Film Výnimočný stav vyznieva ako kŕčovitá téza. Posun smerom k realite mu ublížil

Tesař napísal divadelnú komédiu, ktorá sa na javisku držala desať rokov. Dej postavil na téme manželskej nevery. Manžel – vojnový novinár – nečakane príde zo svojej misie domov, aby pristihol manželku s milencom.

Medzitým sa v krajine jeho pôsobenia udeje vojenský prevrat. Skúsený veterán komentuje priebeh konfliktu zo svojej kuchyne. Obaja partneri pracujú v médiách, takže sa tematizuje zmysel ich práce a jej dôveryhodnosť. Dôjde aj na rivalitu medzi televíznymi pracovníkmi, ktorých tváre sú známe, a nedocenenými rozhlasovými matadormi.

Predstavenie hry v Divadle Na Fidlovačke som videla len v útržkoch. Išlo o dynamické divadlo s výraznými hereckými akciami. Herecké výkony boli preexponované, čo ale zvolenému žánru zodpovedalo. A na divadelnom javisku mala hra zostať.

Jej prenos do konkrétneho prostredia Českého rozhlasu, využitie jeho reálií a osobností zásadne posúvajú dej k väčšej realite. Zostal však nadsadený príbeh, čudné charaktery a divadelné herectvo. Už to nie je javisko, čo sledujeme, ale veľmi konkrétny život. Správanie postáv je zrazu hlúpe, motivácie nedostatočné.

Režisér Jan Hřebejk. Foto: FB/Výjimečný stav film

V dialógoch počúvame zásadné otázky o zmysle a etike novinárskej profesie od postáv, ktoré sa správajú absurdne a infantilne. Celý film vyznieva ako kŕčovitá téza. Posun smerom k realite mu ublížil. Škoda, že to taký skúsený režisér ako Jan Hřebejk neodhadol. Tvorcovia sa nevedeli rozhodnúť, aký príbeh chcú rozprávať, a utopili takú zaujímavú a veľmi potrebnú tému.

Ondřej Vetchý a Tatiana Dyková používajú preexponované herecké výrazy, pôsobia bezradne, pretože kontúry postáv, ktoré zobrazujú, sú veľmi nejasné. Druhá línia filmového rozprávania – motív suseda učiteľa, jeho partnerky a matky, ktorý v sebe nesie tému konšpirácií, takisto funguje skôr v divadle – kde je dôležité mať všetky postavy na jednom mieste. Vo filme je táto linka prvoplánová, ilustratívna a zbytočná.

V rozhlase pracujem 30 rokov, a preto som sa na tento film tešila. Legendy, ako sa umelo vyrábajú reálne reportáže, kolujú po každej podobnej inštitúcii. Sledujem frustráciu kolegov, ktorých tváre nie sú ani po desaťročiach kvalitnej práce verejne známe a znepokojuje ich to. (Ja tento fakt považujem skôr za výhodu). Film však akoby visel vo vzduchu a netrafil nič podstatné.

Podobnú tému stvárnil v roku 1997 režisér Barry Levinson vo filme Vrtieť psom. Pred voľbami má americký prezident isté problémy a na ich zamaskovanie sa vyvolá umelá vojna s malým neznámym štátom. Vo filmovom  štúdiu sa vyrobí konflikt, bojisko i hrdinovia a prezidentove preferencie sú zachránené. Táto komédia dáva zmysel aj po rokoch a nekladie len zásadné otázky o novinárskej etike, ale aj o celom politickom systéme.

Zdá sa, že autor predlohy Milan Tesař mal podobné ambície. V jednom rozhovore povedal: „Tým, že obaja manželia pracujú v rozhlase, ponúkajú sa aj otvorené témy ako dezinformácie či aká je úloha verejnoprávneho média v demokracii.“ Nevhodné spracovanie tieto témy len tézovite deklamovalo a navyše ani nepobavilo diváka.