Inštitúcie a bohatstvo národov. Nobelova cena za ekonómiu sa vracia ku koreňom

V pondelok bola udelená Nobelova cena za ekonómiu. Hoci nejde o jednu z pôvodných cien ustanovených na základe odkazu Alfreda Nobela, teší sa podobnej vážnosti. Rozhodne ide o najprestížnejšie ocenenie v oblasti spoločenských vied.

Tento rok boli ocenení traja ekonómovia – Daron Acemoglu, Simon Johnson a James A. Robinson. Už tradične platí, že laureáti pôsobia v Spojených štátoch amerických, hoci ich pôvod je tentoraz iný. Acemoglu sa narodil arménskym rodičom v Turecku, Johnson a Robinson pochádzajú z Veľkej Británie.

Dôvod ocenenia uvedenej trojice možno označiť za návrat ku koreňom ekonómie. Tohoročná cena bola udelená „za výskum vzniku inštitúcií a ich vplyvu na prosperitu“. Acemoglu, Johnson a Robinson tak nadväzujú na dlhú líniu ekonómov, ktorá od príslovečného otca zakladateľa Adama Smitha hľadá odpoveď na otázku, prečo sú niektoré národy bohaté a iné chudobné.

Mimoriadny zjav medzi ekonómami

Acemoglu v reakcii na ocenenie uviedol, že ho zisk Nobelovej ceny prekvapil a šokoval. „Niečo takéto nikdy nečakáte,“ vyhlásil, no v jeho prípade to treba považovať skôr za zdvorilostnú frázu. Daron Acemoglu je totiž presne to meno, na ktoré by ste stavili peniaze v tipovacej súťaži o víťaza Nobelovej ceny (takéto súťaže sa na ekonomických katedrách naozaj organizujú).

Na rozdiel od minuloročnej laureátky v Acemogluho prípade nešlo ani tak o to, či cenu dostane, ale kedy. To neznamená, že by si Claudia Goldinová cenu nezaslúžila. Jej tematický záber je však užší, a preto je v profesii menej známa. Acemogluho prestíž stojí na širokom spektre tém a tiež mimoriadnej akademickej produktivite.

Acemoglu je jedným z najcitovanejších ekonómov na svete. Podľa databázy odborných publikácií Google Scholar má na konte viac než 247-tisíc citácií. Jeho h-index je 175 – to znamená, že 175 jeho článkov bolo citovaných aspoň 175-krát. Google eviduje 517 článkov, ktoré majú aspoň 10 citácií. Pre porovnanie, najúspešnejší slovenský ekonóm, Ľuboš Pástor z Chicagskej univerzity, má úctyhodných takmer 27-tisíc a h-index 36.

Keď uvážime, že Acemoglu začal akademicky pôsobiť na prelome deväťdesiatych rokov minulého storočia, doktorát získal v roku 1992, jeho produktivita je neskutočná. Ročne napísal v priemere päť naozaj excelentných článkov alebo kníh a k tomu ešte dvakrát toľko ďalších výborných publikácií. Samozrejme, k tomu mal prominentných spoluautorov – dvaja z nich boli ocenení spolu s ním –, no aj tak je to mimoriadny výkon.

S dobrým rodokmeňom

Nejde však len o množstvo publikácií či citácií. Napokon, najcitovanejší žijúci ekonóm Andrei Shleifer, ktorý má podobný h-index ako Acemoglu a na konte takmer dvojnásobný počet citácií, Nobelovu cenu (zatiaľ) nedostal. Cenu možno vnímať nielen ako ocenenie konkrétnych jednotlivcov, ale zároveň aj ich výskumných programov.

Acemoglu, Johnson a Robinson nadväzujú najmä na tradíciu inštitucionálnej ekonómie ukotvenej v ekonomickej histórii. Tento prístup nobelovský výbor ocenil už v roku 1993 v osobe Douglassa Northa. Do širšej línie predchodcov patria aj ďalší nobelisti – James Buchanan (cena za rok 1986), Ronald Coase (ocenený 1990) či Elinor Ostromová a Oliver Williamson (ocenení spoločne v roku 2008). Za zmienku stoja v tejto súvislosti aj ďalší ekonómovia, ktorí Nobelovu cenu nedostali, no viacerí by si ju možno tiež zaslúžili, napríklad Harold Demsetz, Mancur Olson, Gordon Tullock, Barry Weingast, Kenneth Sokoloff či Stanley Engerman.

