Husákov a Fialov politický väzeň. Slávek Popelka a budúcnosť demokracie

Prenasledovanie ľudí pre ich politické názory je prejavom slabosti mocných. Kto si nevie získať podporu verejnosti po dobrom, skúša to po zlom. Režimy sa menia, ale nutkanie moci kriminalizovať oponentov nie. Čo sa tiež nemení je neveľké, ale konštantné promile politických rebelov, ktorých demokracia, či už ľudová, alebo liberálna, potrebuje, ako sa hovorí, ako prasa škrabanie. A ešte niečo sa nemení, kam až siaha náš pohľad do histórie: Je to zbabelé mlčanie tých, ktorí sú politickými procesmi zastrašení, a škodoradosť kolaborantov s režimom, ktorí sa v politických procesoch vyžívajú.

Po dvoch mesiacoch na úteku pred Fialovou spravodlivosťou niekto nabonzoval Slávka Popelku. Polícia ho zadržala a dopravila do basy, kde bol odsúdený na dva mesiace za to, že porušil súdny zákaz vstúpiť na územie Prahy. Pre Pražanov bol Jaroslav Popelka nebezpečný tým, že podnecoval na odstránenie ukrajinskej vlajky z Národného múzea, za čo mu bol vymeraný štvormesačný podmienečný trest.

Slávek Popelka je šesťdesiatosemročný vyštudovaný teológ a novinár, ktorý sa nebojí verejne protestovať, keď je presvedčený, že si to doba vyžaduje a politici zaslúžia. Robil tak za Husáka, keď bol za kritiku režimu šesťkrát uväznený, a robí tak aj za Fialu, keď je vo väzení po prvýkrát, ale vzhľadom na represívny charakter liberálnej demokracie určite nie naposledy. Nezdieľa totiž myšlienku, že jedinou prípustnou formou demokracie je tá parlamentná, zastupiteľská. Svoj náhľad ako sa brániť, keď sa zastupiteľskou demokraciou zaštiťuje politická mafia, vysvetlil Slávek Popelka takto: 

„Zhromažďujme sa vždy v nedeľu na centrálnych námestiach našich miest. Keď nás bude dostatočný počet, zvoľme si nového prezidenta a zverme mu silné právomoci vrátane tej – menovať ministrov a riadiť vládu. Toto nie je v rozpore s tradíciami európskej demokracie. V jednej z jej kolísok, v starovekom Ríme v dobách republiky bývalo pravidlom, keď hrozilo nebezpečenstvo, zveriť všetku moc do rúk jedného človeka. Starí Rimania dobre vedeli, že kým by sa v senáte demokraticky dohodli na spôsobe obrany, barbari by už dávno plienili mesto. Obrazne sa dá povedať, že našu krajinu plienia barbari už dlho…“  Konštatuje Slávek Popelka.

Demokrati radi citujú prvého československého prezidenta Masaryka, že demokracia je diskusia. To im však nebráni stanoviť početné výnimky, o čom sa nediskutuje. Diskusia o ukrajinských vlajkách je potom rovno trestná. Slávek Popelka však nie je sám, komu sa debata na túto tému zdá potrebná. Ukrajina nie je len obeťou agresie, je tiež agresorom voči vlastným občanom, ktorí sa nezmierili s politickým prevratom v roku 2014. Diskusia o vyvesovaní ukrajinských vlajok by mala zohľadniť, že na Ukrajine sú porušované politické a ľudské práva i práva národnostných menšín. Taktiež je to štát povestný korupciou. A napokon, ukrajinský režim sa hlási k nacistickému dedičstvu a za národných hrdinov považuje páchateľov zločinov proti ľudskosti.

Za vrchol nevkusu a pohŕdania históriou možno potom považovať ukrajinskú vlajku na Národnom múzeu i preto, že to boli v auguste 1968 aj ruskí Ukrajinci, respektíve ukrajinskí Rusi, kto rozstrieľal fasádu tejto budovy. Tu hľadajme vysvetlenie, prečo na protivládnej demonštrácii ľudia skandovali: „Zveste tú handru!“. No bez ohľadu na výsledok hypotetického sporu o ukrajinskú vlajku, dominujúcu Václavskému námestiu, je odsúdenie Jaroslava Popelku varovným znamením spolitizovania justície.

Politické procesy sú dvojsečným mečom. V roku 2012 bol za vlády Petra Nečasa uväznený vodič autobusu Roman Smetana, ktorý na volebné plagáty maľoval politikom tykadlá. Na sto dní väzenia ho odsúdila Markéta Langerová, manželka exministra ODS Ivana Langera. Bol to začiatok voľného pádu Občianskych demokratov, ktorých politický väzeň Smetana dokonale zosmiešnil. Petr Fiala teraz riskuje, že si veľa ľudí povie: Toto by sa za Babiša stať nemohlo. Slávek Popelka, rovnako ako Roman Smetana, nikomu neublížil a na rozdiel od neho ani nič nepoškodil. Iba nemlčal. Je ideálnym kandidátom na cenu za občiansku statočnosť.

Článok pôvodne vyšiel v Rádio Universum, kde má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.