Odmeriavanie zostávajúceho času

Len celkom výnimočne sa vraciam k svojim starým textom. Je to totiž demotivujúce. Všetko už bolo mnohokrát povedané a niet väčšej márnosti, ako nanovo formulovať staré vety. Múdri hovoria len vtedy, keď sa ich pýtajú, a najmúdrejší mlčia. Pre dnešnú glosu o tom, ako zaobchádzame s časom, som hľadal odkaz na myšlienku, ktorú som si už raz vypožičal od filozofa Jana Sokola. A prečítal som si po sebe toto:

„Trikrát denne sa naším krajom rozlieha zvonenie z cintorína. O siedmej ráno, o dvanástej na poludnie a o siedmej večer. Dni tak majú pevný poriadok, ale nezvoní sa preto, aby sme sa nezabudli v práci alebo aby sme nezmeškali obed či večeru. Zvonenie je pripomienkou pre modlitbu Anjel Pána oslavujúcou Zvestovanie Panne Márii. Spočiatku som si predstavoval, že ku zvonici na cintoríne pravidelne chodieva nejaký zbožný sused, ale potom som sa dozvedel, že čas už dávno stráži elektronika. Zvon sa pokrokovo zaobíde bez ľudskej asistencie. Čo sa nemení, je odmeriavanie krátiaceho sa času do posledného súdu. Tým sa zvonenie mysticky líši od banálneho časového znamenia.“