Uvedené mená nemajú nijako spochybniť osobné kvality laureátov. Napokon, o tých už reč bola. Majú ukázať, že ide o živú tradíciu v ekonomickom výskume, dlhú, no napriek tomu stále otvorenú novým príspevkom. Ide pritom o najstaršiu výskumnú líniu v ekonómii, o základnú otázku Adama Smitha o pôvode bohatstva národov.

Úmrtnosť európskych osadníkov, dobrý štart a súčasný blahobyt

Trojica laureátov vstúpila do širokého povedomia najmä kľúčovým článkom z roku 2001 pod názvom „Koloniálny pôvod komparatívneho rozvoja: empirické skúmanie“. V ňom odhadovali vplyv inštitúcií na hospodársky výkon prostredníctvom úmrtnosti európskych osadníkov.

Európania prijali v kolóniách rozdielne kolonizačné politiky s rôznymi súvisiacimi inštitúciami. Tam, kde čelili vysokej úmrtnosti a nemohli sa usadiť, častejšie zakladali „extraktívne“ inštitúcie zamerané na vyťaženie zdrojov. Naopak v kolóniách, ktoré sami osídľovali, boli inštitúcie viac inkluzívne, zamerané na ochranu vlastníckych práv.

Tieto inštitúcie pretrvali až do súčasnosti, prípadne ovplyvňujú súčasné inštitucionálne prostredie. Štatistická analýza ukazuje, že africké štáty alebo štáty bližšie k rovníku nemajú nižšie príjmy z dôvodu prírodných podmienok, ale práve pre nevhodné inštitúcie. Zároveň je zrejmé, že ak inštitúcie korelujú s úmrtnosťou osadníkov v minulých storočiach, môžeme vylúčiť opačnú kauzalitu, teda že by dobré inštitúcie boli výsledkom vyšších príjmov.

Druhý známy článok vyšiel o rok neskôr a poukazuje na „obrat šťasteny“ v posledných piatich storočiach. Kolónie, ktoré mali dobré životné podmienky okolo roku 1500, čo môžeme usudzovať z vyššej hustoty zaľudnenia, sú dnes medzi tými chudobnejšími. Kľúčom k vysvetleniu sú opäť inštitúcie. Na miesta s vysokou zaľudnenosťou prichádzalo menej európskych osadníkov, a preto tam nepresadili inštitúcie vedúce k ekonomickému rastu.

Inštitucionálna ekonómia pre všetkých

Acemoglu, Johnson a Robinson však nenapísali len odborné články, ktoré sú predsa len určené skôr obmedzenému publiku. Svoje výsledky pretavili aj do niekoľkých kníh, ktoré komplexne predstavujú význam inštitúcií a politiky pre ekonomický rozvoj.

V knihe Ekonomický pôvod diktatúry a demokracie z roku 2006 sa Acemoglu a Robinson venujú vzniku a konsolidácii demokratických spoločností. Demokracia sa podľa tohoročných nobelistov upevňuje vtedy, keď elity nemajú silnú motiváciu ju zvrhnúť. Dôležitými faktormi pre stabilitu demokracie sú okrem iného sila občianskej spoločnosti, štruktúra politických inštitúcií, povaha politických a hospodárskych kríz, úroveň ekonomickej nerovnosti či štruktúra hospodárstva.

O šesť rokov neskôr sa rovnaká dvojica autorov v knihe s názvom Prečo národy zlyhávajú: Pôvod moci, prosperity a chudoby venuje predpokladom ekonomického rozvoja. Autori v nej argumentujú, že technologický pokrok nutný pre ekonomický rast vyžaduje politickú stabilitu a možnosť kreatívnej deštrukcie, teda trhy bez monopolných privilégií, na ktoré môžu vstupovať noví podnikatelia.

Napokon minulý rok vyšla kniha Acemogluho a Johnsona pod názvom Moc a pokrok: Náš tisícročný boj o technológiu a prosperitu. Skúma historický vývoj technológií a ich sociálne a politické dôsledky. Autori tvrdia, že technológie neprinášajú automaticky spoločenské dobrá a ich prínosy smerujú k úzkej elite. Ponúka tiež pomerne kritický pohľad na umelú inteligenciu, pričom zdôrazňuje jej zväčša negatívny vplyv na pracovné miesta, mzdy a aj na demokraciu.

Všetky spomenuté témy sú veľmi aktuálne a spoločensky významné. Laureáti, zvlášť Daron Acemoglu, sú nepochybne veľmi kvalitní ekonómovia, ktorí komunikujú nielen dovnútra svojej profesie, ale aj smerom k verejnosti. Nobelova cena za ekonómiu ide v roku 2024 do správnych rúk.