Nudnú synodu zatienili noví kardináli

Vo Vatikáne sa v súčasnosti koná tretia, záverečná fáza Synody o synodalite, ktorá mala pôvodne zavŕšiť trojročný synodálny proces, ktorý začal v októbri 2021. Zatiaľ čo všetky predchádzajúce fázy synody sprevádzala pomerne masívna diskusia o kontroverzných otázkach, tentoraz je všetko inak. A to aj napriek tomu, že by sa mohlo zdať, že práve na záverečnom stretnutí vyvrcholia boje, ktoré v cirkvi zúrili posledné tri roky.

Čo sa to deje?

Dôvodom ticha, ktoré aj u nás na Slovensku vládne ohľadne poslednej fázy synody, je fakt, že pred jej poslednou fázou pápež František rozhodol o tom, že kontroverzné otázky, ako je kňazstvo žien, LGBT otázky, či celibát, sa ďalej nebudú riešiť na tomto fóre, ale budú sa nimi zaoberať samostatné pracovné skupiny, ktoré zasadnú až v budúcom roku.

Paradoxné je, že aj napriek tomu sa stále objavujú pokusy otvoriť ich, a to najmä v prípade diakonátu žien. To sa stalo naposledy v stredu, 8. októbra, keď na tlačovom brífingu sestra Mary Theresa Barronová z kongregácie Sestier Panny Márie Apoštolskej povedala, že „niektoré ženy naozaj cítia povolanie ku kňazstvu alebo diakonátu“.

Zaujímavé je, že na tom istom brífingu hovoril tiež novozvolený kardinál Jaime Spengler, arcibiskup brazílskeho Porto Alegre, o téme upustenia od disciplíny kňazského celibátu v Amazónii a regiónoch, kde je nedostatok kňazov.

No a v ten istý deň organizovalo vo Vatikáne podujatie venujúce sa pastorácii LGBT ľudí združenie Outreach a jezuitmi riadená spoločnosť America Media, za ktorými stojí americký jezuita James Martin, pričom pozorovatelia si všimli, že medzi účastníkmi sa objavil aj hongkonský kardinál Stephen Chow.

Arcibiskup Jaime Spengler. Foto: FB/Dom Jaime Spengler

Floskula za floskulou

Celkovo však tieto otázky na zasadnutiach synody nedostávajú veľký priestor a aj preto už podujatie nevzbudzuje veľa pozornosti. Dôvodom však nie je prostý nezáujem o iné témy, ale skôr fakt, že synoda sa teraz zdá byť až príliš vágna.

V podstate každý deň je venovaný inej oblasti, pričom výstupy, ktoré sú novinárom ponúkané na tlačových konferenciách, pôsobia ako všeobecné apely, ktoré vyznievajú tak trochu ako výkriky do tmy, prípadne ako informácie skôr pre fajnšmekrov, než pre bežnú verejnosť.

Typickým príkladom je výstup zo štvrtka, 10. októbra, ktorého hlavným posolstvom je, že delegáti nekatolíckych cirkví prítomní na synodálnom stretnutí apelovali na jednotu. Alebo výstup z piatka, 4. októbra, ktorý obsahuje všeobecné apely na väčšie zapojenie žien do cirkvi, väčší priestor pre laikov, odsudzuje klerikalizmus, zdôrazňuje dialóg a načúvanie, alebo konštatuje, že na niektoré oblasti sveta sa zabúda.

Všetko sú to iba všeobecné konštatovania, pri ktorých chýbajú návrhy konkrétnych riešení. No a ďalší deň sa opäť otočí list a hovorí sa znova o niečom z úplne iného súdka.

Preto sa čaká hlavne na záverečnú správu zo synody, ktorá má poslúžiť ako podklad pre postsynodálnu apoštolskú exhortáciu, ktorú má po skončení zhromaždenia vydať pápež František. A rovnako tak sa čaká na zasadnutia už spomínaných pätnástich skupín, ktoré sa majú ďalej zaoberať najkontroverznejšími otázkami synody.

Ako poukazuje vatikanista Ed Condon z portálu The Pillar, problémom je, že tak v prípade exhortácie, ako aj študijných skupín dnes nevieme, kedy vlastne máme očakávať závery. Teda, kedy sa už tri roky trvajúca synoda vlastne skončí, respektíve, či sa vôbec niekedy skončí.

