Veronika Vadovičová o ceste k úspechu: Šport urobí z každého silnejšieho človeka

Naša budúca reprezentantka vyrastala spolu aj so svojimi súrodencami v Trnave. Na základnej škole nemala možnosť zúčastňovať sa na hodinách telesnej výchovy spolu so zdravými deťmi.

Na strednú školu išla do Bratislavy na Mokrohájsku, kde sa zúčastňovala na povinnej telesnej výchove. Po čase zistila, že v rámci školy funguje športový klub – ten jej poskytol príležitosť zapojiť sa do rôznych krúžkov. To bol moment, keď sa začala formovať jej športová kariéra.

„Skúšala som všetky športy, ktoré som mohla pre môj zdravotný stav vyskúšať. Ako napríklad atletiku, lyžovanie, handbike, plávanie či posilňovanie,“ vysvetľuje pre Štandard Vadovičová. Po vyskúšaní rôznych športov zistila, že práve streľba je pre ňu to pravé.

Vadovičová strieľa počas finále v streľbe zo vzduchovej pušky v ľahu na 10 m v kategórii R3 počas XVII. paralympijských hier 2024 vo francúzskom Chateauroux. Foto: FB/Veronika Vadovičová

Neľahký štart

V začiatkoch svojej kariéry mala veľkú podporu vo svojom telocvikárovi Pavlovi Bílikovi, ktorý ju povzbudzoval k účasti na tréningoch a súťažiach. Zároveň jej pomohol aj tréner Jožko Široký, ktorý bol súčasne športovcom so zdravotným hendikepom.

„Zo začiatku som nevlastnila pušku a Jožko mi ju vždy pred súťažou požičal,“ spomína s úsmevom dnes už profesionálna športovkyňa. Rodičia, kamaráti a súrodenci ju takisto motivovali a podporovali na ceste za jej cieľmi.

V súčasnosti je pre ňu oporou najmä jej priateľ, ktorý je jej trénerom, a spolu s tímom vytvorili silnú komunitu, v ktorej sa navzájom podporujú.

Vadovičová s priateľom a trénerom v jednej osobe. Foto: FB/Veronika Vadovičová

Prvý zlom a stres

Významným míľnikom v jej kariére bol zisk prvej medaily na paralympiáde v Pekingu v roku 2008. Tento úspech pre ňu znamenal zmenu v živote, pretože sa stala známejšou osobnosťou a vzorom.

Vadovičová sa musela naučiť pracovať so stresom a tlakom, čo je v športe mimoriadne dôležité, najmä v disciplíne ako streľba, kde je psychická stabilita kľúčová.

Rada trávi čas v prírode, chodí na prechádzky, čo jej pomáha uvoľniť sa pred každou streľbou. Športový psychológ ju naučil techniky, ako zvládať stres a napätie pred súťažami.

„Nemám rada otázky typu, ako sa po výhre cítiš. Toto sa ma aj teraz ľudia pýtali. Samozrejme, že sa teším, ale som aj unavená a niekedy mi to ani nedôjde, že som vyhrala. Na stupni víťazov sa športovci v streľbe správajú inak než v iných disciplínach. Často sú emocionálne vyčerpaní a prežívajú svoje pocity vo vnútri,“ vysvetľuje strelkyňa.

Zároveň dodáva, že pre strelcov je bežné, že si uvedomia svoj úspech až neskôr, keď sa od stresu a napätia trochu uvoľnia. „Nikdy som ale neuvažovala o tom, že by som prestala so streľbou – už je to môj životný štýl. Neviem si predstaviť, že by som nestrieľala,“ doplnila.

Hoci sa jej podarilo vyhnúť sa vážnym zraneniam, čelila rôznym zdravotným problémom, ako sú zápaly močových ciest, ktoré sa zhoršovali práve v dôsledku stresu.

„Mám aj poškodenie obličiek a niekoľkokrát som skončila v nemocnici tesne pred súťažami. Musela som na reverz odísť z nemocnice, aby som sa mohla zúčastniť pretekov. Vždy sa snažím dodržiavať pravidlá ohľadom počasia a fyzickej záťaže, aby som predišla zraneniam,“ približuje Vadovičová.

Pre koho je streľba vhodná?

Tento druh športu umožňuje zapojiť sa aj ľuďom s vážnymi postihnutiami, čo je jednou z jeho najväčších predností.

V streľbe existuje široké spektrum zdravotných klasifikácií, čo znamená, že takmer každý, kto má záujem a schopnosti, sa môže zapojiť do tohto športu.

Hranice sú veľmi flexibilné. „V minulosti sme mali jednu majsterku sveta, ktorá mala 70 rokov. V tomto športe vek nehrá rolu,“ vysvetľuje Vadovičová.

Streľba je prístupná aj pre ľudí, ktorí nemajú horné alebo dolné končatiny – jestvujú totiž športovci, ktorí dokážu strieľať aj bez nich, pričom si pomáhajú rôznymi technikami a pomôckami. Na streľbu využívajú svoje telo a asistenta, ktorý s prípravou na streľbu pomáha.

