Popritom sa však zaujímal i o stav spoločnosti a pokúsil sa opísať rôzne podoby toho, ako žijeme, teda spôsoby našej existencie. Určite nebol prorokom v tom užšom (nábožensko-mystickom) slova zmysle, ale pokiaľ hovoríme o jeho kritike spoločnosti, podarilo sa mu zachytiť prvky, ktoré v tej dobe ešte neboli možno také zjavné a dominantné, ale neskôr sa dominantnými stali.
A v tomto zmysle slova by sme na neho do istej miery mohli nazerať i ako na prorockého mysliteľa. To ostatne možno vnímať aj ako znak veľkých filozofov, že vedia porozumieť duchu doby a vidia už tie črty svojej doby, ktoré sa ešte len v spoločnosti predierajú na povrch a vedia vytušiť, kam by mohli v budúcnosti viesť.
Ktorí filozofi to okrem Kierkegaarda sú?
Čiastočne by sme to mohli povedať napríklad aj o Dostojevskom, Nietzschem…
Lipovetsky do tej kategórie nespadá?
Lipovetsky je skôr autor, ktorý opisuje skutočnosť. Je dobrý diagnostik spoločnosti, no nehodnotí, nie je etický, nemoralizuje, neukazuje, kam by sme mali ísť, len opisuje charakteristické symptómy dnešnej doby. Jeho prenikavé postrehy o dnešnej spoločnosti však môžu byť ďalej veľmi prínosné pre filozofické, etické či sociologické práce.
Minule sme si povedali, že Kierkegaard bol apolitický filozof. Aké zastával stanovisko v otázke morálky a politiky? Mala by byť politika oslobodená od etiky?
V žiadnom prípade. Vždy by bolo skvelé mať morálnych ľudí vo vedení spoločnosti. Len by sme sa mali zbaviť ilúzií a pokúsiť sa o viac realistický pohľad na politiku, uvedomiť si, že politika nie je v prvom rade zápasom ideí, ale zápasom záujmov, zápasom o moc.
Rozhodne si netreba politiku idealizovať a činiť z nej nové náboženstvo. Dovolím si povedať, že nielen z náboženského pohľadu, ale i pre spoločnosť ako takú je nebezpečné, ak sa z politiky stane náboženstvo.
V tomto smere je zaujímavé, že Kierkegaard, ktorý tak veľmi zdôrazňuje potrebu vášne v existenciálnej sfére, požaduje k politike pestovať naopak indiferenciu. Prebudenie neobmedzenej vášne k tomu, čo je konečné, vedie totiž k fanatizmu.
Dovolím si namietnuť. Čo náboženskí fanatici? Tí inklinujú k nekonečnej hodnote a predsa sú sfanatizovaní.
Aj na to má Kierkegaard odpoveď. Hovorí, že súčasťou existenciálnej pravdy sú dva elementy, subjektívna vášeň a objektívna neistota, preto nikdy nemôžem mať istotu, že môj životný názor, na ktorom zakladám svoju existenciu s celou vášňou subjektivity, má nejakú objektívnu platnosť.
Navyše Kierkegaard v tomto smere uvádza aj pojem „možnosti pohoršenia“, ktorý v podstate zodpovedá slobode viery/neviery. Zdôrazňuje, že hoci je pohoršenie pravým opakom viery, jeho možnosť k nej nevyhnutne patrí a nemôžeme ju odstrániť, aby sme s tým nezničili i podstatu samotnej viery.
Uvedením možnosti pohoršenia ako kľúčového pojmu vo vzťahu k viere Kierkegaard odmieta náboženské donucovanie v rovine vedomia i v rovine sociálnej. Kresťanstvo dokonca považoval za najtolerantnejšie náboženstvo, pretože sa zo všetkých najviac vyhýba používaniu svetskej moci – samozrejme, tým mal na mysli kresťanstvo ako ideál, učenie obsiahnuté v novozákonných knihách, nie jeho nedokonalé historické podoby.
Dá sa povedať, že žijeme vo veku nihilizmu, vo veku, v ktorom už neexistujú hodnoty?
Áno, pretože nivelizácia [podrobnejšie sme sa jej venovali v prvej časti rozhovoru, pozn. red.] spôsobuje eróziu hodnôt. Hoci nejde o taký ten otvorený, všetko popierajúci a negujúci nihilizmus, skôr ide o nihilizmus triviálnosti. Vplyvom nivelizácie má totiž všetko hodnotu iba nepatrnú a rovnakú, a tak sa v súčasnosti všetko mení na rovnosť v triviálnosti. Dnes preto človeka akoby nič nedokáže skutočne nadchnúť.
Tento jav výstižne opisuje Gilles Lipovetsky vo svojej knihe Éra prázdnoty (1983), keď charakterizuje našu „postmodernú“ dobu ako dobu čírej ľahostajnosti. Lipovetsky tvrdí, že táto ľahostajnosť zasiahla medziľudské vzťahy, ideály, autority aj inštitúcie; masová apatia sa rozšírila do všetkých sfér našich životov.
Poukazuje na to, že ešte v dobe popularity existencializmu, keď sa hovorilo o nietzscheovskej smrti Boha, bralo sa to veľmi tragicky, ale dnes je ľuďom absolútne jedno, či Boh je, alebo nie je. Nikto to neberie tragicky a nevyvodzuje z toho tragické dôsledky.
