných služieb. Som z toho naplnený a tiež v tom vidím zmysel pre svet. Spätná väzba od rodiny je pre mňa potvrdením, že som na správnom mieste.

Výrazný posun nastal aj v mojej práci. Už som nerobil na niekoľkých malých projektoch s niekoľkými čiastkovými úväzkami. Robím teraz v jednej a kreatívnej práci. Čo je zaujímavé, keď som takto získal čas byť aj viac doma, narazil som na skutočnosť, že na sebe vidím omnoho viac nedokonalostí ako manžel a otec. Čo považujem za dobré, keďže vtedy som ich mal tiež, ale som ich pre svoju rozlietanosť nevidel. Takto o nich viem a môžem na nich pracovať. Rovnako vidím aj oveľa viac úspešných a pozitívnych situácií, ktoré som predtým prehliadal.“

„Spätná väzba od rodiny je pre mňa potvrdením, že som na správnom mieste.“

Marek sa rozhodol naplno sa vložiť do novej vízie, ktorú mal so svojím životom – byť svojej rodine a deťom hlavne nablízku. Taký, aký je, aj s nedokonalosťami, no byť tu pre nich, objímať ich, poprosiť o odpustenie (keď treba), vypočuť si ich, modliť sa s nimi a za nich. Neostať len fyzicky prítomným, ale byť proaktívne milujúcim otcom a manželom. 

Korene problémov v otcovstve a manželstve

,,Viem vo svojom vnútri pochopiť mužov, ktorí sa ani neodvážili oženiť sa, alebo sa oženili, ale v manželstve a rodičovstve nevytrvali. Práve preto, ako som sa ja, aj napriek tomu, že som kresťan, pozeral prvé roky na dôležitosť prítomnosti otca a manžela doma. Tým pádom nikoho neodsudzujem. Mám 34 rokov a už ja som z generácie, v ktorej otcovia neboli veľmi deťom nablízku, keďže ich otcovia rovnako nemohli byť nablízku im. Bola to povojnová generácia detí. Naši starí otcovia museli predčasne dospieť, lebo stratili svojich otcov v boji. Preskočili fázy hrania, spoznávania sa a rovno sa stali živiteľmi rodiny a „dospelákmi“. Vidím to ako dlhodobý problém, ktorý sa ťahá odvtedy až dodnes. Už mnohí dnešní mladí muži nemali svojich otcov nablízku, z rôznych dôvodov. Nebol na nich čas, nebolo sa kedy porozprávať. Sami sme s partiou chodievali po rozostavaných stavbách, ktoré ostali po komunizme, a vystrájali sme vylomeniny, hľadali odpovede na otázky v časopisoch… Keďže doma sme o niektorých témach vôbec nehovorili. Je skvelé, keď má mladý muž pri sebe staršieho muža, ktorý by ho „zasvätil“ do života. Keď to tak nie je, potom z mladých mužov vyrastajú síce na pohľad dospelí ľudia, ale vnútri sú stále mladými chlapcami bez odpovedí. Hovorí sa o generácii „mladých nahnevaných mužov“. Sú to muži, ktorí nedostali príklad „ako na to“. Teraz si sadnú za traktor, v ktorom nikdy predtým nesedeli, a nevedia, čo majú robiť. Nahnevajú sa sami na seba, že to nevedia. Koreň je však v tom, že ich to nik nenaučil.“  

Ako sa teda z otcov môžu stať otcovia, ktorí sú nablízku? 

„Základom je nevzdať sa. Pán Boh je dobrý Boh a Otec. Chápe, že nám to niekedy nejde, že občas zlyháme. Pre mladých mužov je skvelé nájsť si vzor v staršom mužovi. Keď nie je prítomný otec, nájdi si staršieho suseda, krstného otca, otca tvojho kamaráta, deda, kňaza, strýka. Ak je muž aj otcom a manželom, je dobré si definovať tie lákadlá, ktoré nás ťahajú z domu. A nebáť sa, že mi bude niečo chýbať, ak ich zo svojho života vo veľkej miere odstránim, pokiaľ spôsobujú, že kvôli nim nemám čas na rodinu. Niekedy pre tieto lákadlá ani nemusím fyzicky utekať z domu. Stačí si zreflektovať myseľ – čo je to, čo sa mi zdá lákavejšie ako byť s vlastnou rodinou? A keď to zistím, prehodnotiť to, kde to mám v hodnotovom rebríčku, porozprávať sa o tom s manželkou. Odkedy som viac doma, zisťujem, že aj manželkino slovo má inú váhu v mojom živote. Naozaj som ju začal počúvať. Verím, že Boh hovorí k ľuďom aj cez iných ľudí, a tým pádom – cez koho by mohol Boh ku mne hovoriť jasnejšie ako cez manželku, ktorá ma pozná a miluje? Občas je mi to nepríjemné, ale to neznamená, že to nie je správne.“

„Odkedy som viac doma, zisťujem, že aj manželkino slovo má inú váhu v mojom živote. Naozaj som ju začal počúvať.“

„Niekedy sa opýtam na názor dokonca aj detí. Sú úžasné vo svojej úprimnosti. Stačí im dať papier a pastelku a poprosiť ich, aby nakreslili obrázok otecka pri činnosti, ktorú robí najčastejšie. Oni vám to nakreslia a ešte aj vyfarbia, ako trávite čas na gauči s mobilom v ruke. (Úsmev.) Potom sa treba zamyslieť, čo s tým idem spraviť. A urobiť to. Ak trávim každý piatok s kamarátmi na futbale, niekedy stačí začať chodiť každý druhý týždeň a v ten piatok, ktorý ostáva voľný, vytiahnuť manželku a deti na džús. Už keď človek navýši čas s rodinou aspoň o 20 percent, už po krátkom čase určite uvidí ovocie.“