Vance ukázal, že možno presadzovať aj radikálne zmeny a nepôsobiť pri tom ako šialenec

Pozerá sa na ne menej ľudí ako na prezidentské debaty, pretože Američania sa podľa viceprezidentských kandidátov nerozhodujú, a pokiaľ nie sú zvolení, bývajú často zabudnutí. Pamätáte si, kto bol viceprezidentským kandidátom Hillary Clintonovej v roku 2016? Ani mnoho Američanov už nie.

Zároveň sa občas stáva, že viceprezidentské debaty môžu byť, pokiaľ ide čisto o „umelecký dojem“, kvalitnejšie ako diskusie prezidentské. Taký bol prevažujúci pocit napríklad po debate Dicka Cheneyho s demokratickým senátorom Joeom Liebermanom v kampani v roku 2000, keď ani George W. Bush, ani Al Gore neboli oslniví rečníci.

Takže možno povedať, že v oboch týchto parametroch neprelomila utorková debata senátora JD Vancea a minnesotského guvernéra Tima Walza nejaké železné pravidlo. Bola dobrá hlavne pre republikánskeho kandidáta, ktorý bol lepší diskutér, ale hlavne si so sebou niesol záťaž negatívnej publicity, keď médiá vyťahovali jeho vyjadrenia, často staršie, z konzervatívneho prostredia.

Jeho politický vývoj sa neodohrával ani tak v boji proti demokratom, ako v bojoch vo vnútri konzervatívneho hnutia. A tam zbierate body tým, o čo radikálnejšie ste ochotní ísť proti „mainstreamu“ a „skrachovanej ortodoxii“. Vance vie pôsobiť nepríjemne, nepriateľsky, opovržlivo.

Konštruktívny Vance

Za rečníckym pultíkom bol v utorok v štúdiu Vance priateľský, skromný, konštruktívny. A akokoľvek pripomínal svoju životnú story, nezaprel v sebe absolventa elitnej univerzity a senátora, ktorý podrobne pozná problémy fungovania štátu. Pre predstavu o jeho štýle: „Položil som konkrétnu otázku, pán guvernér. A vy ste mi odpovedali sloganom.“ To bola zrejme najdrsnejšia replika, ktorú v debate predniesol.

Diskusia to bola taká konštruktívna, že obaja súperi viackrát než býva zvykom pokročili za obvyklé frázy, pustili sa do detailov politiky a neraz poznamenali, že veria, že sa ten druhý poctivo snaží nájsť riešenie a že s ním v hocičom súhlasí.

Bolo to nielen osviežujúce, ale zároveň to poslúžilo politickým záujmom oboch. Ale Walzovi viac. Raz dokonca výslovne prezradil, kam svojou chválou mieri. „Verím, že senátor Vance to chce vyriešiť,“ povedal v diskusii o ilegálnych imigrantoch, „ale tým, že stojí po boku Donalda Trumpa a nespolupracuje na riešení, sa z toho stáva len kampaňová téma.“ Tu Walz na niečo narazil. Pôsobí váš republikánsky súper nebezpečne kompetentne a sympaticky? Nesnažte sa to popierať, uznajte to, ale zviažte ho s Trumpom.

Na konci debaty dostali obaja kandidáti záverečné slovo, ktoré mali pochopiteľne pripravené. Tu to bolo u oboch aktérov horšie ako úroveň celej debaty. Aj z toho možno teda súdiť, že Walz na tú fintu, ako lapiť Vancea, prišiel bezprostredne na mieste. Ak sú demokrati múdri, budú ju teraz používať.

Mimoriadna chvíľka Walza

Od Walza to bol teda mimoriadny výkon, pretože inak treba povedať, že sa v debate občas potácal. Napríklad dostal otázku, s ktorou musel počítať. Reportér CNN Andy Kaczynski prišiel v posledných týždňoch s niekoľkými prípadmi, keď Walz prezentoval svoj život v rozpore s faktami. Posledný zverejnil tuším dva dni pred debatou – Walz v minulosti opakovane hovoril, že bol v Číne, keď komunisti násilne potlačili študentské demonštrácie na námestí Nebeského mieru v roku 1989. Lenže, doložil Kaczynski, Walz prišiel do Číny až v auguste. Bolo to CNN, žiadny marginálny alebo konzervatívny plátok, Walz bol povinný počítať s tým, že otázka na to môže prísť.