Pápež František pije maté na zasadnutí 16. generálneho zhromaždenia celosvetovej Biskupskej synody v Aule Pavla VI. vo Vatikáne v piatok 4. októbra 2024. Foto: TASR/AP

Noví kardináli

No a keďže synoda sa dostala do menej zaujímavej fázy, titulky novín namiesto nej dnes skôr zaberajú mená 21 nových kardinálov, ktorí majú prijať kardinálsky klobúk na konzistóriu 9. decembra. Pápež František pritom pri výbere budúcich kardinálov už tradične obišiel veľké metropoly a vybral skôr neznámych biskupov a kňazov z periférií.

Zatiaľ čo vatikanisti ešte stále hľadajú informácie o viacerých nových kardináloch, LGBT organizácia New Ways Ministry píše, že až desiati z nich sú naklonení zmenám v postoji cirkvi k dúhovej problematike. Najdiskutovanejšími menami sú momentálne trojica Timothy Radcliffe, Dominique Joseph Mathieu a Mykola Bychok, ktorí ukazujú špecifickosť pontifikátu pápeža Františka.

Timothy Radcliffe počas zasadnutia Synody o synodalite. Foto: Profimedia.sk

Radcliffe je jedným z troch kňazov, ktorí nie sú biskupmi a pápež ich aj napriek tomu povýšil do kardinálskej funkcie. Tento 79-ročný dominikán, niekdajší najvyšší predstavený dominikánskeho rádu, ktorý má medzi liberálmi výborné referencie, bol pritom v časoch pápežov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. vo Vatikáne vnímaný skôr s rezervovanosťou, a preto sa aj napriek svojej popularite v minulosti nedočkal povýšenia v rámci cirkvi.

Jeden z dôvodov medzi riadkami odhaľuje aj liberálne ladený portál National Catholic Reporter, ktorý túto skutočnosť pripisuje tomu, že Radcliffe vedel na rozdiel od vtedajšej hierarchie hovoriť ľudovým jazykom a bol „ochotný hovoriť o veciach, o ktorých Ján Pavol II. nechcel, aby ľudia hovorili“.

Nech už bola jeho minulosť akákoľvek, Synoda o synodalite priniesla jeho rehabilitáciu, keďže Radcliffe sa stal jednou z jej hlavných tvári vzhľadom na to, že je „duchovným otcom synody“, teda exercitátorom, ktorý viedol duchovné cvičenia pre účastníkov synody v minulom aj v tomto roku.

Pri ňom však treba pripomenúť, že v auguste oslávi osemdesiate narodeniny, čo znamená, že je málo pravdepodobné, že by sa zúčastnil na konkláve, keďže pápeža môžu voliť len kardináli do 80 rokov. No jeho povýšenie znova pripomína, že aj keď sa to mnohí stála zdráhajú priznať, pápež František je značne iný od svojich predchodcov.

Druhým zaujímavým menom v súvislosti s novými kardinálmi je Dominique Joseph Mathieu, ktorý pôsobí ako biskup v diecéze Teherán-Isfahán. Mathieu však nepochádza z Iránu, ale z Belgicka a jeho menovanie je chápané ako odkaz pápeža Františka smerom ku konfliktu na Blízkom východe.

Mathieuovo menovanie totiž môže podľa vatikanistov znamenať snahu ukázať, že pápež v konflikte v tomto regióne nenadŕža žiadnej strane, ale podobne ako v prípade vojny na Ukrajine, sa snaží predovšetkým o mier. Preto bude od 8. decembra kardinálsky klobúk tak v Jeruzaleme (papabili Pierbattista Pizzaballa), ako aj v Teheráne. Menovanie kardinála v Iráne môže byť navyše podľa niektorých pozorovateľov snahou Františka otvoriť dvere k diplomacii aj v tejto moslimskej krajine.

No a to ukazuje na neustálu snahu o zastavenie vojen, čo je ďalšia typická črta Františkovho pontifikátu.

Dominique Joseph Mathieu (vpravo). Foto: Franciscan Youth Middle East

Napokon, tretím menovaním, no pre náš priestor určite najzaujímavejším, je menovanie Mykolu Bychoka, redemptoristu, ktorý pôsobí ako biskup v Melbourne v ukrajinskej eparchii a vo veku 44 rokov bude suverénne najmladším kardinálom.

