Objektívna kritika médií voči politickej moci vždy bola a vždy bude súčasťou tohto povolania. V európskej judikatúre súdov sa tento prístup označuje termínom „watchdogs“ (strážne psy), ktorý sa vzťahuje na novinárov, médiá alebo nezávislé organizácie, ktoré dohliadajú na výkon verejnej moci a pôsobia ako ochrancovia verejného záujmu.

Tento koncept je úzko spojený so slobodou tlače a slobodou prejavu a hrá kľúčovú úlohu v demokratickej spoločnosti tým, že dané subjekty kontrolujú činnosť vládnych inštitúcií, politikov a ďalších verejných činiteľov a informujú verejnosť o ich konaní.

Objektívna žurnalistika hrá kľúčovú rolu vo verejnosti

Európsky súd pre ľudské práva vo veci Lingens v. Rakúsko rozhodol, že novinári ako „watchdogs“ majú kľúčovú úlohu pri ochrane verejnosti pred zneužívaním moci a že sloboda novinárov kritizovať verejné osoby je základným aspektom slobody prejavu.

Rovnako vo veci Thorgeir Thorgeirson v. Island Európsky súd potvrdil, že novinári plnia „strážnu funkciu“ pri zverejňovaní informácií o verejných činiteľoch a že štát musí rešpektovať ich právo na slobodu prejavu, aj keď ide o kritiku vládnych inštitúcií.

Kritické informovanie verejnosti teda tvorí nevyhnutnú súčasť tohto povolania, ktorá je prirodzene tŕňom v oku v každej mocenskej štruktúre, o ktorej novinári informujú. Vládna moc sa ich preto snaží rôznymi formami obmedzovať či regulovať, a existuje iba tenká hranica medzi skutočne potrebnou reguláciou a neprípustnou cenzúrou.

Lídri koalície žiadajú legislatívne zmeny

Slovenskí vládni politici sa rozhodli, že je potrebné nevyhnutne upraviť pomery v žurnalistike pridaním nových povinností a obmedzení. Predseda SNS Andrej Danko na tlačovej besede lídrov koalície verejne oznámil prípravu založenia národného mediálneho úradu, ako aj myšlienku založenia stavovských organizácií a nových pravidiel pre novinárov.

Andrej Danko a Robert Fico. Foto: Martin Baumann/TASR

S legislatívnym nápadom súhlasil aj premiér Robert Fico, ktorý dodal, že novinári by možno mali mať povinnosť vyštudovať odbor žurnalistiky alebo by mali byť rekvalifikovaní. Premiér uviedol, že sa uvažuje o tom, že by žurnalisti mali byť povinne členmi novinárskych stavovských organizácií, pretože spôsob ich informovania o vláde je neúctivý a hanebný.

V podmienkach Slovenskej republiky už existujú kontrolné orgány ako Tlačovo-digitálna rada SR, ktorá pôsobí ako výkonný orgán Asociácie na ochranu novinárskej etiky v oblasti etickej samoregulácie novinárov. Tlačovo-digitálna rada SR rieši podnety upozorňujúce na porušovanie novinárskej etiky, ale aj podnety týkajúce sa bránenia novinárom v prístupe k informáciám.

Rada pre mediálne služby je zasa orgánom štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou, ktorý vykonáva dohľad nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu, poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a poskytovanie platforiem na zdieľanie obsahu. Rada pre mediálne služby vykonáva dohľad nad pluralitou médií, ochranou spotrebiteľa a inými otázkami.

Podľa poslanca Romana Michelka by mal navrhovaný mediálny úrad nahradiť Radu pre mediálne služby a má mať takú istú štruktúru. Vyvstáva teda otázka, prečo chce vládna moc nahradiť jeden existujúci orgán iným s rovnakými kompetenciami, prípadne, prečo nedoplniť o nové kompetencie už existujúci orgán.

Roman Michelko. Foto: Jakub Kotian/TASR

Poslanec Michelko ďalej dodáva, že vzorom pre pripravované zmeny pre novinárov má byť nemecká právna úprava. Každá nemecká spolková krajina má vlastný tlačový zákon, ktorý obsahuje pravidlá pre novinársku činnosť. Dané pravidlá zahŕňajú okrem iného aj povinnosť zverejňovať pravdivé informácie a dbať na správnosť faktov, povinnosť nápravy, ak sú zverejnené nesprávne informácie a právo na odpoveď.

Nemecké tlačové zákony sú vo všeobecnosti veľmi prísne a zameriavajú sa na zachovanie rovnováhy medzi slobodou tlače a ochranou jednotlivcov, ich práv a súkromia. Z nemeckej úpravy vyvstáva hlavne zodpovednosť za presnosť informácií, pri ktorej sú novinári povinní zverejňovať len pravdivé a overené informácie.

Akékoľvek nepravdivé alebo zavádzajúce informácie musia byť rýchlo opravené. Táto povinnosť je súčasťou takmer všetkých tlačových zákonov na úrovni spolkových krajín, pričom sa vyžaduje vysoká úroveň zodpovednosti za obsah.

