Vďaka neurotechnológiám už neplatí, že inému človeku do hlavy nevidíme

„Potrebujem presne vás,“ povedala mi pani do telefónu a pozvala ma do diskusie. Povedala, že hľadajú človeka, ktorý by obhajoval stanovisko, ktoré mi narýchlo predstavila. Namietala som, že nič také si nemyslím. „Ale áno, máme dáta,“ poznamenala. Asi mala na mysli, že firma, od ktorej pozvánka prišla, si urobila prieskum, naskenovala moje výstupy a uznala, že som ich človek.

Nedohodli sme sa. Trvala som na tom, že si budem myslieť to, čo si myslím. Možno z princípu. Čiatočne mala tá pani pravdu. Na tejto príhode nie je nič poburujúce. Každý pozýva ľudí do diskusií a očakáva, že budú hercami sami seba. Všetci pracujeme s predpokladom, že toho druhého poznáme, že je teda predvídateľný. Zarazilo ma však tvrdenie, že pani ma pozná vďaka dátam. Dokonca si našla čas, aby mi vysvetlila, aké zastávam stanovisko.

Dáta v súčasnosti píšu technologickú a filozofickú históriu. Spojivom je to, čo znamená byť človekom, respektíve premeny tohto chápania. Tradične sa predpokladalo, že ľudia sú obdarení slobodou. Čo je pojem, ktorý sa ťažko definuje a nedá sa empiricky overiť. Nie je jasné, nakoľko a či vôbec sme slobodní. Inštitúcie západnej spoločnosti sú založené na otázniku. Právo, etika, demokracia predpokladajú osobnú slobodu. Sme však slobodní?

Ako to súvisí s dátami? Ak je jeden človek slobodný, druhý mu nikdy nebude dokonale rozumieť. Čo nie je chyba, ale znak slobody. Ak zrušíme túto nepoznateľnosť, ocitneme sa mimo rámca modernej demokracie.

“Však nie ste unavení? Nemyslím si.“

Klasickí filozofi spájali so schopnosťou byť slobodný dušu. Má schopnosť sebaurčovania, ktorá je do istej miery nezávislá od tela. Skrytosť súvisí so samopohybom. Keďže duša nevstupuje do „obyčajných“ javov ani sa v nich nevyčerpáva, je na strane podstaty. S dušou “zatočili“ moderné revolúcie, ako napríklad Darwinova. Človek je teraz skôr procesom než substanciou, a to procesom, ktorý je ovplyvňovaný zvonka.

Dokonca aj filozofom sa pojem duše začal zdať duchársky. Radšej hovorili o mysli a o mozgu, ktorý sa dá empiricky skúmať. Dnes sa vo filozofických spisoch naďalej hovorí o mysli, mozgu, vedomí, ale čoraz častejšie sa hovorí aj o dátach. Čo je na tom špecifické, keď sa hovorí o dátach?

Ak sa človek chápe ako súbor dát, či už biochemických, alebo dát, ktoré o sebe poskytujeme pri surfovaní na internete, úplne sa tým otvoril vonkajšiemu pozorovaniu. To pritom môže byť oveľa presnejšie a podrobnejšie ako to vnútorné „mentálne“. Inými slovami, nikto nemôže vidieť moju dušu, ale dáta áno. Ak sme dušu nahradili dátami, nachádzame sa v dobe, v ktorej neplatia staré príslovia – Do hlavy druhému nevidíš a Myšlienky druhému neprečítaš.

Nejde len o analýzu dát z nášho pobytu na internete, ktorú Shoshana Zuboffová opísala v knihe Vek kapitalizmu sledovania. Americká sociálna psychologička ukázala, aké je relatívne jednoduché a presné použiť analýzu dát na predpovedanie budúcich túžob iných ľudí alebo pochopenie ich volebných preferencií. Dokonca je možné predpovedať, čo bude človek chcieť ešte predtým, ako to bude chcieť on sám.

Ďalšiu hranicu prekonala Čína. V obzvlášť rizikových zamestnaniach nosia pracovníci takzvané smart caps, inteligentné čiapky, ktoré pomocou EEG monitorujú, či je človek pri vedomí. To je rozumné. Až na to, že nič nikdy nezostane tam, kde má. Niektoré tlačové agentúry už vyjadrujú neprekvapivé podozrenia.

