Odmeriavanie zostávajúceho času

Len celkom výnimočne sa vraciam k svojim starým textom. Je to totiž demotivujúce. Všetko už bolo mnohokrát povedané a niet väčšej márnosti, ako nanovo formulovať staré vety. Múdri hovoria len vtedy, keď sa ich pýtajú, a najmúdrejší mlčia. Pre dnešnú glosu o tom, ako zaobchádzame s časom, som hľadal odkaz na myšlienku, ktorú som si už raz vypožičal od filozofa Jana Sokola. A prečítal som si po sebe toto:

„Trikrát denne sa naším krajom rozlieha zvonenie z cintorína. O siedmej ráno, o dvanástej na poludnie a o siedmej večer. Dni tak majú pevný poriadok, ale nezvoní sa preto, aby sme sa nezabudli v práci alebo aby sme nezmeškali obed či večeru. Zvonenie je pripomienkou pre modlitbu Anjel Pána oslavujúcou Zvestovanie Panne Márii. Spočiatku som si predstavoval, že ku zvonici na cintoríne pravidelne chodieva nejaký zbožný sused, ale potom som sa dozvedel, že čas už dávno stráži elektronika. Zvon sa pokrokovo zaobíde bez ľudskej asistencie. Čo sa nemení, je odmeriavanie krátiaceho sa času do posledného súdu. Tým sa zvonenie mysticky líši od banálneho časového znamenia.“

Dnes k týmto starým vetám dodávam, že elektronika ovládajúca náš vidiecky zvon rešpektuje svojvoľné striedanie času. Niekedy to potom máme do posledného súdu podľa vyzváňania o hodinu menej. Alebo o hodinu skôr? Čert aby sa v tom vyznal!

Striedanie letného a zimného času je číre politikum najneskôr po tom, čo energetici priznali, že posúvaním času sa nič neušetrí a možno dokonca trochu aj prerobí. Striedanie času nepoznajú alebo od neho upustili v Ázii, Afrike a v Južnej Amerike. Manipulácia s časom je teda predovšetkým čerstvá európska alebo euroatlantická špecialita. Ide o exemplárny dôkaz, že zaviesť nejaký nezmysel je ľahšie, ako ho vykoreniť. Keď už to vyzeralo, že z rozhodnutia Bruselu budeme mať čas len jeden, nedospelo sa ku konsenzu, ktorý to bude. Niekto by chcel prijať zimný, teda pôvodný čas, iný by rád natrvalo zafixoval čas letný.

Do sporu o odmeriavanie času vstúpila epidémia covidu a po nej vojna na Ukrajine. K zjednoteniu času údajne nedôjde skôr ako v roku 2026. V dobe krátiaceho sa času sa zdá, že čas nie je prioritou. Je toho toľko, v čom zavládol chaos, že nikto poriadne nevie, kde začať s nápravou. Pritom ak niet času nazvyš, logicky by to mal byť práve čas, ktorý by sme mali mať v poriadku.

Pri striedaní času ide v princípe o to, že polovicu roka žijeme v lži. Ide teda o etický problém. Je, samozrejme, vecou individuálneho rozhodnutia, či si človek nechá vziať čas, alebo si ho nechá vnútiť. Sú roky, ktoré s ostatnými prežijem v časovej lži alebo časovej polopravde, čo je však tiež lož. Sú ale aj také roky, keď si s ostatnými nezosúladím hodinky a žijem po celý rok v pravde. Samozrejme, s vedomím, aký čas práve druhí odpozorujú z ciferníkov. K životu v pravde patrí zhovievavosť voči tým, ktorí podriaďujú svoj život v čase preukázanému nezmyslu. Robia to preto, že striedanie času nevnímajú ako zásadnú vec, ale ako celkovo banálnu maličkosť.

Život v pravde zvádza k elitárstvu a elitárov nemá nikto rád. Kameňovanie prorokov je toho dôkazom. Schodnejšie vyzerá život v lži, čiže krčenie sa pred preukázanými nezmyslami s výhovorkou, že ide o maličkosti. Týchto maličkostí je však dlhý a predlžujúci sa rad. Pre samotné krčenie sa potom nezostáva čas narovnať sa a dovidieť na obzor, kde svitá na lepšie časy.

A ešte niečo o našom zvone: „Sú dni, keď sa ozve v neobvyklú hodinu a vtedy nám vzápätí z miestneho rozhlasu starosta povie, kto nás navždy opustil… Keby sa zvonilo aj vtedy, keď sa v našej obci niekto narodí, akoby na privítanie, tento rok by sme sa tomu potešili dvakrát. Starosta by oznámil, že medzi nás pribudli Zuzanka a Michael. Bolo by to pekné. Také optimistické zvonenie, že ešte nie je všetkému koniec.“

Článok pôvodne vyšiel v Rádio Universum, kde má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.