V rámci súťaží sa športovci delia do troch kategórií na základe rozsahu ich zdravotných postihnutí. „Máme kategóriu pre nevidiacich, potom je kategória pre ľudí s poškodením horných končatín a kategória s poškodením dolných končatín,“ ozrejmuje športovkyňa.

Vadovičová počas finále vzduchovej pušky v ľahu na 10 m v kategórii R3 počas XVII. paralympijských hier 2024 vo francúzskom Chateauroux. Foto: FB/ Veronika Vadovičová

Pri hodnotení výkonu sa berie do úvahy aj to, aké opierky športovec používa. Športovci s ťažším postihnutím majú vyššie opierky, zatiaľ čo tí, ktorí sú ľahšie postihnutí, musia súťažiť s nižšími alebo žiadnymi opierkami v prípade, že nemajú poškodený trup.

Vadovičová spolu so strelcom Radkom Malenovským. Foto: FB/Veronika Vadovičová

Ako vyzerá deň pred prípravou na súťaž?

„Počas sezóny trénujeme dvakrát do týždňa, jeden tréning je zameraný na streľbu a druhý na regeneráciu. Keď sa blížia súťaže, intenzita tréningov sa postupne zvyšuje,“ ozrejmuje športovkyňa.

Pred dôležitými súťažami sa tak môže stať, že trénuje každý deň niekoľko hodín. Celá príprava sa začína po Vianociach a trvá niekoľko mesiacov, pričom pred súťažami sú tréningy zamerané na jemné doladenie techniky.

Tréningový deň je pre našu olympioničku plný práce a sústredenia. „Ráno vstanem a idem na strelnicu, potom mám obedovú prestávku a opäť pokračujem v tréningu. Keď ideme na sústredenie, netrénujeme len hodinu alebo dve, ale strávime na strelnici niekedy štyri až päť hodín. Príprava na samotnú streľbu trvá – len zloženie a nastavenie vybavenia môže zabrať pol hodinu,“ vysvetľuje.

Pracuje sa na každom detaile, či už ide o novú techniku alebo nastavenie zbrane, a niekedy to môže trvať celý deň.

Podmienkou je aj zbrojný preukaz, ktorý jej umožňuje nosiť malokalibrovú zbraň na súťaže. „Zbrojný preukaz je potrebný nie kvôli samotnému strieľaniu, ale kvôli tomu, aby som mohla zbraň prenášať a mať ju so sebou na súťažiach.“

Tréningy absolvuje na strelniciach v Jarovciach, Bratislave a v Nitre. V zime však často trénuje so vzduchovkou doma alebo na inej strelnici v závislosti od podmienok.

Vadovičová sa súťaží nebojí, no priznáva, že tlak a očakávania sú vysoké. „Cítim veľkú zodpovednosť, keďže sa odo mňa očakávajú výsledky. Ale snažím sa si to nepripúšťať a pracovať na mentálnej príprave, aby som zvládla súťaže čo najlepšie. Streľba nie je len o technike, ale aj o správnom nastavení mysle. Nepripúšťam si očakávania druhých, aby som sa mohla plne sústrediť na svoj výkon.“

Pocity z paralympiády v Paríži

Na poslednej paralympiáde v Paríži Vadovičová nesklamala a dosiahla skvelé výsledky. Spomína, že pre nich, strelcov, boli podmienky vynikajúce.

„Boli sme ubytovaní blízko strelnice, čo bolo pre nás obrovskou výhodou – v minulosti sme sa museli aj hodinu premiestňovať po olympijskej dedinke. Ubytovanie bolo jednoduché, skutočne sme spali na papierových posteliach, ale mne to neprekážalo, vyspala som sa,“ hovorí Vadovičová a dopĺňa, že paralympionici mali aj dostatok priestoru pre vozíky a celkovo bolo všetko pripravené tak, aby sa cítili dobre.

Vadovičová získala na paralympiáde v Paríži zlatú a striebornú medailu
Foto: FB/Veronika Vadovičová

Čo sa týka stravy, aj tu boli podmienky podľa našich športovcov na veľmi dobrej úrovni. Na rozdiel od iných olympionikov, ktorí si sťažovali na podmienky, slovenský paralympijský tím bol spokojný.

„Mali sme na výber rôzne jedlá, či už vegetariánske, vegánske alebo klasické mäsité jedlá. Bolo to veľmi dobre zorganizované a mali sme veľa možností, takže sme si nemohli sťažovať,“ hovorí s úsmevom.

Napriek tomu si však všimla jednu zmenu oproti predchádzajúcim paralympiádam. Prvýkrát museli mať všetci športovci vstupenky na to, aby sa mohli ísť pozrieť na iné športy, čo predtým nebolo.