A to sa dotklo dokonca i otázky zmyslu života, ktorá sa dnes javí mnohým ako absolútne ľahostajná. Ľuďom je úplne jedno, či život má zmysel alebo nemá, miesto existenciálnych otázok sa ponárajú do extrémneho hedonizmu, takmer bezhraničnej permisívnosti a krajného narcizmu.
Záujem mladých o filozofiu – a vlastne celkovo humanitné vedy – upadá. Nie je škoda, že sa dnes bežní ľudia k takýmto knihám, a teda ani k takýmto myšlienkam, nedostanú a nebudú konfrontovaní s kritickými názormi, ktoré by mohli ovplyvniť ich úsudky a naučiť ich argumentovať a kriticky vyhodnocovať informácie, ktoré sa k nim dostávajú?
Určite je to škoda. A to nielen kvôli schopnosti argumentovať a kriticky myslieť, k čomu ich môže najlepšie priviesť práve štúdium filozofie, ale aj v kontexte toho, že „idealita“ sa z našich životov pod tlakom nízkosti a vulgárnosti vytráca a štúdium humanitných vied môže aspoň pootvoriť dvere k nej.
Dnes máme pocit, že si vystačíme bez ideálov, v osobnom živote nežijeme ideálmi, nanajvýš ich hľadáme v politike, lenže tá sa sústredí, ako som už vravel, na konečné ciele – idealita by sa mala hľadať niekde inde.
V súčasnosti by sme potrebovali obrat k vyšším hodnotám a ideálom v prvom rade v osobnej, existenciálnej sfére. Podľa Kierkegaarda totiž skutočná zmena spoločnosti k lepšiemu v zásade môže nastať len kvalitatívnou, duchovnou premenou jednotlivca, čiže ak chceš zmeniť spoločnosť, začni tým, že zmeníš sám seba.
Kvalitatívna zmena jednotlivca podľa neho zase nie je možná bez prebudenia existenciálnej vášne, inak povedané, nestačí mať len vedomosti, ide najmä o to, aby som v sebe prebudil hlboký záujem o to, ako existujem.
Pojem vášne je teda podľa teba u Kierkegaarda kľúčový. Ako ju vníma?
Kierkegaard nechápe vášeň ako prvotnú bezprostrednú emóciu, ktorú nájdeme ospevovanú napríklad u hedonistov, ale zdôrazňuje bytostnú, existenciálnu vášeň, ktorá sa vzťahuje k nejakej idei. Idea aj vášeň sú základné prvky autentickosti života. Vášeň je v jeho očiach starosť o spôsob môjho života a idea je to, čo prekračuje moju bezprostrednú existenciu.
Čo je dôsledkom absencie vášne v kierkegaardovskom duchu?
Táto doba podľa neho nemá bytostnú vášeň pre ideu, a tak nepozná ani ideály, ani veľké hodnoty. Bez vášne, upozorňuje Kierkegaard, nikomu na ničom bytostne nezáleží.
Z toho dôvodu sa aj naše hodnoty zmenili len na nejaké „reprezentatíva“ (to sú zástupné heslá, mottá a pod., ktoré dnes tak často vidíme napríklad na „stenách“ sociálnych sietí), ktoré sami o sebe môžu byť rozumné, aj pravdivé, ale prijímajú sa bez nejakej internalizácie, bez nejakej osobnej skúsenosti. Chýba tu vzťah týchto myšlienok k vlastnej existencii.
Nesúvisí nedostatok vášne napokon aj so slabosťou vôle?
Áno, tam, kde nie je vášeň, nie je ani vôľa. A myslím si, že dnes strácame práve schopnosť chcieť – na to podobne poukazuje aj Lipovetsky a pred ním Kierkegaard i Nietzsche. Kierkegaard upozorňuje na to, že umením nie je želať si, ale chcieť.
Keď si totiž niečo želáme, čakáme, že situácia alebo niekto druhý nám to prinesie; želáme si pritom vždy mnoho rôznych vecí. Kierkegaard však vyzýva k aktivite, musíme v sebe prebudiť tú vášeň, aby sme niečo dosiahli, aby sme zapálili vôľu pre jeden cieľ. Poukazuje na to, že oproti želaniu je pre vôľu charakteristická naopak aktivita a singularita (v tom zmysle, že čím viac v nás je vôle, tým viac sa naša vôľa upriamuje na jednu vec).
Čo je v Kierkegaardovej filozofickej koncepcii „tým jedným“?
Kierkegaard vraví, že ak chceme v živote len jedno, je to znamením čistoty nášho srdca. V jednej zo svojich náboženských esejí argumentuje, že chcieť len jedno môžeme len vtedy, ak túžime po Bohu, inak ak je predmetom našej vôle čokoľvek mimo neho, vždy budeme popri tom chcieť aj niečo iné.
V tomto kontexte rád citujem jednu myšlienku z jeho denníkov zo študentských čias: „Ide o to, nájsť ideu, ktorá by bola ideou pre mňa a nájsť ideu, pre ktorú by som bol ochotný žiť i umrieť.“
Milan Petkanič vyštudoval filozofiu na Univerzite Komenského, pôsobil ako odborný asistent na Univerzite sv. Cyrila a Metoda a aktuálne je docentom na Katedre filozofie Trnavskej univerzity. Už desaťročia sa zaoberá filozofiou Sørena Kierkegaarda, existencializmom a etikou. Myšlienky dánskeho spisovateľa a teológa predstavuje z pohľadu „vášne“, čím ukazuje úplne nový rozmer Kierkegaardovej filozofie.
