Závislosť je extrémna forma lásky, tvrdí belgický spisovateľ Verhulst

Kniha Mať a byť nedávno vyšla v angličtine. Je o posmrtnej klinike. Všetci ňou prejdeme: raz sa staneme jej pacientmi. Našou úlohou bude odvyknúť si žiť. Tí, ktorým sa to nepodarí, do toho opäť spadnú. Vrátia sa do života a budú žiť takmer rovnaký príbeh. Potom opäť odvykačka, kým nepochopia, že ničota je menšie zlo, než opakovať ako hlupák svoj nepodarený život. 

V jednom rozhovore ste povedali, že podľa vás nie je rozumné čítať deťom pred spaním.

Je to vulgárne. Z predstavy, že dieťa leží v posteli a rodič mu číta, aby zaspalo, sa mi robí fyzicky zle. Tieto deti vyrastajú s nechutnou predstavou, že literatúra nás má uspávať. Opak je pravdou. Má nás prebudiť.

V tom istom rozhovore ste povedali, že ste ako dieťa nečítali.

Nečítal som. Detská literatúra bola vtedy hrozná. Moralistické kecy s náboženským podtónom. Mali zo mňa urobiť vzorného chlapca. Prečo by som mal čítať tie nezmysly?

Hneď ako ste začali chodiť do školy a objavili ste písmenká, snívali ste o tom, že sa stanete spisovateľom. A predsa ste nečítali…

Čítal by som, keby bolo čo čítať. 

Ako ste teda prišli na to, že chcete byť spisovateľom?

Niekedy som videl v televízii nejakého človeka a páčilo sa mi, čo som videl. Pozrite sa na Pippi Dlhú Pančuchu. Poznáte ju? Je to švédske dievča.

Je známa aj u nás.

Bola v tom aspoň nejaká provokácia, svojím spôsobom bola potvora, ale aj tak som Pipi neznášal.

Prečo?

Nechcela chodiť do školy. Už ako dieťa som si hovoril: „To je teda veľká zábava byť blbcom.“ Vari je niečo krajšie ako byť vzdelaný? Každý vzdor sa začína vzdelaním. Čítať som začal až okolo pätnástich rokov.

Pamätáte si na prvú knihu, ktorá na vás urobila dojem?

Samozrejme, De Kapellekensbaan od Louisa Paula Boona. Tá mi explodovala do tváre. Jedinečný štýl. Tam som prvýkrát pochopil rozdiel medzi textom a literatúrou. Keď som ju čítal, práve som si zlomil obe nohy a bol som v nemocnici. Niektoré pasáže som čítal nahlas, aby som si ich lepšie vychutnal. Na vedľajšej posteli ležal motorkár z Hells Angels. Najprv sa okúňal. Myslím, že nečítal. Ale aj jeho to zaujalo. Myslím, že sa z neho stal čitateľ. To je môj prvý dobrý skutok. Premena motorkára na čitateľa.

Napísali ste autobiografický román Smútok vecí, podľa ktorého bol v roku 2009 natočený film s názvom Smoliari. Pravdepodobne by sa dal zaradiť do dnes populárneho žánru autofikcie. Svoje detstvo opisujete drsne, vyrastali ste s otcom, strýkom a babičkou v skromných podmienkach, presiaknutí alkoholom. Svoje postavy opisujete s humorom. Ukazujete, že ani oni sami nestratili vtip, a preto si zachovali dôstojnosť. Chápem správne, že ste sa okrem iného chceli vyhnúť moralizujúcemu, didaktickému prístupu, ktorý ste spomínali v súvislosti s detskými knihami? Niekedy mám pocit, že v súčasnosti sa v tomto moralizátorskom tóne píšu aj knihy pre dospelých.

Humor je pre mňa kľúčový. V prípade tejto knihy sa radí k láske. Mám rád týchto ľudí. To som chcel vyjadriť predovšetkým. Viem, odkiaľ pochádzam, viem, že sa na nás pozerajú ako na tých „na okraji“. Ale pozrite sa: kto ma vychoval? Tí, ktorí nie sú marginalizovaní? Nie, tí marginalizovaní. A ako ma vychovávali? No. Svojím spôsobom, ale dobre. Dali mi hodnoty ako vernosť, priateľstvo, naučili ma blízkosti.

