Keď sa zadĺži komunista

Áno, socialistické štáty boli súčasťou globálneho dlhového trhu. A nielen to, niektoré z nich boli dokonca členmi Medzinárodného menového fondu. Juhoslávia bola jeho členom už od roku 1945, Rumunsko od roku 1972, Maďarsko od roku 1982 a Poľsko od 1986 (Československo v roku 1954 z MMF vystúpilo). Fond im poskytoval pôžičky podmienené úspornými opatreniami, tak ako to robí dnes.

V roku 1989 dosahoval externý dlh východného bloku v konvertibilných menách (dolár, marka) hodnotu 155 miliárd dolárov. Len počas dvoch rokov narástol tento dlh o 50 percent.

Čo bolo príčinou?

Ekonomiky východného bloku sa stávali čoraz menej konkurencieschopné na svetovom trhu. A to menej exportovali, a teda im klesal prílev konvertibilných mien (dolárov či nemeckých mariek), ktoré potrebovali na zabezpečenie vlastných importov zo svetových trhov.

Finančnú dieru pokrývali dlhom. Hoci nominálna hodnota dlhu by sa v porovnaní so západnými štátmi zdala nízka, pre nereformovateľné plánované ekonomiky to bola jednosmerná cesta. Východný blok dokázal takýto dlh financovať len exportom na západ, nie zdanením alebo predajom domácim investorom ako západné štáty.

Poľská ekonomika sa v roku 1980 prepadla o 6 percent a v roku 1981 o závratných 12 percent. Tento rok navyše upadla do insolvencie. Krajina v tom čase už dlhovala 25 miliárd dolárov, do konca dekády narástol dlh na 40 miliárd dolárov.

Podobný príbeh bol aj v Rumunsku. Relatívny ekonomický úspech (na socialistické pomery) prvej polovice Ceaușescuovej vlády bol hnaný medzinárodnými úvermi. V roku 1982 Rumunsko dlžilo 13 miliárd dolárov. V tom období však už bolo hlboko vo finančných problémoch, pre ktoré v roku 1981 požiadalo o pomoc Medzinárodný menový fond, od ktorého dostalo úver 1,5 miliardy dolárov.

Bulharsko? Veľmi podobné. Hospodársky pokles sa začal už v 70. rokoch a aj tu zachraňovali komunistov západné banky. Od tých mala krajina v roku 1979 napožičiavaných zhruba 3,9 miliardy dolárov. V roku 1987 bolo Bulharsko už v ekonomickom voľnom páde, keď čistý dlh v konvertibilných menách stúpol medziročne o 73 percent.

Podobne zlá bola situácia aj v Maďarsku, ktoré svoj dlh v období rokov 1982 až 1986 zdvojnásobilo. Juhoslávia stratila kontrolu nad dlhom už na konci 70. rokov a musela požiadať MMF o pomoc. V roku 1987 mala dlh 22 miliárd dolárov, infláciu 167 percent a nezamestnanosť 16 percent. Externý dlh ZSSR v konvertibilných menách bol 31 miliárd dolárov v roku 1986, no už 55 miliárd v roku 1989. Napomohol tomu kolaps cien ropy v polovici 80. rokov.

Ako to bolo v Československu

V Československu bola situácia o niečo lepšia. Po NDR a Juhoslávii sme boli treťou najbohatšou ekonomikou východného bloku (no stále päťkrát chudobnejší ako Rakúšania). Externý dlh sa po celé 80. roky držal v nižších jednotkách miliárd dolárov, naviac bol z veľkej miery krytý devízovými rezervami.

ČSSR bola jedna z mála krajín východného bloku, ktorá mala ako-tak vyrovnanú bilanciu. Až posledné dva roky socializmu začal externý dlh na našom území citeľnejšie rásť zároveň s tým, ako išla ekonomika po roku 1987 do recesie. Československé hospodárstvo bolo úzko prepojené s trhom RVHP a ekonomický kolaps susedov na čele so ZSSR nedával našej ekonomike žiadnu nádej.

Za pádom socializmu tak nebolo žiadne tajomné sprisahanie, ale praobyčajný bankrot.

A prečo si socialistické štáty vôbec požičiavali? Aby dokázali zaplatiť import západných tovarov. Tými zďaleka neboli len džínsy a platne kapely Beatles, ale aj také základné veci ako obilie. Bez externého dlhu by bola životná úroveň v socialistických štátoch ešte výrazne nižšia.

Zdroj: ZPDZ