Ako deti ochrániť pred sexuálnymi predátormi. Prekvapivá rada psychologičky

Klinická psychologička Anna C. Salterová po získaní doktorátu na Harvarde viac ako tridsať rokov skúmala sexuálnych násilníkov a ich obete. Absolvovala stovky rozhovorov s odsúdenými sexuálnymi predátormi, ktorí jej pod podmienkou anonymity prezradili viac o svojej motivácii aj spôsobe „práce“.

Jej kniha Predátori prvýkrát vyšla v roku 2003, no má čo ponúknuť aj v súčasnosti. Na Slovensku sa však dá kúpiť iba v angličtine, pod názvom Predators: Pedophiles, Rapists, And Other Sex Offenders. Z jej rád vychádzame v tomto článku.

„Sedávam s týmito mužmi a rozprávajú mi svoju stranu príbehu. Hovoria mi o tom, čo nevidno, o myšlienkach, pocitoch a hlade, ktoré ich poháňajú. Hovoria mi, ako fungujú a ako im ich činy tak dlho prechádzajú,“ píše Salterová.

Psychologička na základe svojich skúseností ponúka jednu zásadnú radu, ako ochrániť deti pred predátormi. V teórii znie jednoducho, no prax za ňou pokrivkáva. Tá rada znie „uveriť“. Nie „veriť obetiam“, to prvoplánové heslo, ktoré v ostatnom desaťročí šíria progresívci.

V žiadnom prípade by sme tiež nemali prikyvovať pedofilom, keď hovoria, že oni by sa žiadneho dieťaťa nedotkli, ako to naivne robia akademici, aktivisti a novinári.

Pre ochranu detí podľa Salterovej treba jednoducho uveriť, že predátori existujú. Že normálne pôsobiaci ľudia sú schopní hrozných, pre nás nepredstaviteľných činov, a to aj na deťoch. Iba tak môžeme rozoznať, ak niekto v našom okolí pácha tieto činy. A iba vtedy je možné im v tom zabrániť.

Prečo by malo byť také ťažké uznať, že niekto v našom blízkom okolí môže byť predátor? Veď noviny sú plné správ o sexuálnych deviantoch a zneužívaných deťoch. Noviny však často píšu aj o tom, ako sa podobní obvinení buď vyhli trestu úplne, alebo dostali iba symbolické napomenutie. Problém uveriť sa totiž netýka iba bežných ľudí, ale aj kurátorov, policajtov či sudcov.

Americká psychologička, ktorá desiatky rokov skúma sexuálnych násilníkov, ponúka niekoľko teórií, prečo homo sapiens nedokáže prijať, že naši blížni sú schopní sadistických, pedofilných a sexuálne násilných činov. Odhaľuje aj, ktoré ľudské vlastnosti sa so schopnosťou uveriť v existenciu predátorov najviac vylučujú.

„Kúpte si koľko zbraní chcete, ale pušky vám nepomôžu. Sexuálni predátori sa k vám domov veľmi zriedkavo vplížia uprostred noci. Častejšie vchádzajú počas dňa na pozvanie, ako priatelia a susedia, ako skautskí vedúci, kňazi, riaditelia školy, učitelia, lekári a tréneri,“ píše psychologička v knihe Predátori.

Ten milý pán nemôže byť predátor

Keďže sa Anna C. Salterová téme predátorstva venuje desiatky rokov, vo svojej knihe ponúka viacero príkladov, keď ľudia odmietali uveriť, že by sympaticky pôsobiaci ľudia mohli skrývať nekalé úmysly. Niektoré sú skutočne absurdné.

Salterová sa v rámci svojej práce stretla so psychopatom, ktorého odsúdili za zneužívanie detí a odpykával si trest vo väzení. Odsúdenec sa počas výkonu trestu spriatelil s väzenským dozorcom. Keď sa psychopatovi trest skončil, dozorca ho pozval bývať k sebe domov. Nezastavilo ho ani to, že mal doma deväťročnú dcéru.

„Dozorca s manželkou si ho tak veľmi obľúbili, že po tom, čo s nimi násilník niekoľko mesiacov býval, sa pokúsili adoptovať ho. Adoptovať si muža takmer rovnako starého, ako oni sami,“ píše Salterová.

„Samozrejme, bol to pedofil, ktorý býval v dome s dieťaťom. Nikoho neprekvapí, že celý ten čas dozorcovu dcéru zneužíval,“ pokračuje psychologička.

Keď sa na to neskôr prišlo a násilníka opäť uväznili, dozorca so ženou sa ho stále pokúšali vo väzení navštevovať. „Chceli pochopiť, ako to mohol urobiť. Chceli ho vidieť. Stále ho mali radi,“ píše Salterová s dôvetkom, že toto správanie prekvapilo aj predátora. Svojmu psychológovi prezradil, že by manželke dozorcu najradšej povedal: „Čo to s tebou je, milá pani? Zneužíval som vašu zasranú dcéru.“

Podobná situácia nastala aj v zariadení na liečbu pedofilných kňazov, ktoré založila Katolícka cirkev. Otec Drover, ako ho Salterová nazýva, do zariadenia prišiel s dvoma obvineniami a jedným odsúdením za sexuálne zneužívanie. Aj z dvoch psychologických posudkov vyplývalo vysoké riziko, že kňaz bude znovu páchať podobné činy.