Prišla a zjavne s tým nepočítal. „Áno. Takže, pre ľudí, ktorí o tom nepočuli, pozrite, vyrástol som v malom vidieckom mestečku v Nebraske so 400 obyvateľmi,“ začal. „Mestečku, kde sme v noci jazdili na bicykli s kamarátmi, kým sa nerozsvietili pouličné lampy. A na svoju vojenskú službu som hrdý. V sedemnástich som vstúpil do Národnej gardy, pracoval na rodinných farmách a potom som využil štipendium podľa zákona GI bill a stal sa učiteľom. Zapálený pre vec, mladý učiteľ…“

A potom spomenul, že začal jazdiť do Číny. Pokračoval o problémoch farmárov a veteránov, o tom, že ho ľudia v Minnesote poznajú, o covide a o všetkom možnom a ešte veľmi dlho. A až keď sa ho moderátorka v doplňujúcej otázke spýtala, ako to je s tým rozporom, pokúsil sa vybaviť podstatu otázky zúfalou vetou: „To leto som tam prišiel a chybne som sa vyjadril.“

Aj za tým možno tušiť niečo viac. Kľúčovou a nápadnou súčasťou volebnej stratégie tímu Harrisovej je, že minimalizuje odpovede na otázky novinárov a poskytovanie rozhovorov. Otázky na konkrétne postoje ignorujú, a keď už rozhovor, tak s nejakým lokálnym či priateľským médiom. Ak však potom dôjde na nejakú konfrontáciu, ktorej sa nemôžete vyhnúť, tak nie ste vo forme. Vance rozhovory dáva, aj mainstreamovým médiám, je zvyknutý na to, že k nemu novinári pristupujú s predsudkami. Mal možnosť skúšať metódy, ako nepríjemnú otázku zneškodniť. Walz nie.

Ako normálna politika

Utorková debata bola zaujímavá viac tým, čo napovedala o budúcnosti, než tým, čo v nej zaznelo k jednotlivým témam. Mnoho komentátorov sa zhodovalo v dojme, že pôsobila nie div ako normálna politika. Teda ako vyzerala pred Trumpom. Pokiaľ debata niečo nasvietila, tak to, že Donald Trump je naozaj fenomén sui generis, aberácia, politický zjav, ktorého vzostup a popularita nie sú pochopiteľné konvenčnými politickými nástrojmi. A tiež nenapodobiteľné – republikánski politici, ktorí sa o to okato snažia, nie sú úspešní.

Zároveň je však autorita Trumpa pri nezanedbateľnej časti republikánskeho voličského jadra neotrasiteľná. Je tiež notoricky známe, že Trump, hoci milovník termínu „fake news“, je veľmi márnomyseľný na svoje hodnotenie v médiách – aj v tých, ktoré označuje za „nepriateľov ľudu“. Rovnako je známe, že sleduje, ako ho kto z jeho verných srdnato v médiách obhajuje. Lojalita je v Trumpovom svete pred všetkým ostatným.

Bolo dostatočne zdokumentované, ako sa Vance od doby, keď vydal svoju knihu Americká elégia, názorovo posunul. Ako sa trumpovskému publiku, ktorému odkazoval tvrdé pravdy, naučil podkurovať. Zmenil sa naozaj? Alebo len zistil, že Trump tu jednoducho je a zatiaľ bude a že toto je jednoducho jediný spôsob, ako si získať a udržať jeho priazeň? To je ťažké povedať. Je však v ľudskej prirodzenosti, že z toho, čo začnete najskôr hovoriť účelovo, vo vás niečo priľne.

Ak to bola vedomá stratégia, vyplatila sa. Vance, štyridsaťročný senátor v prvom funkčnom období, je kandidátom na viceprezidenta. Je v tejto chvíli najviditeľnejším, najlogickejším Trumpovým nástupcom. A v utorkovej debate predviedol, že je možné presadzovať aj radikálne politické zmeny a nepôsobiť pri tom ako šialenec.

Ale má to svoje riziká, ktoré sa v debate prejavili často, keď bol nútený obhajovať Trumpove výroky a postoje. Rád by zostal pri tom, že za Trumpa platy rástli, inflácia bola nízka a vo svete nevypukali nebezpečné vojny. Lenže nemôže, prichádzajú otázky na to, či súhlasí s Trumpom, že minulé voľby boli ukradnuté. Keď svoju odpoveď začne tým, že „po prvé si myslím, že sa tu zameriavame na budúcnosť“, viete, že to nie je dobré a že aj Vance vie, že to nie je dobré.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.