Hrá sa šachová partia o tretí ropný šok

Jednou z diskutovaných možností je úder na iránsky ropný priemysel. Je to lákavý cieľ. Tvorí zhruba pätinu iránskej ekonomiky a polovicu verejných príjmov. Z exportu ropy získava iránsky režim okolo 50 miliárd dolárov ročne, ktoré veľmi potrebuje. Iránskej ekonomike sa dlhodobo darí mizerne, veď od roku 2012 jej kleslo reálne HDP o tretinu.

Z vojenského hľadiska je ropný export ľahký cieľ. Ťažba aj rafinácia sú síce rozptýlené, ale 90 percent iránskeho exportu prechádza cez terminál na ostrove Charg v Perzskom zálive.

Znamenal by takýto útok tretí ropný šok? Prvé dva mali príbuznú históriu. Jeden prišiel po arabskom embargu v reakcii na Jomkipurskú vojnu v roku 1973. Druhý ako výsledkom kolapsu iránskeho exportu po revolúcii v roku 1979.

Práve táto revolúcia spolu s neskoršími západnými sankciami viedla k výraznému zníženiu úlohy iránskej ropy na svetovom trhu. V polovici 70. rokov dodával Irán šesť miliónov barelov denne, pričom globálna spotreba nebola ani 60 miliónov. Dnes dodáva necelé tri milióny na trh spaľujúci 100 miliónov barelov denne.

O cene však rozhodujú hraničné hodnoty, nie absolútne, a každý milión barelov je cítiť. Ceny ropy po nedávnom iránskom raketovom na Izrael naozaj zareagovali. No nárast bol zatiaľ len okolo 7 až 10 percent, čo je zanedbateľné. Ropa bola začiatkom októbra stále lacnejšia ako ešte na konci augusta.

Na trhu totiž existuje značná rezerva. Kartel OEPC+ stále škrtí produkciu o zhruba šesť miliónov barelov denne. Naviac Saudská Arábia začala prednedávnom signalizovať, že opúšťa svoj vysnívaný cieľ 100 dolárov za barel ropy a radšej pôjde po trhovom podiele, čo znamená zvýšenie dodávok.

Šachová partia sa ale nekončí jedným ťahom. Ako by na zničenie svojho terminálu na ostrove Charg mohol reagovať Irán?

Logickou možnosťou by bolo zablokovať Hormúzsky prieliv. Ten je úzkym hrdlom Perzského zálivu a prepláva ním denne pätnásť miliónov barelov ropy a ďalších päť miliónov barelov ropných produktov. Pridajte k tomu skoro pätinu globálneho LNG a máte obraz ultimátneho ropného šoku. Irán síce nemá relevantné námorníctvo, no kombinácia mín a raketových útokov by rýchlo presvedčila citlivé tankery ostať doma.

Ale nie tak rýchlo. Kto by blokádou najviac utrpel? Ceny by síce vyleteli globálne nahor, no čierny Peter by ostal v rukách najmä tomu, kto by prišiel o fyzické dodávky. Importy perzskej ropy do USA sú zanedbateľné.

Naopak Čína z tejto oblasti získava okolo polovice dovozu, zo samotného Iránu zhruba 15 percent, aj keď je táto ropa často „prebalená“ u medzidodávateľa. Hoci ropa tvorí len dvadsať percent čínskeho energetického mixu (v Spojených štátoch je to takmer 40 percent), „tretí ropný šok“ by bol pre ekonomicky už aj tak rozkývanú krajinu veľmi nepríjemný.

Na ťahu sú teraz veľkí hráči. Preto kým USA pred prezidentskými voľbami presviedčajú Izrael, Čína zase môže využiť svoj výrazný ekonomický vplyv v Iráne, aby dohovorila muláhom. Nám ostatným ostáva túto šachovú partiu len pozorovať.