Aké sú vaše vzťahy dnes?

Mám ich rád. Ale teraz som intelektuál… Cítim, že k nim patrím, ale oni vidia, že môj život sa uberá iným smerom. Niekedy sa za to hanbím.

Odcudzil vás váš úspech?

Myslím, že áno. Vytvoril odstup, ktorý tam predtým nebol. Keď si to uvedomím, zosmutniem a zúrivo sa snažím budovať mosty, znovu získať blízkosť, ktorú som cítil ako dieťa. Ale tá je preč. Už nie sme na tej istej – neznášam to slovo – „úrovni“. Ale je to láska. Žil som v krásnej rodine.

Vaša kniha je miestami drsná. Napríklad jeden z vašich strýkov hovorí, že Tina Turnerová bola v najlepšej forme, keď ju jej partner pravidelne bil. Ako to berú v Belgicku? Predpokladám, že tam sú odborníci na zaujímanie správnych postojov a hovorenie správnych vecí. Nenávidia vás?

Nenávisťou by som to nenazval. Možno to príde. Máte pravdu v tom, že v súčasnosti je všade tendencia tváriť sa, že ste dobrý človek. Stále sa staviame do nejakej výkladnej skrine. Kam sa pozriete, všade je nejaký dobrý človek. Ale ja som nikdy nechcel byť členom tohto klubu. Takže dúfam, že mi rozumiete. Som dobrý človek! Už sme sa rozprávali o premene motorkára. Ale teraz vážne, ide o ľudskosť. 

Nepochybujem o tom, že ste dobrák. Je rozšírené nedorozumenie, že to, či si dobrý, sa dá zistiť podľa toho, že hovoríš správne veci správnymi slovami, zatiaľ čo hovoriť – takpovediac toxicky – je neklamným znakom zlého charakteru. Pravdepodobne to nie je také jednoduché.

Dostal sa škandál okolo knihy Roalda Dahla aj k vám? Ako vydavatelia prepísali jeho knihu, pretože povedali, že o tučných ľuďoch sa už nesmie hovoriť? Je za tým naozaj groteskná myšlienka: kto povie „tučný človek“, je zlý. Dnes literatúre škodíme tak, ako škodíme obrazom zo šestnásteho storočia. Niekde bol penis, tak ho premaľovali. Myslíme si, že keď zmeníme slová, budeme lepší ľudia. Nie je to len smiešne, je to hlúpe. Históriu študujeme preto, aby sme pochopili tých, ktorí obývali krajinu pred nami. Meníme ich na svoj obraz a považujeme to za pokrok. Nechcem domýšľať, čo to vypovedá o našej vzdelanosti…

A čo vaše vzdelanie? Niektoré vaše knihy sa miestami čítajú takmer ako filozofické podobenstvá. Keď sa pozriem do vášho životopisu, zistím, že ste pracovali ako animátor na Malorke. Ste filozof samouk?

Do školy som chodil do osemnástich rokov…

…a začali ste písať poéziu, ktorú ste postupne transformovali do románov…

Ani nie, poéziu píšem od detstva.

Spomínate, že vaša literatúra vyrástla z otcových oplzlých vtipov. Udivovalo vás, koľkokrát dokázal príbeh povedať bez toho, aby stratil svoju ostrosť. Nevedomky vás v krčme učil písať.

Nie písať, ale rozprávať. Ale áno, bol skvelý rozprávač, jeho vtipy boli úžasné, také oplzlé, že sa dnes už nedajú rozprávať. Mal mimoriadny rozprávačský talent. Už ako dieťaťu mi na ňom imponovalo, že dokázal rozprávať vtip piatimi rôznymi spôsobmi, rôznymi štýlmi. To bola veľká škola. Moja škola.

Obdivujem ľahkosť, s akou píšete romány založené na filozofických témach. Je to náročná disciplína. Keď sa o to niekto pokúsi, zvyčajne z toho nevznikne ani filozofia, ani román, len text, ako by ste povedali. V prípade vašej knihy Mať a byť ma zaujal názov. Ale pravdepodobne nemáte na mysli knihu Mať alebo byť? Od Ericha Fromma, však?

Nie, inšpiroval ma Sartre. Ale vďaka za zmienku o filozofii. Je pre mňa naozaj dôležitá.

Prečo?

