Základné právo na interrupciu môže otvoriť Pandorinu skrinku

Umelé prerušenie tehotenstva vyvoláva spor medzi právom ženy na zdravie a jej slobodou rozhodovať o svojom tele a právom na život nenarodeného dieťaťa, ako aj právami otca. Základné východisko súčasnej rozhodovacej praxe európskych súdov o tom, že plod nie je osoba hodná ochrany, môže zasiahnuť aj práva iných.

Súčasná snaha zakotviť právo na umelé prerušenie tehotenstva do Charty základných práv Európskej únie má silnú podporu progresívne zmýšľajúcich štátov. Po počiatočnom pretláčaní tejto agendy zo strany francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona prijal Európsky parlament uznesenie o začlenení tohto práva do Charty. Francúzsko sa tak stalo prvou krajinou, ktorá prijala právo na interrupciu do svojej ústavy 4. marca 2024.

Francúzsky prezident Emmanuel Macron. Foto: TASR/AP

Zmena Charty základných práv EÚ tak, aby zahŕňala umelé prerušenie tehotenstva, by si vyžadovala jednomyseľný súhlas všetkých členských štátov. V Slovenskej republike Národná rada Slovenskej republiky neschválila uznesenie k uzneseniu Európskeho parlamentu o začlenení práva na potrat do Charty základných práv EÚ. Návrh podaný hnutím Slovensko vyzýval vládu a premiéra, aby na Európskej rade dokument odmietli.

Dekriminalizácia interrupcií aj nepotrebný súhlas otca

Text uznesenia Európskeho parlamentu vyzýva členské štáty, aby plne dekriminalizovali interrupcie v súlade s usmerneniami Svetovej zdravotníckej organizácie z roku 2022 a aby odstránili prekážky brániace interrupciám a bojovali proti nim.

Nové usmernenia WHO obsahujú odporúčania týkajúce sa mnohých zásahov na úrovni primárnej starostlivosti, ktoré majú zlepšiť kvalitu interrupčnej starostlivosti poskytovanej ženám a dievčatám. Patrí sem zabezpečenie prístupu k lekárskym potratovým tabletám, čo znamená, že viac žien môže získať interrupčné služby a zabezpečiť dostupnosť informácií o príslušnej starostlivosti.

Okrem odporúčaní týkajúcich sa klinického skúšania a poskytovania služieb, usmernenia odporúčajú odstrániť politické bariéry pre potrat, ako je kriminalizácia, povinné čakacie doby, požiadavka, že súhlas musia dať iní ľudia (napríklad partneri alebo rodinní príslušníci) alebo inštitúcie, a obmedzenia, kedy počas tehotenstva môže dôjsť k potratu.

Zakotvenie práva na umelé prerušenie tehotenstva do Charty by znamenalo zavedenie rovnakých pravidiel pre všetky členské štáty, pretože táto problematika je z hľadiska právnej úpravy momentálne v kompetencii členských štátov.

Základné právo tohto druhu doteraz súd nevidel

Napriek tomu existujú rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa snažia obmedzovať suverénne postoje štátov v tejto otázke zavádzaním jednotných pravidiel, napríklad v otázke prístupu k potratom. Vo veci Tysiąc vs Poľsko ESĽP rozhodol, že Poľsko porušilo práva ženy, keď jej neumožnilo prístup k legálnemu potratu, čím porušilo jej právo na súkromie a rodinný život.

Už v tomto prípade z roku 2007 v samostatnom stanovisku sudca Bonello vyslovil záver, že neexistuje žiadne abstraktné právo na umelé prerušenie tehotenstva, a rovnako ani žiadne základné právo tohto druhu, ktoré by bolo obsiahnuté v medziach Dohovoru.

Podobne rozhodol Európsky súd vo veci A, B a C vs Írsko, keď vyslovil záver, že neexistuje všeobecné právo na potrat, avšak štáty musia zabezpečiť právnu jasnosť a účinný prístup k legálnym potratom, ak sú povolené zákonom.

Slovenská právna úprava garantuje ženám právo na potrat, a to v podobe zákona o umelom prerušení tehotenstva. Žena môže podstúpiť potrat do 12. týždňa tehotenstva, ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody. Ak je však plod geneticky chybný, alebo ak je ohrozený život a zdravie ženy, zákon už nestanovuje časovú podmienku, čo je vzhľadom na potrebu ochrany ženy prirodzené.

