Úpadok nemeckej sociálnej demokracie

Dokonca aj politickí oponenti uznajú, že SPD má históriu, na ktorú môže byť hrdá. SPD je však už niekoľko desaťročí v kríze. Svedčia o tom už len volebné výsledky volieb do Bundestagu. Kým v roku 1972 za vtedajšieho kancelára Williho Brandta získali sociálni demokrati 45,8 percenta hlasov, odvtedy ich podiel hlasov neustále klesá: kým v roku 1980 dosiahol kancelár Helmut Schmidt ešte pozoruhodný výsledok 42,9 percenta, v roku 1990 dosiahol kandidát Oskar Lafontaine len 33,5 percenta.

Kancelár Willi Brandt (SPD) sa pozerá z okna hotela Erfurter Hof, 19. marca 1970. Foto: Axel Springer/Sven Simon/DPA/AFP/Profimedia.sk

Víťaz volieb Gerhard Schröder v roku 1998 naposledy vyniesol sociálnych demokratov nad hranicu štyridsiatich percent, než sa začal definitívny pád. V posledných voľbách v roku 2021 dosiahol Olaf Scholz 25,7 percenta – čo bola absolútna senzácia, keďže volebné prieskumy predtým SPD dlhé mesiace ukazovali pod 20 percentami. Aktuálne prieskumy verejnej mienky prisudzujú sociálnym demokratom 15 percent.

Robotnícke milieu už neexistuje

Tento úpadok kedysi veľkej strany má rôzne príčiny. Niektoré sú domáce. Iné sú spôsobené plynutím času. Po prvé, je to zrejmé: SPD bojuje s vlastným úspechom. Bývalá robotnícka strana sa celé desaťročia úspešne pokúšala zrušiť robotníkov. Nemecko sa zmenilo na spoločnosť bielych golierov. Továrne, ktoré ešte existujú, sú vysoko automatizované. Obsluhujú ich veľmi dobre platení kvalifikovaní pracovníci. Klasické proletárske prostredie, ktoré kedysi volilo SPD, už neexistuje. V istom zmysle sociálni demokrati zomreli.

Rastúca prosperita a meniace sa ideály a potreby ľudí sú však len jednou z príčin krízy sociálnych demokratov. Ďalšou je rozdelenie politickej ľavice. Už študentské nepokoje v roku 1968 ukázali, že akademická mládež reprezentuje iné hodnoty ako stará sociálna demokracia robotníckej triedy. Jednoducho povedané: tradičný sociálnodemokratický súdruh bol v podstate kultúrne konzervatívny. Bol kritický ku kapitalizmu a liberálnemu ekonomickému systému a bojoval za rovnejšie príležitosti a lepšie mzdy. Zároveň však obhajoval veľmi tradičné cnosti, ako je pracovitosť, poriadok a poslušnosť.

Antiimperializmus namiesto robotníckej triedy

Práve proti týmto hodnotám sa koncom 60. rokov vzbúrili študenti a nová antiautoritárska ľavica. Boli emancipační, kritickí voči konzumu a hedonistickí. Pracovnú morálku a disciplínu tradičných robotníkov považovala revoltujúca mládež za reakcionársku.

Okrem toho akademická ľavica čoraz viac označovala európsku a americkú pracovnú silu za súčasť rasistického a koloniálneho systému vykorisťovania. Nakoniec, tak znelo obvinenie, že aj pracujúci Západu sa podieľajú na vykorisťovaní globálneho Juhu.

Za nový proletariát, ktorého revolučné snahy treba podporovať, boli označené znevýhodnené masy v Ázii, Afrike a Južnej Amerike. Preto boli v tom čase nadšene podporovaní vietnamský revolučný vodca Ho Či Min, Mao Ce-Tung, Fidel Castro a Che Guevara, ako aj bojovný černošský vodca Malcolm X v USA.

V priebehu 70. rokov sa do tohto protiimperialistického boja zapojili feministky a predstavitelia homosexuálneho hnutia. Napokon sa pridali aj environmentálne skupiny a mieroví aktivisti.

Táto pestrá zmes antiimperialistov, antirasistov, feministiek, mierových aktivistov a environmentalistov však nenašla v SPD politický domov. SPD bola príliš etablovaná, príliš buržoázna, príliš autoritárska a jednoducho – príliš stará. Tieto nové aktivistické skupiny boli tiež hlboko zakorenené v kultúre mládeže. Žili sexom, drogami a rock’n’rollom, experimentovali s alternatívnym životným štýlom, novými modelmi partnerstva a novými vzormi. K „starej tete“ SPD – ako býva často označovaná – pasovala nová mládežnícka kultúra asi tak dobre ako rocková kapela na kúpeľný koncert.

Bývalý nemecký kancelár Gerhard Schröder (SPD) sa zúčastňuje na prezentácii životopisu Olafa Scholza Cesta k moci. Foto: /Alamy/Profimedia.sk/

Zelení ako odštiepenie od ľavice

V roku 1980 nastal čas: viaceré alternatívne politické hnutia sa spojili do Zelených. To znamenalo prvý rozkol v politickej ľavici. SPD už nikdy nenadobudne svoju bývalú silu. Ľavica sa teraz rozdelila na tradičné, sociálno-ekonomicky orientované krídlo (stará SPD) a nové, feministické, postkolonialistické a environmentálne krídlo (Zelení).