Bychok navyše vedie diecézu, ktorá má len 36-tisíc veriacich, 10 farností, 20 kňazov a dvoch seminaristov, aj keď sa rozprestiera v Austrálii, na Novom Zélande a v Oceánii. Podľa portálu The Pillar navyše finančné záznamy uvádzajú, že ústredná kancelária jeho eparchie má nula zamestnancov na plný úväzok.

Podľa zdrojov tohto portálu je Bychok biskup, ktorý „skutočne žije na cestách ako misionár a pracuje bez sekretára“, pričom o menovaní sa vraj dozvedel len z médií. Mimochodom, budúci kardinál bol v lete hosťom v Prešovskej archieparchii, kde sa stretol tak s Ukrajincami žijúcimi na Slovensku, ako aj s viacerými slovenskými biskupmi.

Nový kardinál Mykola Bychok. Foto: FB/Mykola Bychok

Bychokovo menovanie je však ešte omnoho zaujímavejšie z dvoch iných dôvodov. Prvý sa týka Austrálie, ktorá stratila po smrti kardinála Pella (ktorého mal Bychok v úcte) svojho jediného kardinála, pričom tradične by sa čakalo, že červený klobúk pripadne arcibiskupovi Sydney Anthonymu Fisherovi, ktorý je považovaný za prirodzeného lídra medzi biskupmi Austrálie.

Avšak, ako pripomína Catholic Herald, Fisherov problém je, že mu nevoňalo potláčanie predkoncilovej liturgie, čo ho počas tohto pontifikátu s určitosťou odľahčilo od kardinálskych povinností.

Druhý dôvod prečo je Bychokovo menovanie tak diskutované, je fakt, že hlavou jeho cirkvi je arcibiskup Sviatoslav Ševčuk, metropolita Kyjeva, ktorého traja predchodcovia boli členmi kardinálskeho zboru. Ševčuk je však s pápežom Františkom v istom napätí pre vojnu na Ukrajine a v menšej miere aj pre požehnávanie homosexuálov.

A aj keď Bychok zastáva nie len na vojnu na Ukrajine v zásade rovnaké názory ako Ševčuk, jeho menovanie bude s určitosťou minimálne u časti Ukrajincov znova vnímané ako pápežovo nadbiehanie Rusku a moskovskému patriarchovi, čo je výčitka, ktorá voči pápežovi z Ukrajiny zaznieva pomerne často.  

Preto aj keď sa zdalo, že pápež menovaním Bychoka zabije dve muchy jednou ranou a vyrieši problém tak v Austrálii, ako aj na Ukrajine, mladému kardinálovi to môže napokon spôsobiť komplikácie na oboch frontoch, kde doteraz cítil skôr podporu.

Mykola Bychok na proteste na podporu Ukrajiny v Austrálii. Foto: FB/Mykola Bychok

To do istej miery naznačili tak vyjadrenia Bychoka, ktorý v Melbourne povedal, že jeho povýšenie na kardinála bolo „privilégiom, ktoré pápež František udelil celej Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a Katolíckej cirkvi v Austrálii“, ako aj arcibiskupa Ševčuka, keď v nedeľu na margo Bychokovho menovania povedal, že Ukrajinská katolícka cirkev bude „hovoriť jedným srdcom a jedným hlasom s pápežom Františkom, s Katolíckou cirkvou vo svete a s medzinárodným spoločenstvom“.

To sú síce vyznania jednoty, no zároveň v nich medzi riadkami cítiť, že tak Bychok, ako aj Ševčuk si uvedomujú delikátnosť situácie.

„Existuje dôvod, prečo sa v Cirkvi vyvinuli isté zvyky a prečo sa vyznamenania často udeľujú podľa hierarchickej štruktúry. Katolíci, rovnako tak biskupi chápu vodcovské a vplyvové štruktúry cirkvi a dokonca sú od nich závislí, pokiaľ ide o stabilitu. Keď sa rozkolíšu, výsledky nikdy nie sú isté,“ komentuje situáciu okolo Bychoka vatikanista JD Flynn z portálu The Pillar. 

A tak možno povedať, že aj Bychokovo menovanie je typickým príkladom Františkovho pontifikátu, pre ktorý je charakteristické nie len prekvapenie, ale tak trochu aj vyrábanie zmätku.