Na dezinformáciách sa herečka Tatiana Dyková dobre zabáva a prirovnáva ich k sci-fi

Na svojom konte má niekoľko desiatok postáv z divadelných dosiek, ako aj z filmového prostredia. Počas kariéry získala niekoľko ocenení, medzi ktoré patrí víťazstvo v ankete Český lev z roku 2005 v kategórii najlepšia herečka v hlavnej postave vo filme Štěstí. Diváci ju mohli vidieť v televíznej show Tvoje tvář má známý hlas, ktorú vyhrala. Účinkovala aj v televíznej tanečnej súťaži StarDance, kde obsadila druhé miesto. Medzi najnovšie filmy, v ktorých stvárnila neprehliadnuteľné postavy, patria Posledná aristokratka, Príliš osobná známosť, Bratři alebo Aristokratka vo varu.

V súčasnosti si užíva premiéru českej komédie režiséra Jana Hřebejka Výnimočný stav, kde stvárnila jednu z hlavných postáv. O svoje pohľady a názory nielen o tomto filme, ale aj o iných témach sa Tatiana Dyková podelila v rozhovore pre čitateľov Štandardu.

Stretávate sa s dezinformáciami, ktoré sú kľúčovou témou vo filme Výnimočný stav. Viete ich oddeľovať od pravdy?

Pýtate sa človeka, ktorý vôbec nesleduje žiadne správy.

Na internete sú však dostupné stránky zamerané na zdravie, kde si ľudia vyhľadávajú rôzne návody, ako sa liečiť, čo často nie je medicínsky overené. Máte s tým skúsenosti?

Nie, ja to vôbec nerobím. Pre mňa je to dosť komplikovaná vec, pretože už 20 rokov o sebe čítam klamstvá a bavím sa, kde to tí ľudia vymysleli. Som strašne zdržanlivá uveriť niečomu, čo sa píše.

Ako s tým bojujete?

Nebojujem s tým, ja to nečítam. Dôležité veci sa nejako dozviete, ľudia si o tom rozprávajú. Vojna asi je, nikto ju nehrá, ale ja mám k tomu obrovský, špecifický vzťah. Potom sú dezinformácie, ktoré ma strašne bavia a milujem ich ako pozeranie na sci-fi. Zaujíma ma, kam až to ľudia dokážu dohnať, ak ten uhol pohľadu je jeden. A ako to všetko, ak sa pre to rozhodnete a uveríte, všetko perfektne zapadá.

Akým spôsobom ste vnímali svoju postavu Marty – bola to podľa vás skôr obeť žiarlivca alebo potvora, ktorá sa zahráva so svojím partnerom?

Nemyslím si, že to bola obeť, tá vyzerá trochu inak. Myslím si, že je to žena, ktorá vie, že má doma takého žiarlivca, vybral si ju. Takýto žiarlivec si vyberie obeť alebo niekoho, s kým to nejako iskrí a je to pre ich vzťah také kŕmenie. Bez toho by mali nudu, oni tým žijú, trochu ich to baví a vidno, že sa im to stáva celkom často. Ona tam hovorí, že rozbil dvere, on taký je. Niektorí ľudia potrebujú k vzťahu také Taliansko, ale obeť to rozhodne nebola.

Zabávali ste sa počas natáčania pri kreatívnych improvizáciách?

Samozrejme, my sme k tomu pristupovali, že tá situácia je absurdná, nie že sa to deje. Pretože by to prestala byť sranda. My sme to stále brali ako absurdnosť, keď to začneme brať vážne, tak si nemáte z čoho robiť srandu. A keď vám príde niečo absurdné, tak vás to, samozrejme, ešte viac baví vytúrovať do tej najvyššej absurdity v tom hraní, pri rôznych improvizáciách, ktoré tam vznikli.

Privítali by ste pokračovanie filmu?

Nie som zástancom dvojok. Latka je daná, málokedy sa stane, že dvojka je lepšia ako jednotka. Scenár musí byť ešte prepracovanejší a nechcem byť svedkom, že niečo je horšie.

Nemal sa príbeh pre vážnosť témy spracovať skôr ako dráma?

Ono to dráma je. Herci drámu hrajú, ale tá situácia je tak absurdná, že sa diváci smejú. A to je práve to najlepšie.