Ústavný súd chráni viac ženu ako nenarodené dieťa

Ústavný súd SR posudzoval v konaní vedenom pod spis. zn. PL. ÚS 12/01 problematiku ochrany života a umelého prerušenia tehotenstva a dospel k záveru, že hoci aj nenarodený život je hodný ochrany, podľa Ústavy nasciturus (nenarodené dieťa) nie je subjektom práva, ktorému patrí základné právo na život podľa čl. 15 ods. 1 prvej vety Ústavy.

Jeho ochrana je tak právne slabšia ako právo na súkromie a na ochranu súkromného života v spojení s princípom slobody v tom najzákladnejšom vymedzení, opierajúc sa aj o základné právo na ľudskú dôstojnosť, ktoré garantuje žene možnosť autonómneho sebaurčenia, okrem iného aj o tom, či počne dieťa a aký bude priebeh jej tehotenstva.

Už na tomto príklade možno badať, z akých právnych záverov vychádzal Ústavný súd SR, pričom s obdobnou argumentáciou operujú aj zástancovia základného práva na potrat. Život, zdravie a rozhodnutia ženy ako žijúcej a slobodne mysliacej bytosti majú prednosť pred životom nenarodeného dieťaťa.

Prípad Vo vs Francúzsko bol kľúčovým rozhodnutím na európskej úrovni, kde ESĽP uviedol, že neexistuje konsenzus v rámci členských štátov Rady Európy o tom, od ktorého momentu začína právo na život. Súd teda odmietol priznať plodu právny štatút osoby, čím potvrdil, že právo na život sa nevzťahuje priamo na plod.

Súd tak rozhodol napriek tomu, že právo každého na život je chránené zákonom, a je ukotvené v článku 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Článok explicitne hovorí, že nikto nesmie byť úmyselne zbavený života, okrem výkonu rozsudku súdu vydaného po uznaní viny za trestný čin, pre ktorý je zákonom stanovený trest smrti. Nie je teda zrejmé, ako nazerá na plod Európsky súd, ak v ňom nevidí osobu hodnú života.

Dieťa je hodné ochrany

Právny záver o tom, že nenarodené dieťa má z rôznych dôvodov požívať slabšiu ochranu života z hľadiska práva na potrat, je nesprávny.

Odhliadnuc od neexistujúceho právneho rámca o začatí života, prijatie danej argumentácie môže mať v prípade takejto podoby základného práva na potrat ďalekosiahle následky nielen z hľadiska umelého prerušenia tehotenstva, ale aj z hľadiska nazerania a ukončenia života ako takého.

Prijatie tohto práva do Charty základných práv by okamžite narazilo na iné právo, a to právo na život. V článku 2 Charty je jasne definované, že každý má právo na život. Pojem „každý“ pritom nemožno uplatňovať zúženým výkladom iba na už narodené osoby s odôvodnením, že dokážu samostatne fungovať alebo prežiť bez externej podpory života v podobe tela matky. Tento argument je často používaný zástancami potratov s tým, že v prípade plodu tak nejde o osobu.

Pri takomto výklade by sa rovnaký prístup vzťahoval na rôzne skupiny postihnutých ľudí, ktorí vzhľadom na svoj zdravotný stav rovnako nedokážu fungovať bez pomoci. Pacienti v kóme alebo podobne trpiaci ľudia by tak boli postavení na úroveň nenarodeného dieťaťa, ktoré o sebe nedokáže rozhodovať, a ich život by závisel od rozhodnutia jedinej osoby bez možnosti iného zásahu.

Argument, že jediná osoba má právo rozhodovať o živote iného, pretože to nemusí vyhovovať jej momentálnemu životnému nastaveniu, by bol v prípade týchto pacientov alebo seniorov rovnaký. Veď už o sebe nevedia rozhodovať a sú odkázaní na pomoc iných či prístrojov, pričom ich existencia je príťažou pre toho, kto sa o nich stará.

