Hoci je na prvý pohľad evidentné, že sa výdavky takmer všade z roka na rok zvyšujú, prvoplánová metrika v absolútnych číslach skresľuje. Najmä pre infláciu, ktorá je v jednotlivých krajinách rôzne vysoká, a rovnako aj pre rozdielne rýchly hospodársky rast. Výdavky štátu sa preto zvyknú dávať do pomeru k hrubému domácemu produktu, teda tomu, čo dokáže ekonomika vyprodukovať.

Tento ukazovateľ vo všetkých významných ekonomikách dlhodobo rastie. V Spojených štátoch predstavovali vládne výdavky po druhej svetovej vojne okolo dvadsať percent HDP. Dnes sa pohybujú na úrovni dvojnásobku. Podobný trend je vidieť aj na starom kontinente. Vlády vo Francúzsku, v Nemecku, Taliansku či vo Veľkej Británii dnes v pomere k ekonomikám utrácajú často niekoľkonásobne väčšie prostriedky než pred pár dekádami. Mozaiku akéhosi celosvetového posunu smerom k vyššej role štátu v hospodárstve dopĺňajú aj Japonsko či štáty zoskupenia BRICS.

Zaujímavé je aj to, že zatiaľ čo v druhej polovici minulého storočia podiel výberu daní na HDP bohatého sveta spoločne s výdavkami dlhodobo rástol, v posledných dvoch dekádach v mnohých západných štátoch klesá alebo osciluje okolo rovnakej úrovne.

Nie je to pritom až také prekvapenie. Pri pohľade na jednotlivé demografické krivky je jasné, že obyvateľstvo vo vyspelých štátoch starne a dane bude odvádzať čoraz menej pracujúcich ľudí, zatiaľ čo na dôchodky bude musieť ísť pri súčasných systémoch čoraz viac peňazí.

Svedčia o tom aj ďalšie čísla. Za nárast vládnych výdavkov môžu najmä prudko rastúce sociálne výdavky, ktorých podiel na HDP sa v niektorých západných štátoch strojnásobil. Len samotné Slovensko, ktoré na tom demograficky nie je až tak katastrofálne, dávalo čisto na dôchodky v roku 1995 zhruba šesť percent HDP, v roku 2021 to bolo už 8,6 percenta HDP.

Je pritom jasné, že ak vlády chcú udržať pokladnice dostatočne plné, ale vyberajú dane od menšieho počtu ľudí, musia sadzby dane zvýšiť alebo zaviesť nové zdroje príjmov. Zvyšovanie daní je však mimoriadne nepopulárny krok. Ak vlády uskutočňujú opatrenia na naplnenie kasy, majú zvyčajne rafinovanú podobu. Hoci Economist v jednom zo svojich textov píše o mastnejších pokutách v USA, po ďalšie príklady netreba chodiť ďaleko.

V rámci slovenského konsolidačného balíka majú do rozpočtu priniesť stámilióny eur drahšie diaľničné známky, vyššie mýto pre nákladiaky či zvýšená hranica na platenie sociálnych odvodov. A hoci sa na Slovensku budú zvyšovať aj dane, ide o vynútený dôsledok obrovských deficitov, ktoré si malá otvorená ekonomika nemôže dovoliť udržiavať na takejto úrovni.

Slovensko však nie je jedinou krajinou, ktorá vysoké výdavky nedokáže vykryť príjmami a každoročne sa zadlžuje. Mnohé veľké ekonomiky pre neochotu politikov zvyšovať príjmy fungujú dlhodobo na vysoký dlh. Stačí sa pozrieť na deficity Spojených štátov, Francúzska, Španielska či Talianska.

Politici, ktorí nedokážu zvýšiť príjmy, majú okrem zadlženia ešte jednu možnosť. Škrtajú v iných oblastiach a prerozdeľujú výdavky tak, aby si nepoškodili reputáciu u voličov. Ergo rušenie rodičovských dôchodkov a okresanie daňového bonusu s cieľom priniesť slovenským dôchodcom plné trináste dôchodky.

Vzhľadom na to, že vládne zásahy do ekonomiky sú motivované často politicky a nie odborne, vraciame sa k prapôvodnej otázke, nakoľko je dobré, že sa štátny leviatan nafukuje do týchto rozmerov a prostriedky neostávajú v súkromných rukách. Darí sa hospodárstvu lepšie, ak doň štát viac zasahuje?

Typicky sa v súvislosti s touto otázkou možno dostať k porovnaniu najväčších európskych ekonomík s USA, kde je podľa mnohých ekonómov lepšie investičné prostredie a miera regulácie trhu dlhodobo nižšia.

Francúzska, talianska, nemecká, ale aj dánska či britská produkcia rástli za ostatných 30 rokov radikálne pomalším tempom než tá americká.

A hoci pri pohľade na životnú úroveň, teda prepočet HDP na obyvateľa podľa parity kúpnej sily [zohľadňuje rozdiely medzi cenovými hladinami, pozn. red.], sa rozdiely medzi starým kontinentom a zámorím do istej miery stierajú, zámorská veľmoc je stále výrazne v popredí.

Z najvyspelejších európskych ekonomík dosahujú podobné hodnoty ako USA len severské ekonomiky, ako je Švédsko či Fínsko. Výrazne strácajú dokonca aj Nóri.

Aj keď krajiny ako Slovensko, Česko či Poľsko hospodársky napredovali omnoho rýchlejšie než USA, nie je dobré ich s nimi porovnávať, keďže rástli z omnoho nižšieho základu. Ekonomiky rozvojových krajín v rýchlosti rastu úplne bežne predbiehajú bohaté štáty, ktoré ho oveľa ťažšie udržiavajú.

Napriek zjavnému zaostávaniu západnej Európy za USA by bolo chybou robiť z prvoplánového porovnania jednoznačné závery. Jedno sa však konštatovať dá. Otázka, či dokážu štátni predstavitelia z centrálnej pozície efektívne rozhodovať o tom, čo ekonomika potrebuje, by mala byť pri každom vládnom zásahu do hospodárstva v centre pozornosti.

Jej dôležitosť – najmä na starom kontinente – sa bude časom zvyšovať. Stačí sa pozrieť na politiky, ktorými oslabuje konkurencieschopnosť Európy Brusel. Problémy nemeckého Volkswagenu i celého tamojšieho priemyslu to v ostatnom roku iba podčiarkujú.