Čiapky sa objavujú nielen na hlavách rušňovodičov vysokorýchlostných železníc, ale aj na hlavách tých, ktorých práca nie je riziková. Zamestnávateľ, ktorý dáta monitoruje, má možnosť nielen vidieť, že sa zamestnanec cíti zle, ale dokonca môže vidieť, že sa čoskoro začne cítiť zle. Takého človeka treba preventívne vyradiť.

Nie div, že filozofi aj právnici volajú po formulácii práva na „kognitívnu slobodu“. V ústave by sa malo objaviť s rovnakou samozrejmosťou, s akou sa tu spomína sloboda prejavu. Čo konkrétne by to znamenalo? Táto časť by zaručovala právo odmietnuť používanie neurotechnológie na pracovisku, pokiaľ to nie je absolútne nevyhnutné z bezpečnostných dôvodov. Okrem toho by zamestnanec mal vedieť, na aký účel sa tieto technológie používajú, ak sú nasadené, a mal by tiež vedieť, ako sa so získanými dátami nakladá.

Vypiť na ex fľašu vodky – a zachovať si čistú hlavu

Najväčším úskalím neurotechnológií je ich mimoriadna, až zázračná výkonnosť. Vezmime si napríklad úplne ochrnutého pacienta, ktorý stratil schopnosť hovoriť. Takémuto človeku neurotechnológia dáva nový život.

Špeciálne zariadenie, v angličtine známe aj ako brain-computer interface, ktoré vytvára most medzi mozgom a počítačom, umožňuje čítať to, čo si človek predstavuje, že píše. Myšlienky uväznené v ochrnutom tele sa potom prenášajú na obrazovku. Úspešnosť tohto prevodu bola v poslednej verzii testovanej na jar tohto roku 97-percentná. Technológia teda nielen ohrozuje slobodu, ale ju aj zázračne navracia.

Samozrejme, ide o unikátne drahé zariadenia, nedostupné v bežnom živote. Ale tie jednoduchšie dokážu aspoň čítať emócie, takže dokážu zistiť, či nervové výboje človeka napríklad pri pohľade na Trumpa signalizujú radosť alebo hnev, a dokážu tiež zmerať, či sme v počiatočnom štádiu duševného úpadku, ako upozorňuje americko-iránska filozofka a právnička Nita A. Farahanyová. Obe informácie – tá o Trumpovi aj tá o duševnom úpadku – môžu byť zaujímavé pre zamestnávateľov.

Nezabúdajme však, že monitorovacie zariadenie už máme v smartfónoch. Pomocou aplikácií si môžeme merať kvalitu spánku, srdcovú frekvenciu, krvný tlak, môžeme zaznamenávať, a teda aj predpovedať svoj menštruačný cyklus. Kto premýšľa, ako asi sa s týmito údajmi zaobchádza?

Už teraz existujú bežné používateľské aplikácie, ktoré merajú koncentráciu. Na základe zozbieraných údajov sa dá vytvoriť plán, čomu sa vyhnúť. Pozornosť je cenený zdroj a tieto aplikácie nám môžu pomôcť získať späť časť toho, čo nám digitálne technológie predtým vzali.

To neznie zle, až na to, že neurotechnológie nie sú len v rukách lekárov a jednotlivých používateľov. Už dávno sú v rukách marketérov, takzvaných neuromarketérov. Ako s nimi pracujú? Vezmú si vzorku ľudí, ktorí sú vystavení rôznym verziám reklamy. Počas sledovania sa dôkladne monitoruje mozog, srdcová frekvencia, krvný tlak, pot. Marketéri takto môžu postupne prácu dolaďovať a vytvoriť reklamu, ktorá bude prezentovať neodolateľný produkt. Fyzicky neodolateľný. Odolať by bolo ako snažiť sa ovládať opitosť mysľou.

Je to etické? Názory sa rôznia. Je zlé dať človeku to, čo sám chce? Neuromarketéri si nevymýšľajú. Nekonštruujú naše túžby, ale sledujú to, čo naozaj chceme. A môžeme si byť istí, že aj pre nich bude tento produkt neodolateľný.