Nie je možné nemyslieť – a v takom prípade je dobré myslieť o myslení, a to je úloha filozofie, nie? Pokiaľ sme ľudia, filozofia je našou čistou prirodzenosťou. Nemáme inú možnosť, ako byť filozofmi.

V každom prípade mnohí z vašich protagonistov sú filozofi.

Zistili ste, prečo ten muž zomrie pri autonehode?

Ak si dobre pamätám, pred jeho auto skočil jeleň.

Áno, ale to je narážka na Alberta Camusa, ktorý zomrel pri autonehode.

A názov odkazuje na Sartra, takže je to vaša predstava existencializmu.

Áno, šéf kliniky je Sartre a jeho asistentka je Simone, samozrejme, podľa Simone de Beauvoirovej. A potom je v knihe žena, Albertine. Meno je prevzaté od Albertine Sarrazinovej, jednej z mojich obľúbených spisovateliek. Trochu som sa pohral s existencialistami.

Prečo práve Sartre?

Okrem toho, že je prudko sexy? [Sartre nemal ani 155 centimetrov a škúlil. Sám často tematizoval svoju škaredosť, pozn. red.]

Sartre tvrdil, že záujem žien o neho potvrdzuje pravdivosť jeho filozofie. Podľa neho o tom, kým sme, rozhodujeme my sami.

Okrem toho tvrdil, že životu chýba zmysel, ale to neznamená, že nemáme zodpovednosť za to, čo robíme. To je hlboká a zároveň užitočná myšlienka. Nežijeme tu preto, aby sme zbierali body, ktoré sa budú počítať v nebi. Všetko sa deje tu a teraz. Ale pretože je to tu a teraz, musíme byť zodpovední. Keby som bol veriaci a vy by ste sa topili, prečo by som vám mal pomôcť? Aj tak pôjdete do neba. Čím skôr, tým lepšie pre vás.

Ďalším dôležitým filozofickým motívom je večný návrat „toho istého“, obľúbený medzi spisovateľmi a filmármi. Vy ho však staviate na hlavu. Kým Nietzsche hovorí, že človek by mal žiť tak, aby si mohol chcieť svoj život zopakovať, vaši hrdinovia sa po smrti ocitnú na klinike, kde sa majú zbaviť svojej pripútanosti k životu. Ich úlohou je vyliečiť si závislosť od života. Nie chcieť, ale nechcieť opakovať – to je kľúč.

Nietzschemu nechýba humor. Mnohí ho považujú za pochmúrneho spisovateľa, ale ja si myslím, že dnes by z neho bol skvelý stand-up komik. Ale inak máte asi pravdu. Prevraciam jeho ústrednú myšlienku. Nemám rád opakovanie. Zaváňa to predurčením. Keby sme boli predurčení, bol by som bábka, čo nechcem byť. Chcem sa hrať s bábkami. Keď sa dostanem na križovatku, chcem si povedať: „Toto je cesta, ktorou idem, a je to moja voľba, moja zodpovednosť.“ Deň, keď zistím, že nemám na výber, by bol dňom smútku.

Vo svojich knihách ste kritický k náboženstvu. Riaditeľ vašej kliniky pre posmrtný život hovorí, že neexistuje posledný súd. Každý nakoniec odíde z krčmy bez zaplatenia. Okrem toho sa pacienti majú naučiť milovať smrť, nie život…

Nie je to zámerné. Faktom je, že svet bez náboženstva by som považoval za lepší. Som o tom natoľko presvedčený, že si myslím, že ho na pár miest prepašujem. Čo sa týka zmiznutia bez platenia, to je pravda, nie? Príroda nie je spravodlivá.

Možno príroda nie. Ale človek je v tomto zmysle neprirodzený, on vymyslel spravodlivosť a spolu s tým, čo ste už spomínali: ľudskosť. Možno je to otrepané, zneužívané slovo, ale čo iné nám zostáva? Ak neexistuje absolútna spravodlivosť, možno by sme sa mohli pokúsiť o jej lokálnu verziu.

S tým súhlasím, to je vlastne ten Sartre, nie?

A čo vy a vaša túžba žiť? Keby ste sa ocitli na tej posmrtnej klinike, boli by ste vzorným pacientom, ktorý sa čoskoro zbaví závislosti od života? Alebo by ste boli rovnako hlúpy ako váš moslimský terorista, ktorý sa vracia, aby znova a znova vraždil deti?