V nasledujúcich desaťročiach prešli Zelení rôznymi fázami vývoja. Začiatkom 90. rokov 20. storočia stranu opustili niektorí významní a radikálni zakladajúci členovia. Fundamentalistické krídlo stratilo vplyv a k moci sa dostali realisti.

Zároveň došlo ku kultúrnemu posunu v stredných vrstvách. V dôsledku toho Zelení oslovili mnohých bývalých voličov SPD a CDU, najmä vo veľkých mestách. Akademicky vzdelaní občania sa cítili kultúrne a intelektuálne bližšie k progresívnym Zeleným ako k strnulej CDU alebo starej strane práce.

Reformy sociálnodemokratického kancelára Gerharda Schrödera na začiatku roku 2000 potom opäť rozdelili ľavicu. Údajne ekonomicky liberálny kurz Schrödera, ktorý mal blízko k súkromnému sektoru a priemyslu, viedol k odštiepeniu od SPD. Táto skupina sa nazvala WASG (Volebná alternatíva pre prácu a sociálnu spravodlivosť) a čoskoro sa spojila s postkomunistami zo „Strany demokratického socializmu“ PDS a vytvorila stranu Die Linke.

Na druhej strane je PDS (Strana demokratického socializmu) priamou nástupníckou stranou štátnej strany SED (Jednotná socialistická strana Nemecka) zo zaniknutej NDR (Nemeckej demokratickej republiky), ktorá sa po zjednotení Nemecka premenovala na PDS. Táto nová Die Linke (Ľavica) zabránila SPD dosiahnuť v oblastiach starej NDR na východe Nemecka rovnaké výsledky ako na západe. Napríklad v spolkovej krajine Sasko sa sociálni demokrati nikdy nedostali nad 20 percent. V posledných voľbách na začiatku septembra 2024 dokonca skončili so slabými 7,3 percenta.

V Durínsku, kde boli sociálni demokrati spočiatku relatívne úspešní, teraz klesli na 6,1 percenta. Len v krajinských voľbách v Brandenbursku sa súdruhom z SPD (oslovenie súdruh je v SPD bežné a „neutrálne“, pozn. prekl.) podarilo ešte získať 30,9 percenta hlasov, pretože vedúci kandidát Dietmar Woidke vyhlásil hlasovanie za osudové v obrannom boji proti takmer rovnako silnej AfD a jasne sa dištancoval od vlády v Berlíne a najmä od svojho straníckeho kolegu kancelára Scholza.  

Strana bez „unique selling proposition“

SPD čelí vážnemu problému. Stratila svoju podstatu značky. Nikto už nevie, čo SPD znamená. Ľavicovo-liberálne stredné vrstvy vo veľkých mestách volia Zelených. Tí reprezentujú životný štýl mestských akademikov a vysokopríjmových ľudí. S novozaloženou Alianciou Sahry Wagenknechtovej (BSW) čelí SPD ďalšej konkurencii aj na ľavej strane politického spektra. Na rozdiel od Zelených sa BSW nezameriava na mestských akademikov, ale na všetkých, ktorí sa cítia sociálne znevýhodnení.

SPD je tak rozpoltená medzi „woke“ Zelenými a sociálno-ekonomicky orientovanou BSW. Táto dilema sa týka dokonca aj zahraničnej politiky. Zatiaľ čo Zelení sú v súčasnosti za zbrojenie a protiruskú politiku, BSW je dôrazne pacifistická a má tendenciu byť priateľská k Rusku. Aj tu už sociálnym demokratom nezostáva takmer žiadny programový priestor.

Paradoxne sa tak SPD dostala do diskusie, ktorú vášnivo viedla už v 80. rokoch, keď časť sociálnych demokratov chcela vystúpiť z NATO. Hlavné slovo v SPD mal vtedy istý Oskar Lafontaine, dnes manžel tej istej Sahry Wagenknechtovej.

V posledných desaťročiach SPD stratila všetky prúdy, ktoré sa objavili na ľavej strane politického spektra: mierové hnutie, environmentálne hnutie, ženské hnutie. Zároveň stratila sociálne prostredie, ktoré kedysi pri svojom vzniku zastávala: robotnícku triedu.

Saskia Eskenová, súčasná spolupredsedníčka strany SPD. Foto: Chris Emil Janssen/ČTK/Profimedia.sk

Existuje preto vážne riziko, že SPD bude viac ako 160 rokov po svojom vzniku rozpustená medzi multikultúrnou, „treťopohlavnou“ a na ochranu klímy zameranou novou ľavicou na jednej strane a sociálno-populistickou tradičnou ľavicou na strane druhej.

Výsledky volieb vo východnom Nemecku sú varovným signálom. V posledných desaťročiach sa východné Nemecko stalo seizmografom a zosilňovačom politického vývoja v celom Nemecku. Ak berieme posledné výsledky volieb vážne, nemožno vylúčiť, že úpadok SPD vstupuje do záverečnej fázy. Bolo by to logické.