Dovolíte mi vylepšiť si mozog, pán kolega?

Netreba vykresľovať marketérov ako diablov. Aj používatelia si môžu sami “podkúriť.“ Vezmite si ritalín, liek na ADHD, hyperaktivitu. Jeho spotreba rastie. Napríklad v Austrálii zaznamenali za posledné dva roky nárast počtu predpísaného lieku o 4 450 percent. Analogický, možno aj vyšší môže byť nárast medzi osobami, ktoré netrpia ADHD. 

Dôvod je rovnaký ako v prípade inteligentných čiapok: ritalín sa dostal do obehu. Na čiernom trhu si ho kupujú študenti a intelektuálne pracujúci ľudia. Aj keď netrpíte hyperaktivitou, liek zvýši vašu výkonnosť. Niektoré americké vysoké školy reagovali novým paragrafom vo svojom etickom kódexe. Používanie týchto stimulantov je neprípustné, pokiaľ ich nepredpíše lekár. V tom prípade sa na ritalín vzťahujú rovnaké pravidlá ako na doping v športe. Znie to rozumne.

Ale možno to rozumné nie je. Na úskalia tohto prístupu upozornila už spomínaná Nita Farahanyová vo svojej knihe Bitka o váš mozog. Šport je uzavretá hra s pravidlami. Každý, kto tieto pravidlá poruší, musí byť vylúčený. Ale život – a vzdelávanie je jeho podstatnou súčasťou – nie je uzavretá hra. Je to presný opak.

Ľudský život je otvorený: experimentovaniu, riziku, rastu a úpadku. Odoprieť človeku možnosť zlepšiť si koncentráciu alebo pamäť len preto, aby nemal náskok pred kolegom, je neprijateľné. Pripomína to scenár z poviedky Kurta Vonneguta – inteligentnejší občania mali do uší vloženú rušičku, ktorá začala pípať vždy, keď začali príliš „vyskakovať“.

Z rovnakých dôvodov nemožno postupovať proti neurotechnologickým vymoženostiam. Už teraz sa so sľubnými výsledkami testujú čipy pre ľudí trpiacich depresiami. Drobný implantát stimuluje mozog, čo ľudí zbavuje utrpenia. Nahrádza antidepresíva. Analogické čipy by mohli nahradiť ritalin.

Problém vyriešený? Ísť proti neurotechnológii je ako strčiť niekomu do ucha bzučiak, keď je príliš inteligentný. Niežeby autorka nemala v niečom pravdu, ale nepozná celú pravdu. V skutočnosti je zrejmé, že ľudia užívajúci ritalin vyvíjajú tlak na ostatných, aby sa tiež poobzerali po trhu. Často bez toho, aby to chceli. Ale čo majú robiť, ak sa chcú dostať na vysokú školu?

Postsloboda v postdemokracii

Ak niečo ohrozuje demokraciu, tak je to populizmus, čítame stále dokola. Lenže vo svetle mentálnych vylepšení sa zdá, že taký populista je malý pán. Navyše nie je vylúčené, že už dávno nežijeme v demokracii, alebo že sme sa aspoň posunuli do jej neskorej fázy, postdemokracie. Naznačovalo by to nové – a prelomové – poňatie človeka ako bytosti bez podstaty, ako bytosti, ktorú možno prekonfigurovať a napojiť na výkonné zariadenia.

Očakávali sme, že skaza opäť príde od človeka, ktorý nám bude hovoriť, čo si máme myslieť, keď si to nemyslíme. Zisťujeme, že demokracia sa nás zmocnila v okamihu, keď nám ľudia oznamujú, čo si myslíme. Padajú vratké základy, na ktorých stála antická a moderná demokracia.

Čo bolo tým základom? Tá sloboda, ktorej odvrátenou stranou bola spoločensky únosná miera osobnej temnoty a nepriehľadnosti. Domnievať sa, že dokážeme urobiť obrat vyhlásením kognitívnych práv, je nepresvedčivé. Používanie neurotechnológií je – nielen – na individuálnej úrovni také lákavé, možno dokonca zmysluplné, že sa tejto slobody vzdáme. Keď je však ponuka príliš dobrá, strata býva často nedozerná.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.