Vešticiam sa darí aj v dnešných časoch. Stále majú dosť klientov, ktorí stoja o ich rady a platia za ne. Môžeme si o tom myslieť čo chceme, ale tento fenomén jednoducho existuje a nič nenasvedčuje, že by sa to malo v budúcnosti zmeniť.

Neďaleko Benátok pôsobí veštica Luciana. Jej zjav i prostredie, v ktorom podniká, by mimoriadne potešili Federica Felliniho. Luciana na základe astrologických výpočtov posiela svojich klientov na vzdialené miesta sveta, aby tam našli lásku. A oni idú. A propos – klienti. Práve ich vzťah s tvorcami filmu, ich výber, dôvera a otvorenosť voči kamere, sú kľúčom k úspechu alebo neúspechu celého projektu. V tomto prípade sa ich podarilo zachytiť aj v citovo zložitých situáciách.

Slovenský režisér Peter Kerekes má s dokumentárnou tvorbou dosť skúseností a jeho pohľad býva často humorný. Spojenie so spisovateľkou Ericou Barbiani, ktorá túžila veštici Luciane urobiť film, bol dobrým rozhodnutím.

Sledujeme smiešno-smutné, mnohokrát absurdné ľudské osudy. Starnúci protagonisti často žijú celý život so svojimi rodičmi a až na prahu vlastnej staroby sa pokúšajú nájsť kúsok osobného šťastia. Zdá sa, že fenomén dominantných matiek, ktoré synovia (neochotne) opúšťajú po štyridsiatke, v Taliansku stále funguje. Každý z hrdinov je zvláštne osamelý, až na sestry-dvojčatá, ktorých vzťah má patologické rysy.

Film vznikal sedem rokov, predpokladám, že veľa času zabralo vzájomné zbližovanie tvorcov s protagonistami, nesmieme zabudnúť ani na zložité obdobie covidu. Dielo však nemá časozberné ambície, čo je škoda. Bolo by zaujímavé vidieť, ako sa počas niekoľkých rokov zmení život našich hrdinov.

Filmové scény sú často dopredu pripravené, ale aktéri sa v nich pohybujú slobodne, v rámci svojho citového rozpoloženia. Emócie neboli hrané. Pokiaľ poznáte filmy rakúskeho dokumentaristu Ulricha Seidla (vrelo odporúčam), viete, do akých hĺbok intimity sa tento princíp vie dostať. Kerekes zostal viac na povrchu, ale aj tak bolo ťažké nájsť rovnováhu medzi výsmechom a porozumením. Chvíľami pozorujeme správanie a naivitu aktérov s úžasom – naozaj sa dospelí ľudia správajú takto? Naozaj po krátkom rozhovore uveria slovám čudnej ženy, ktorá ich pošle hľadať lásku na opačný koniec sveta?

Veľkú úlohu pri vytváraní atmosféry zohráva hudba, ktorá akoby vypadla z talianskych filmov 60. rokov minulého storočia. Určuje kolorit a náladu diela. 

Pri sledovaní filmového plátna sa vo vás budú striedať pocity. Možno by sa dalo ísť ešte viac do hĺbky, spoznať detailnejšie protagonistov, aby sme pochopili aspoň čiastočne ich životnú cestu. Aj táto snímka však potvrdzuje – osamelosť je fenoménom našej doby.