Od druhej svetovej vojny sa železná ruda predávala po pár dolárov za tonu a cenu pre celý trh určilo pár veľkých ročných kontraktov medzi veľkými ťažiarmi a oceliarmi. Napríklad od januára 1980 do decembra 1981 stála tona rudy rovnako - 12,15 dolára.
Ešte koncom roku 2004 to bolo 16,4 dolára. No potom sa začali diať veci. Cena rudy vystrelila hore a začiatkom roku 2011 stála tona už 187 dolárov, teda 11-násobok toho, čo pred šiestimi rokmi. Po veľkej korekcii opäť vystrelila na nový vrchol 216 dolárov v lete 2021.
Z ďalšej veľkej korekcie sa železná ruda zatiaľ nespamätala. Aktuálne jej cena klesla pod sto dolárov a množia sa komentáre o tom, že „železný vek“ sa končí. Možno nie ohromujúcim pádom, veď cena je stále zhruba sedemnásobná oproti dlhodobému priemeru pred boomom, ale pozvoľným poklesom.
Dôvod asi tušíte. Čína spotrebováva polovicu globálnej výroby ocele a kupuje trištvrte trhu s obchodovanou rudou. A tak ako čínsky infraštruktúrny tajfún rast cien železnej rudy odštartoval, tak pokles čínskej stavebnej aktivity ich teraz škrtí. Hoci sa objemy importu za posledný rok prakticky nezmenili, vlažný trh nehnuteľností a laxná priemyselná výroba v krajine berú nádej na rast a zasievajú medzi obchodníkov pesimizmus.