Nesplnenie povinnosti zo strany novinárov je následne vymáhané prostredníctvom zákonov upravujúcich civilné žaloby alebo v trestnom konaní, ak ide o vážnejšie zásahy do práv. Koncept úpravy je teda pomerne totožný ako v Slovenskej republike.

Sloboda novinárov je garantovaná nadnárodnými zmluvami

Nie je teda jasné, čo konkrétne by mal nový mediálny úrad vykonávať navyše na rozdiel od existujúcich orgánov, no pokiaľ by mal slúžiť ako forma neprípustnej kontroly a obmedzovania pre nepohodlných novinárov, narazil by na európske právo. To isté platí aj o stavovských organizáciách a požiadavke vzdelania, ktoré sú v dnešnej dobe absolútne nepotrebné na to, aby ktokoľvek šíril svoje myšlienky v podobe viac či menej serióznejších novinárskych správ.

Žurnalistika je vo väčšine krajín považovaná za slobodné povolanie. To znamená, že novinári vykonávajú svoju činnosť nezávisle, bez toho, aby boli viazaní priamymi inštrukciami alebo obmedzeniami zo strany štátu či iných autorít. Toto povolanie je úzko prepojené s ochranou slobody prejavu a slobody tlače, čo sú základné práva garantované v demokratických spoločnostiach.

Sloboda novinárov je garantovaná rôznymi medzinárodnými dohovormi a zmluvami, ako napríklad Európsky dohovor o ľudských právach (čl. 10), ktorý chráni právo na slobodu prejavu vrátane slobody vyjadrovania a získavania informácií bez zásahov verejnej moci, alebo Všeobecná deklarácia ľudských práv (čl. 19), ktorá tiež zaručuje slobodu prejavu a právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie.

Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach zdôraznil dôležitosť slobody tlače a novinárstva pre fungovanie demokracie, pričom kľúčovými rozhodnutiami v tejto problematike sú veci Handyside v. Spojené kráľovstvo a Lingens v. Rakúsko. V nich súd rozhodol, že sloboda tlače je nevyhnutná na zaručenie pluralitnej spoločnosti, v ktorej sú rôzne názory a informácie voľne dostupné verejnosti.

Európsky akt o slobode médií ako východisková norma

Obmedzenia práva na slobodu povolania či slobodu prejavu musia byť vždy primerané a v súlade s demokratickými princípmi. Nedávno prijatý Európsky akt o slobode médií posilňuje ochranu novinárov a slobodu médií v rámci Európskej únie, pričom prijatie Aktu reagovalo na znepokojujúce trendy spojené so zhoršovaním mediálnej slobody v niektorých členských štátoch EÚ. Akt obsahuje viacero mechanizmov a právnych záruk na ochranu novinárov pred nátlakom a zásahmi zo strany štátnych orgánov alebo súkromných záujmov.

Európsky akt obsahuje ustanovenia, ktoré chránia novinárov pred neprimeraným štátnym tlakom. Členské štáty musia zabezpečiť, aby neboli na médiá vyvíjané politické alebo ekonomické tlaky, ktoré by ovplyvňovali ich redakčnú nezávislosť. Rovnako zakazuje cenzúru a neoprávnené zásahy do redakčného obsahu, ktoré by mohli ohroziť slobodu informácií a pluralizmus médií. Toto opatrenie zaručuje, že novinári môžu pracovať bez obáv z vonkajších zásahov.

Legislatívne, regulačné alebo administratívne opatrenia prijaté členskými štátmi, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť pluralitu médií alebo redakčnú nezávislosť poskytovateľov mediálnych služieb pôsobiacich na vnútornom trhu, musia byť riadne odôvodnené a primerané, a zároveň transparentné, objektívne a nediskriminačné.

Akt síce predpokladá zriadenie regulačných orgánov v oblasti médií na vnútroštátnej úrovni, no tie musia byť striktne v súlade s ustanoveniami Aktu o ochrane a nezávislosti novinárov. Ak by teda mediálny úrad mal slúžiť na obmedzovanie nepohodlných novinárov či názorov, na úrovni európskeho práva bude neprijateľný, a novinári chrániaci svoje práva a slobodu súdnou cestou budú mať v prípadnom spore jednoznačne navrch.

Požiadavka zúženého typu vzdelania na výkon slobodnej profesie rozhodne môže naraziť na antidiskriminačné normy, a v realite to nijako nezabráni médiám zamestnávať ľudí píšucich o konkrétnych témach. Jediné, čo toto obmedzenie skutočne dosiahne, je, že o konkrétnom novinárovi bude môcť politik vyhlásiť, že nejde o „skutočného“ novinára.

Tento fakt pritom ľudí nijako nezaujíma, a dnešná doba ponúka mnoho osobností či subjektov pôsobiacich v mediálnej sfére, ktoré nemajú potrebné vzdelanie či mediálnu štruktúru, no napriek tomu majú výraznú pozornosť verejnosti pri šírení informácií. Typickým príkladom sú napríklad „influenceri“, ktorí majú väčšinou širší mediálny dosah ako konkrétni novinári či médiá ako také. Zabráneniu zverejňovaniu nepohodlných informácií pre politikov sa týmto teda nijako nezabráni.

