Nobelisti za ekonómiu: silné inštitúcie majú chrániť občanov a firmy pred zvoľou vladárov

Visí medzi nimi ako nie príliš istý most bez dôkladnej podpery, opierajúc sa na jednej strane priepasti o sofistikovanú matematiku a na druhej strane o rôzne intuitívne súdy o povahe ľudí.

Všetko je však na niečo dobré, aj tá chvejivá neistota. Jedným z jej dôsledkov je, že ak má niekto dostatočný talent, dokáže písať o ekonómii čítavo, čo by sa v tvrdších odboroch typu organickej chémie robilo podstatne horšie.

Tohtoroční víťazi Nobelovej ceny za ekonómiu – Daren Acemoglu, Simon Johnson a James Robinson – sú práve takí „populárni tvorcovia“, ktorí sa okrem odborných článkov môžu chváliť aj niekoľkými bestsellermi na knižnom trhu. Všetci traja venovali pozornosť najmä silne pálčivej otázke, prečo sa medzi jednotlivými národmi roztvorili také obrovské priepasti, čo sa týka prosperity.

Na veľkoplošnej obrazovke sú ekonómovia Daron Acemoglu, Simon Johnson a James Robinson, ktorým udelili Nobelovu cenu za ekonómiu za rok 2024 za výskum nerovnosti bohatstva štátov. Foto: TASR/AP

Odpoveď sa určite nenachádza iba v kultúre a histórii. Na niekoľkých miestach sveta, napríklad medzi bývalou NSR a NDR alebo súčasnou Severnou a Južnou Kóreou, došlo k rozdeleniu toho istého etnika politickou hranicou a potom aj k masívnej divergencii ekonomických výsledkov. Aj latinskoamerické krajiny, potomkovia toho istého zaniknutého impéria, sa od seba z hľadiska svojej súčasnej prosperity dosť líšia.

Podľa Acemoglua a jeho kolegov sú hlavnou odpoveďou inštitúcie, ktorými dotyčný národ disponuje, a ich schopnosť stabilizovať pomery a urobiť ich vhodnými pre rast. Ak sú také inštitúcie dostatočne silné na to, aby dokázali ochrániť bežných občanov a firmy pred úplnou zvoľou vladárov, má krajina tendenciu hospodársky rásť skoro sama od seba: energia ľudí sa má ako prejaviť.

Ale ak medzi vami a nejakým Drahým Vodcom nestojí žiadna ochrana, je to zlé. V takýchto systémoch sa najlepšie darí tým, ktorí dokážu Drahému Vodcovi najviac natierať med okolo huby – a to len zriedka bývajú schopní podnikatelia alebo kreatívni vynálezcovia. Skôr je to povolanie pre ohybné chrbtice, ktoré vedia hlavne intrigovať a podrážať ostatných – na čom sa žiadna prosperita postaviť nedá, aspoň nie dlhodobo.

Určitou slabinou ich teórie je, že aj keď si ju prečítali milióny ľudí, nezdá sa, že by niekde viedla k ochote experimentovať. Prevažná väčšina štátov a nadnárodných organizácií funguje takmer presne rovnako ako v roku 2000. Akoby si existujúce inštitúcie „chránili svoje políčko“ pred potenciálnou konkurenciou nejakých nových.

Ak sa pozrieme napríklad na Českú republiku, možno povedať, že politických strán vzniká a zaniká veľa, ale stále fungujú v tom istom rámci. A pritom by bolo dosť pritiahnuté za vlasy povedať, že sa ten rámec nemení preto, že dosiahol dokonalosť [veľmi podobné je to aj na Slovensku, pozn. red.].

Jediná, a veľmi nenápadná, novinka, ktorá sa v Česku do verejnej správy počas tohto tisícročia prikradla, sú participatívne rozpočty, komunálne inovácie pôvodom z brazílskeho mesta Porto Alegre. Tú si prvé české obce vyskúšali v roku 2012 a rozšírila sa hlavne v Prahe a v ostravskom regióne. Nie je to nič svetoborné, ale drobné projekty, ktoré sa takto realizujú, napospol „potešia oko občanovo“. Škoda že takých experimentov nie je viac.

Lenže také experimenty uskutočnené vo väčšom meradle by zároveň znamenali nutnosť časom niektoré tie existujúce neúspešné inštitúcie zrušiť – a to nie je v záujme tých, ktorí ich vedú, ba ani tých, ktorí v nich „len“ pracujú.

Pravdepodobne máte pravdu, traja páni s čerstvou nobelovkou okolo krku. Ale za dvojnásobnú nobelovku by stálo poznanie, ako tú vašu teóriu realizovať.

Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.