Dúfam, že by som bol hrozný pacient a chcel by som znova žiť. Ale obávam sa, že by som bol dosť múdry na to, aby som opovrhol opakovaním.

Po návrate by ste nevedeli, že sa opakujete.

Áno, ale klinika by mi to povedala. Myslím, že s týmto vedomím by som sa po čase rozhodol odísť zo života. Fatálne opakovanie je príliš vzdialené mojej predstave o slobode.

Sloboda je pre vás podstatná. Spomínali ste ju mnohokrát.

Pre každého.

S tým by sa dalo polemizovať. Ale čo teda váš záujem o závislosti? Nie je závislosť popretím slobody? Vaša kniha Mať a byť je o závislosti, o pacientoch závislých od života…

Ale závislosť som do knihy potreboval dať len ako súčasť vtipu… Závislosť pre mňa vôbec nie je dôležitá.

Vašu knihu Smútok vecí som čítala hneď po tom, ako som dočítala Mať a byť. Vaše zobrazenie posmrtnej kliniky sa veľmi nelíši od zariadenia, v ktorom trávil čas váš otec, keď sa liečil zo závislosti od alkoholu. Aj vaši strýkovia bojovali s alkoholom. Závislosti sú súčasťou vášho rodinného príbehu.

V tomto zmysle áno.

Prečo sme takí náchylní na závislosti, ak sme odsúdení na slobodu, aby som citovala vášho obľúbeného Sartra?

Otec bol niekoľkokrát na liečení. Povedal by som, že závislosť je veľmi hlboká forma lásky. Nikdy v živote som nepotreboval ženu tak veľmi ako svoje cigarety. Závislosť a láska sú dvojčatá. Ráno sa zobudím a pomyslím si: „Aha, pohár vína.“ A potom si dám pohár vína. Vrátim sa spať a znova si poviem: „Ach, pohár vína.“ Závislosť je forma lásky, a preto je čertovsky nebezpečná.

Vaša kniha Oneskorenec vyšla aj v češtine. Mimochodom, je to tiež útla knižka, má asi 120 strán. Je stručnosť zámerom?

Vôbec nie, len nie som bežec na dlhé trate. Je celkom výhodné písať tenké knihy. Včera bol v Holandsku Národný deň neprečítaných kníh. Každý rok majú výstavu kníh, ktoré mali byť prečítané, ale neboli. Väčšinou to bývajú tie hrubé. Všimli ste si, že Oneskorenec zomiera rovnako ako Bohumil Hrabal? Vypadne z okna, keď kŕmi vtáky?

Áno, všimla. A videli ste český film Teória tigra? Viem, že ho premietali aj v Belgicku.

O tom neviem.

Hlavný motív je podobný tomu v Oneskorencovi. Hlavný hrdina je taký vyčerpaný zo svojho manželstva, že predstiera alzheimera a uchýli sa na kliniku.

To som nevedel.

Možno je to niečo ako archetyp – útek od rodiny s alzheimerom. Vidíte, opakujete sa bez toho, aby ste o tom vedeli.

Do kelu… a ešte k tomu aj kradnem.

To si nemyslím. Len počiatočný motív je podobný. Pobavilo ma, že váš hlavný hrdina, starý muž, zistí, že na klinike je ďalší pacient, ktorý predstiera alzheimera. Ale on sa nesnaží utiecť pred svojou ženou, on sa snaží vymaniť z priemernosti. Hovorí, že na konci dňa ľudia často ľutujú, že nežili svoj život, že sa neustále pozerali na iných zvrchu, že žili podľa iných. Mali ste niekedy sami strach z priemernosti?

Každý deň.

Bol tento strach hybnou silou, ktorá vás viedla k tomu, aby ste opustili podmienky svojho detstva a mladosti?

Možno. V Belgicku ma nazývajú tým odporným titulom, spisovateľ nižších tried. Niežeby som sa za to hanbil, len mi to označenie pripadá ukrutne hlúpe. Ale myslím si, že pocit nedostatku inteligencie naozaj súvisí s mojím pôvodom.