Stavovská komora novinárov je rarita

Nie je zrejmé, ako tento trend chcú politici obmedziť zákonom, keď dôvera verejnosti v šírené informácie nie je vôbec založená na vzdelaní či firemnej príslušnosti toho, kto ju šíri.

Ironické pritom je, že práve táto vláda získala mnoho popularity v takzvaných „alternatívnych médiách“, ktoré by rozhodne nespĺňali uvedené požiadavky kladené vládou.

V Európskej únii existujú členské štáty ako Taliansko, ktoré majú podobné pravidlá, aké chcú zaviesť vládni politici. V Taliansku musia byť všetci novinári členmi Ordine dei Giornalisti (talianska novinárska komora), čo je zákonná požiadavka. Táto povinnosť je relatívne unikátna, pretože len málo krajín má podobný regulačný systém pre novinárov.

Eugenio Scalfari, jeden z najznámejších novinárov v Taliansku, zomrel vo štvrtok 14. júla 2022 vo veku 98 rokov. Foto: TASR/AP

Taliansky zákon tiež delí novinárov na dve hlavné kategórie, a to profesionálni novinári (giornalisti professionisti) a novinári na voľnej nohe (giornalisti pubblicisti – freelanceri). Profesionálni novinári sú tí, ktorí vykonávajú novinársku činnosť na plný úväzok a exkluzívne. Musia absolvovať minimálne 18-mesačnú prax v registrovanej redakcii alebo študovať na akreditovanej škole žurnalistiky. Potom musia úspešne zvládnuť Esame di Stato, čo je skúška pozostávajúca z písomnej a ústnej časti, ktorá sa zameriava na technické a právne aspekty žurnalistiky.

Freelanceri môžu vykonávať aj iné povolania a stačí, aby pravidelne publikovali novinárske príspevky, ktoré sú platené. Na to, aby sa stali členmi komory, musia mať aspoň dvojročnú novinársku prax. Zákon nevyžaduje špecifické vzdelanie, ako je titul z univerzity, ale diplom zo strednej školy je nevyhnutný. Titul je však potrebný pre tých, ktorí chcú študovať žurnalistiku na akreditovaných školách, čo môže nahradiť povinnú prax.

Ani takáto zákonná úprava však nebráni iným osobám produkovať a šíriť informácie v Taliansku, aj keď oficiálne nie sú považované za novinárov. Ak teda politikom ide o zamedzenie, podľa ich názoru, neúctivých či hanebných správ, vybrali sa zlou cestou.

Mediálna scéna je v zlom stave

Skutočne sa v dnešnom mediálnom priestore nachádza a pravidelne vytvára množstvo dezinformácií či účelových manipulácií, ktoré odrážajú ideologické nastavenie konkrétnych médií. Je smutnou realitou, že novinári často píšu o odborných témach, ktorým nerozumejú pre nedostatok špecifického vzdelania, a vykladajú ich iba podľa svojho presvedčenia a videnia sveta. Problém je, že v očiach laickej verejnosti to pôsobí logicky a dôveryhodne, no z odborného hľadiska ide o nezmysel.

V tomto kontexte je skutočne pozoruhodné, že tento trend chce vláda posilniť tým, že novinár bude napríklad iba osoba s vyštudovanou žurnalistikou, čo nakoniec ešte viac prehĺbi nedostatočné pochopenie tematiky. Kritika politikov pritom smeruje aj voči médiám a novinárom, ktorí danú požiadavku vzdelania spĺňajú, no napriek tomu politici nie sú spokojní s ich prácou.

Slobodné povolanie novinára sa jednoducho nedá obmedziť zákonom tak, aby bolo v područí politickej moci. Túto skutočnosť si neuvedomuje žiadna vládna moc, hoci všetky rovnako kritizujú médiá pre ich nekorektný prístup.

Do určitej miery je to pravda, no právna úprava by sa mala zamerať na konkrétne prípady a možnosti ich nápravy, ako napríklad právo na odpoveď alebo zefektívnenie civilnej ochrany osobnosti. Ak novinár neinformuje pravdivo alebo neponúka objektívny pohľad na tému, dotknutá strana by sa rozhodne mala vedieť efektívne a rýchlo brániť pred možným verejným zavádzaním.

Plošné obmedzenia s cieľom diktovať, čo treba písať, nikdy fungovať nebudú. Nielen z dôvodu rozporu s európskym právom a judikatúrou, ale najmä pre osobitosti modernej doby. Ak nebude osoba produkujúca kritické texty voči vláde označená ako novinár, nič to na veci nezmení. Písať alebo natáčať videá, a následne tieto produkovať smerom k verejnosti, jej nikto nikdy nezakáže.

Ešte naivnejšia je predstava politikov o tom, že odobratie akejsi oficiality novinárskeho povolania neželaným osobám okresá ich pozornosť či vážnosť v očiach ľudí. História nám v mnohých prípadoch ukázala presný opak.