„Otec Drover bol však sympatický, šarmantný muž a liečebnému zariadeniu netrvalo dlho prijať jeho verziu udalostí,“ píše Salterová. Rozhodli sa, že kňaz nikoho nezneužíval a priznal sa iba preto, aby pomohol svojej cirkvi.

Neskôr liečebňa Drovera dokonca zamestnala a keď sa objavili obvinenia od štyroch ďalších obetí, stále odmietali uveriť v jeho vinu. Nechceli veriť, pretože kňaz bol podľa nich „hlboko svedomitý a citlivý, s vysoko vyvinutou morálkou, ktorá nesedela s jeho obvineniami“.

Pozitívne ilúzie

Podľa Salterovej za neschopnosť veriť v existenciu predátorov v našej blízkosti okrem ich schopnosti pretvarovať sa môžu aj naše „pozitívne ilúzie“. „Normálni, zdraví ľudia si skresľujú realitu, aby mali dojem, že svet je prívetivejšie, príjemnejšie miesto, než je v skutočnosti,“ píše psychologička.

To sa podľa nej týka aj pohľadu na ľudí okolo nás. Myšlienka, že naši blížni by za milým úsmevom mohli skrývať ohavné úmysly, je pre mnohých príliš ohrozujúca. Narúša totiž vnímanie sveta ako v zásade bezpečného miesta, pričom túto ilúziu potrebujeme pre každodenné fungovanie.

Salterová sama píše, že práve ľudia, ktorí veria, že v každom človeku sa skrýva dobro, sú podľa prieskumov jedni z najšťastnejších a najzdravších. Rovnako dobre na psychické zdravie vplýva dôvera, že život je v podstate fér.

Bohužiaľ však podľa nej sú to práve tieto silné ľudské stránky, ktoré predátori obracajú proti nám. Aj preto sa pedofilom darí v cirkevnom prostredí, hovorí Salterová. Kresťania totiž povýšili hľadanie dobra v ľuďoch na umenie.

Ďalšími ohrozenými slepotou voči predátorom sú podľa americkej psychologičky tí, čo v prípade pedofilov a iných predátorov hovoria o potrebe najprísnejších trestov, a obrazne siahajú po zbrani.

Očakávajú totiž, že ohavné činy páchajú ľudia, ktorí vyzerajú ohavne. „Dovoľujeme im to [pedofilom prístup k deťom, pozn. prekl.], lebo si predátorstvo týchto ľudí nevšímame. Pretože si o sexuálnych násilníkoch myslíme, že ide o monštrá a monštrum by sme si predsa všimli, nie?,“ píše Salterová.

„Ten šarmantný mladý pastor vedúci všetky tie programy pre mládež, ten s tým chutným úsmevom a strapatými vlasmi, ten čo navštevuje dôchodcov a chudobným dáva svoje vlastné peniaze, ten to predsa nemôže byť. Nemohol by mať vo veku 20 rokov za sebou už 90 obetí sexuálneho zneužívania,“ stojí v knihe.

Stovky až tisícky obetí

Anna C. Salterová popisuje, ako sa predátorom vďaka našej neschopnosti uveriť darí vytvárať nepredstaviteľné množstvá detských obetí. Jedným z nich bol aj detský tréner, ktorého psychologička nazýva pán Saylor.

Saylor sa jej priznal, že za svoj 33-ročný život znásilnil desať chlapcov a jedno dievča, no obetí, ktoré „iba zneužil“ bolo „približne 1 250“. „Hovorím približne, pretože som stratil prehľad,“ povedal násilník Salterovej. Na otázku koľko detí priemerne zneužil za týždeň, odpovedal: „Niekedy som celý týždeň, dva, tri, vydržal nikoho nezneužívať. A inokedy som zneužíval denne. Dva až trikrát denne. V priemere by som povedal, že som počas toho dvadsaťročného obdobia zneužíval päť detí týždenne,“ priznal sa Saylor, pričom doplnil, že išlo o päť rôznych detí.

Po čase a po tom, ako niektoré deti prehovorili, no nikto im neveril, sa tréner začal cítiť nepremožiteľný. Dovoľoval si zneužívať deti v stále riskantnejších podmienkach. Viackrát dokonca dieťa zneužil v aute na zadnom sedadle, pričom rodičia dieťaťa sedeli vpredu, priznal sa Salterovej.

Ako sa brániť

Salterová vo svojej knihe ponúka aj konkrétne kroky, ktoré môžu rodičia spraviť pre ochranu svojich detí pred sexuálnymi predátormi. Približujeme ich v samostatnom článku.

Ako však zároveň Salterová hovorí, žiaden zoznam krokov vám nepomôže, pokiaľ nie ste ochotní aplikovať ho na všetkých ľudí vo vašom živote. Vrátane vašich najlepších kamarátov, manželov, či lokálne vzory morálky.