V knihe Oneskorenec je aj vtipný útok na kresťanstvo. Manželka hlavného hrdinu zavesí nad posteľ chudáka kríž. Keďže starý pán predstiera alzheimera, nemôže otvorene protestovať, riskoval by odhalenie. Tak začne plakať, že sa bojí Tarzana nad svojou posteľou… Ale veď vás zaujíma Ježiš, nie? Napísali ste knihu o jeho návrate do súčasného Bruselu.

Ježiš? Najlepšie, čo dokázal, bolo premeniť vodu na víno.

A smrť na život… Dobre, posmrtný život.

No práve! Posmrtný život, prosím vás… Chodil som do katolíckej školy, strávil som nejaký čas v katolíckom sirotinci. Videl som špinavú stránku katolicizmu. A viete, prečo som teraz v Prahe?

Myslela som si, že ste tu, aby ste predstavili preklad svojej knihy. Ale asi ma vyvediete z omylu.

Pápež je v Belgicku. Pozvanie do Prahy mi prišlo vhod.

V knihe Oneskorenec je ešte jedna nádherná pasáž. Kliniky nazývate jedinými útulkami, kde sa ľudia nemusia stále rozprávať. Môžu sa zomknúť, nájsť samých seba.

Všetci hľadáme sami seba. Nemáme to ľahké. „Ja“ nie je pevne dané. Stále sa vyvíjame. Aj stretnutie s vami ma zmenilo. V tom je krása života. Rozprávame sa navzájom a meníme sa. Meníme sa čítaním kníh a každý deň sa prestavujeme.

Ale byť s inými nás núti byť ako iní. To je ďalšia silná črta vašich kníh: hľadáte cestu úniku. Bývalý knihovník uteká pred svojou rodinou, postavy v románe Mať a byť si túto schopnosť musia precvičovať. V samote je asi dôstojnosť.

Ak máte pravdu, tak som príšerne zlyhal.

To by som povedala.

Prečo to hovoríte?

Ste slávny. To je nebezpečné. Ľudia si myslia, že vás poznajú, označujú vás za „spisovateľa nižších tried“. Samozrejme, hrozí, že im nakoniec podľahnete.

Byť slávny je ako alzheimerova choroba. Každý vás pozná, vy nepoznáte nikoho.

Asi áno. Prečítala som si váš záznam na Wikipédii. Píše sa tam, že ste boli za svoje písanie predvolaný na súd.

To naozaj píšu na Wikipédii? O tom nič neviem. To bol veľmi vtipný príbeh. V roku 2018 som napísal stĺpček o palestínskej literatúre. Napísal som tam túto vetu: „Neexistuje žiadna zasľúbená zem, iba ukradnutá zem.“ To je pravda.

A tiež niečo o nosoch.

Čo bol citát Sergea Gainsbourga. On sám je Žid. Raz povedal: „Keby existoval Boh, nemal by som taký rypák.“ Ale ten stĺpček bol o literatúre. Položil som si otázku, prečo v palestínskej literatúre neexistuje žáner science fiction. Viete prečo?

Nemám potuchy.

Nikto tam neverí v budúcnosť.

Čo sa od vás vyžadovalo? Ospravedlnenie?

Nikdy som sa to nedozvedel. Sudca to hneď zamietol. Potom vyšlo niekoľko článkov o tom, že som antisemita. Čo je smiešne. A tým sa to skončilo. Ale inak musím povedať, že moji kolegovia spisovatelia majú veľký problém slobodne písať o veciach týkajúcich sa Palestíny.

Často spomínate slobodu prejavu. Vyjadrujete obavy, že sa vytráca. Publikujete už viac ako tridsať rokov. Čo sa zmenilo?

Myslíte si, že v čase, keď som začínal písať, existovali takzvaní citliví čitatelia? Čitatelia, ktorí sa najímali, aby vyškrtli hrubé alebo nevhodné pasáže? Ako sa najímali na čítanie Dahla?

Belgickí vydavatelia si najímajú takýchto čitateľov?

Robia to. Keď títo ľudia narazia na neslušné slovo, požiadajú vás, aby ste ho opravili. Vzhľadom na to, že medzi dnešné kontroverzné slová patria muž a žena, povedal by som, že nás čaká veľa zábavy. Literatúra bola pre mňa vždy doménou slobody, sveta, kde sa môžeme baviť bez zábran, a to je zároveň prvý krok k zmene – vecí, ľudí, seba samých.

Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.