„Mohli sme ísť podporiť iných športovcov bez problémov, ale teraz sme potrebovali vstupenky. Myslím si, že to bolo kvôli tomu, že bol veľký záujem verejnosti a organizátori radšej predali lístky im, aby mohli zarobiť,“ vysvetľuje zmenu, ktorá ju trochu mrzela.

Úspech však nie je len o športových výsledkoch, ale aj o osobnom živote. „Jedným z mojich najväčších osobných úspechov bolo ukončenie vysokoškolského štúdia na Univerzite Komenského v Bratislave, kde som študovala športovú streľbu,“ prezrádza paralympionička. Štúdium bolo pre ňu výzvou, no aj veľkou hrdosťou.

Plány do budúcnosti má naša olympionička jasné – chystá sa na ďalšiu paralympiádu, tentoraz v Los Angeles v roku 2028.

„S trénerom sme sa už rozhodli, že ideme ďalej. Chcem sa kvalifikovať na paralympiádu a urobím pre to všetko. Ak budeme mať financie a podporu, budem pokračovať v príprave a zúčastním sa,“ hovorí odhodlane.

Ako hovorí, najlepšie je získať miestenku už na prvých súťažiach – vtedy má športovec jasnú predstavu o tom, čo ho čaká, a môže sa venovať tréningu.

Na svojej prvej paralympiáde v roku 2000 v Sydney skončila na predposlednom mieste. „Táto skúsenosť pre mňa bola signálom, že netrénujem dostatočne, čo ma motivovalo, aby som sa začala snažiť viac,“ skonštatovala. Na paralympiáde v Aténach v roku 2004 už skončila v zhruba v strede rebríčka.

Mladí ľudia a šport

Slovenská reprezentantka si myslí, že dnešná mládež je v športe dosť slabá, pretože na hodinách telesnej výchovy študenti – ale častokrát aj učitelia – nemajú záujem o pohybové aktivity.

„Chcela by som mladým ľuďom, ktorí snívajú o športe, odkázať, že pohyblivosť a zdravie vychádzajú z aktívneho pohybu,“ vysvetľuje športovkyňa. Dodala, že mnohé bolesti sú často zbytočné a spôsobené len stuhnutými svalmi, ktoré by sa dali jednoducho zmierniť pravidelným cvičením.

„Ak máte nejaký hendikep, nečakajte, že vám niekto pripraví podmienky na to, aby ste mohli začať športovať. Začnite sami, hoci len vo svojej izbe. Nemusíte čakať na rodičov alebo trénera, môžete začať zdvíhaním fľašky s vodou alebo cvičením, ktoré zvládnete,“ vysvetlila.

Šport urobí z každého samostatnejšieho a silnejšieho človeka, a to je ten najväčší benefit. Dôležité je začať a nevzdávať sa.

„Šport mi ukázal, že môžem stále posúvať svoje hranice. Naučil ma, že život je nekonečná studňa možností. Dostal ma do rôznych krajín a kultúr, vďaka čomu som spoznala ľudí z celého sveta. Najväčšia česť pre mňa však je, keď ma ľudia považujú za vzor,“ objasnila.

Vďaka športu precestovala celý svet a spoznala rôzne kultúry. Foto: FB/Veronika Vadovičová

Bariérovosť v rôznych krajinách

Slovensko je bariérová krajina a nie je prispôsobené ľuďom na vozíkoch. Vadovičová však s potechou spomína na niekoľko krajín, v ktorých na svoje postihnutie takmer zabudla.

Rakúsko alebo niektoré časti Peru sú veľmi dobre uspôsobené – jedna z najlepších miest na prechádzky na vozíku je podľa nej Sydney.

Na druhú stranu počas cestovania zažila aj miesta, kde narážala na samé problémy. Jednou z takých krajín bol práve paralympijský Paríž, ktorý bol veľmi bariérový.

Počas ich návštevy mali problémy dostať sa do metra, chodníky boli rozbité a všade bol nejaký problém. „Bolo to pre mňa veľmi nepríjemné, najmä keď som videla, ako ľudia neberú ohľad na vozíčkarov,“ smutne skonštatovala.

Sklamanie nastalo aj zo samotného ceremoniálu. „Nevedel ma nadchnúť ako tie predchádzajúce. Napríklad otvárací ceremoniál v Pekingu bol nádherný, plný detí prezlečených za žabky, ktoré synchronizovane vystupovali. Od Londýna to išlo dole vodou, všetko bolo zamerané na ekológiu a umenie, čo podľa mňa do športu až tak nepatrí,“ spresnila.

Pre našu strelkyňu sú dva momenty, na ktoré nikdy nezabudne, a to vstup na svoj prvý paralympijský ceremoniál – z ktorého má do dnešného dňa husiu kožu – a moment, keď získala svoju prvú zlatú medailu. „Vždy si na to rada spomeniem,“ uzavrela Vadovičová.

Treba žiť naplno každý jeden deň. Foto: FB/Veronika Vadovičová