Okrem komických postáv stvárňujete aj dramatické. Takže vám asi nevadí, keď prechádzate z vážnej do komediálnej úlohy, čo je asi pre režiséra výhoda a nie každý herec to zvládne.

Pre mňa je to veľmi zábavné, také odreagovanie. Lebo ak hráte veľa tých vážnych, tak pokukujete, kde si zo seba vystrelíte. A keď je toho zase veľa, tak ste radi, že nejete stále iba sladké, ale aj slané.

Pri filmoch ako boli Bratři si čítate okrem scenára aj historické pozadie, aby ste sa preniesli do konkrétneho obdobia a zistili, akým spôsobom žili ľudia?

Určite áno, ak je to film ako Bratři, ktorý bol postavený na tom, že tie postavy žili. Pani Mašínovú, ktorú som hrala, o nej bolo veľa materiálov, žijú ešte po nej jej deti. Tam som cítila obrovskú zodpovednosť, lebo stvárňujete niekomu mamičku, ktorá zomrela – to, ako ju zabili komunisti, to je nesporné. Príbeh bratov je možno sporný, ale ich mamičku komunisti trápili a neposkytli jej žiadnu pomoc vo väzení, to je silné, čo nesiete, beriete zodpovednosť, že budete stvárňovať niekoho príbeh.

K tomu si, samozrejme, musíte naštudovať veľa vecí. Nemusíte, ale chcete, beriete to ako svoju povinnosť. Navyše, Mašínovci mali výhodu, že to točil Tomáš Mašín, ktorý je vlastne z rodiny a mal bohaté informácie. Čo ma zaujímalo, na to mi dokázal odpovedať.

Tatiana Dyková dokáže hrať dramatické aj komické postavy. Foto: Ján Vida

Posúvajú vás postavy dopredu, nalepí sa na vás niečo? Zrejme sa dozviete veľa vecí a zbierate skúsenosti.

Určite, to sú postavy, ktoré vo vás otvárajú otázky – napríklad, bola by som taká hrdinka? Zvládla by som to? Lebo Mašínovci boli noblesnou rodinou, ktorá žila na vysokej úrovni, ale potom sa dostala na okraj spoločnosti. Bola odsunutá do hrozných podmienok, zvládla by som to zo svojho komfortu? Ďalej žiť a nepodať sa, to sú otázky, ktoré so sebou nesiete ako herec, podvedome ich presúvate na diváka a to tam funguje na sto percent.

Tešíte sa viac na takéto dramatické alebo skôr komediálne úlohy, ktoré sú uvoľnenejšie a kde emócie nemusíte tak dávať najavo?

Budete sa čudovať, ale robiť komédiu je ďaleko náročnejšie, ako hrať dramatické úlohy. Ak idete robiť komédiu, musíte štartovať z nuly na 150 percent, myslím energiu. Idete stále niekoľko klapiek za celý deň a musíte nahodiť tú komediálnu energiu, ktorá v tom filme je. A v tom túžite si zahrať drámu. Pre mňa je náročnejšie nakopávať ten stroj komiky. Stále je to dosť opovrhované aspoň v Čechách, že komédia nie je až také umenie. Myslím si, že natočiť dobrú komédiu, ktorá otvára aj vážne otázky, je to najťažšie.

Čomu sa momentálne venujete, čo sa týka divadla, alebo budete pripravovať nejaký film?

Mám teraz takú polročnú pauzu, pretože deti nastupujú do nových škôl. Vojtu čakajú veľké koncerty a dohodli sme sa, že teraz sa budem venovať mojej rodine, čo ma moc teší a je to zábavnejšie.

Vyberám dve témy pre nové predstavenia, čo urobím v budúcom roku. Chcem urobiť dve nové divadelné predstavenia, mám viacero ponúk, nápadov a tém. Táto fáza ma baví najviac, pretože si prečítate veľa divadelných hier alebo sa stretávate s dramaturgom a sedíte nad témami, čo by ma bavilo robiť. Nasávate tie informácie, rozprávate sa, či je téma nosná, alebo či nesiahate po úlohách alebo hrách, ktoré už sú napísané, je to taký dobrý proces prípravy.

Na jar by som mala skúšať jedno predstavenie s Hynkom Čermákom, Zázračné cvičenie, čo je z takého terapeutického sedenia a mala by som tiež natáčať.