Okamih vzniku života bude hrať dôležitú rolu

Vymedzenie okamihu vzniku života ako podmienky prípustnosti jeho ukončenia zo strany inej osoby bude mimoriadne kľúčové pre zakotvenie jednotnej právnej normy v podobe základného práva na umelé prerušenie tehotenstva. Iba jeho presnou definíciou bude možné stanoviť, aké budú podmienky uplatňovania práva život ukončiť, a či vlastne ide o život ako takým v prípade nenarodeného dieťaťa, alebo sa neukončuje život vôbec, ale vykonáva sa iný zákrok.

Európska únia ako celok neuzákonila jednotnú definíciu začiatku života. Táto otázka je kontroverzná a jej vymedzenie závisí od náboženských, etických a vedeckých postojov v konkrétnych krajinách. Členské štáty majú slobodu určiť, kedy začína byť plod považovaný za osobu s právami.

V rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie v prípade Brüstle v. Greenpeace súd rozhodoval o význame embrya v kontexte biotechnologických patentov. Súd síce riešil technickú otázku (či je embryo patentovateľné), ale konštatoval, že ľudské embryo treba chrániť od okamihu oplodnenia.

Hoci tento záver nepredstavuje právnu normu pre všetky oblasti, pretože súd sa zameral na bioetický rámec ochrany ľudského života, možno od daného záveru súdu vyvodzovať právny okamih vzniku života. A že život ako taký vznikajúci počatím, si vyžaduje ochranu v zmysle základných práv Charty EÚ.

Ak nenarodené dieťa znamená život od počatia, treba ho chrániť. Život plodu chráni aj trestná politika štátu

Zakotvenie základného práva na umelé prerušenie tehotenstva do Charty tak bude narážať nielen na chránené právo na život, ale aj na podstatu toho, čo vlastne život je. Ak nenarodené dieťa znamená život od počatia, treba ho chrániť. Za tento argument hovorí aj trestná politika štátov, ktoré poznajú a trestajú prerušenie tehotenstva. Vek nenarodeného dieťaťa tam pritom nehrá žiadnu rolu.

Ak by nenarodené dieťa nepredstavovalo pri interrupcii život od jeho počatia, je potrebné sa pýtať od akého okamihu je možné hovoriť o živej osobe, ktorá je chránená základným právom na život. Presná definícia tohto okamihu, teda vzniku života, bude mať totiž zásadný význam pri definovaní aj iných obdobných právnych situácií, pri ktorých by dochádzalo k jeho ukončeniu. Ako príklad možno uviesť vážne postihnuté osoby, ktorých zdravotná situácia by sa v kontexte tejto definície mohla rovnako považovať za stav, v ktorom vlastne nežijú. 

Je samozrejmé, že v prípade zdravotného ohrozenia matky je potrebné vykonať všetky potrebné úkony na ochranu jej zdravia. Nie je však možné nazerať na potrat ako na módny trend, keď žena namiesto iných dostupných metód zabraňujúcich počatiu využije tento masívny zásah do svojho tela iba preto, že dieťa nie je plánované alebo ho nechce. Účinky interrupcie pritom môžu mať devastačné následky na ženské telo, a úzko súvisia so schopnosťou reprodukcie.

Celá problematika potratov pritom naráža aj na iné práva, ako napríklad práva otca. Nie je zrejmé, ako môže byť ukončený život potomka jedného z rodičov bez toho, aby na to dal súhlas aj druhý rodič. Takýto prístup presadzuje WHO vo svojich aktuálnych odporúčaniach.

Strata milovaného dieťaťa (opäť bez prítomnosti zdravotných komplikácií) iba na základe jednostranného rozhodnutia matky je zásah, ktorý poznamená otca na celý život. Nemať možnosť záväzne sa vyjadriť k tomu, či bude ukončený život jeho dieťaťa, je v rozpore s akýmikoľvek morálnymi zásadami a rovnako aj právami rodiča na európskej úrovni.

Prijatie základného práva na potrat otvorí mnohé právne otázky a Pandorinu skrinku, práve z pohľadu toho, ako bude definovaný život. Pretože podľa tejto definície potom vznikne nový druh „neľudí“ a zákonná možnosť ich bezbrehej eliminácie, alebo toto právo narazí na hranice iných základných práv, ako je právo na život, ktoré nesmie byť obchádzané bez vážnych príčin.