Zdalo sa, že mier a vznik palestínskeho štátu sú na dosah. Vyhliadkam dopomáhalo, že po neistých začiatkoch sa Izrael etabloval ako vedúca blízkovýchodná mocnosť, jediná s jadrovými zbraňami, ktorá sa po víťazných vojnách nemusela obávať o svoju existenciu.

Mierový proces z Osla je však po tridsiatich rokoch prakticky mŕtvy. Prieskumy ukazujú, že za chybu ho považuje veľká väčšina Izraelčanov aj Palestínčanov.

Koniec starého Izraela

Kľúčovým dôvodom tohto vývoja je posun celej izraelskej politiky doprava. Okrem konfliktu s Palestínčanmi tento posun do veľkej miery vychádza z demografického posilňovania sa orientálnych – blízkovýchodných Židov. Tí sú známi ako Sefardi alebo Mizrachim a postupne počtom prevážili nad európskymi aškenázskymi Židmi.

Zatiaľ čo aškenázski Izraelčania majú tendenciu podporovať ľavicovú politiku, sekularizmus a mier s Arabmi, Sefardi sú v priemere konzervatívnejší, nábožnejší a zároveň skeptickejší voči vyhliadkam na mier s Palestínčanmi. Len 31 percent Sefardov sa označuje za sekulárnych a iba desatina z nich neverí v Boha.

Naopak, až 66 percent Aškenázov sa považuje za sekulárnych a v Boha neverí 35 percent z nich. Sefardi majú aj viac detí a dnes v krajine prevažujú nad Aškenázmi v pomere 48 ku 45 percentám židovskej populácie.

V porovnaní so situáciou pri vzniku židovského štátu ide o zásadnú zmenu. Moderný Izrael vytvorila skupina sekulárnych socialistov pod vedením Davida Ben Guriona, ktorý sa stal prvým premiérom.

„Starý muž“, ako ho prezývali, bol vojnovým vodcom. Ben Gurion dohliadal na víťazstvo rodiaceho sa štátu a na vytvorenie Izraelských obranných síl (IDF), ktoré sa stali úspešným nástrojom na premenu polyglotných židovských prisťahovalcov na hebrejsky hovoriacich občanov. Ako pripomína šéfredaktor izraelského liberálneho denníka Haaretz Aluf Benn, ideálom vtedajšieho Izraela bol nový typ Žida: bojovníka priekopníka, ktorý oral pôdu so zbraňou na chrbte a po vyhratej bitke by pri ohni čítal poéziu. Tohto „nového Žida“ mytologizoval Paul Newman vo filme Exodus.

Ben Gurion a ďalší „otcovia zakladatelia“ boli takmer všetci Aškenázi pôvodom zo strednej a východnej Európy. Izraelská elita odzrkadľovala vtedajšiu demografickú situáciu. Pred rokom 1948 tvorili Aškenázi až 90 percent imigrantov do Svätej zeme a jednoznačnú väčšinu populácie Izraela v čase jeho vzniku. Sefardi začali vo väčších počtoch prichádzať až po vyhratej vojne, a to z krajín ako Maroko, Tunisko, Jemen či Irak. Len okolo 60 percent sefardských imigrantov vedelo čítať a písať, pričom pri Aškenázoch to bolo prakticky 100 percent. Vzdelaná aškenázska elita – a nielen ona – sa preto na svojich orientálnych bratrancov dívala cez prsty. Spoločne s prípadmi otvorenej diskriminácie to u Sefardov, pochopiteľne, vyvolávalo negatívnu reakciu.

Ben Gurion pritom nedocenil silu náboženstva, pri ktorom očakával, že v konfrontácii so sekulárnou modernitou zanikne. Preto umožnil ultraortodoxným židom, takzvaným charedim – zastúpených medzi Sefardmi aj Aškenázmi –, aby si v rámci nového štátu zachovali svoju vzdelávaciu autonómiu.

Zakladateľ Izraela sa mýlil. V roku 1979 žilo v Izraeli 212-tisíc ultraortodoxných židov, čo zodpovedalo počtu 5,6 percenta obyvateľstva. Dnes je to 1,23 milióna, teda až 13 percent populácie. Do roku 2048 má počet charedim narásť na 3,42 milióna, čo už bude 23 percent populácie Izraela. Ben Gurion teda zabezpečil vytvorenie budúcich generácií náboženských voličov.

Otočka doprava

Sekulárna ľavica dominovala izraelskej politike celé štvrťstoročie po zrode štátu. Prvá veľká výzva Ben Gurionovej myšlienke prišla na sviatok Jom kipur v roku 1973, keď Egypt a Sýria vykonali nečakaný útok, ktorý zastihol izraelskú armádu nepripravenú. Izrael síce z vojny vyšiel ako víťaz, no s veľkými stratami, traumatizovaný zlyhaním spravodajských služieb a zbavený pocitu neporaziteľnosti.

Zo situácie o necelé štyri roky ťažil zakladateľ izraelskej pravice Menachem Begin. Tento nacionalista a konzervatívec zahral na nôtu vojnovej traumy a tiež sefardskej nespokojnosti a uštedril labouristom ich historicky prvú porážku vo voľbách. Begin sa postavil do čela novej koalície s názvom Likud (Jednota) a uzavrel spojenectvo s izraelskými náboženskými stranami. Jeho vláda urýchlila výstavbu židovských osád na Západnom brehu, čo sa páčilo náboženským sionistom. Posilnila sa aj pozícia Sefardov vo vnútorných štruktúrach Likudu. Do mája 1977 vzrástol ich podiel v ústrednom výbore strany z 10 na 50 percent.

Americká spravodajská služba CIA už v roku 1982 predikovala, že pre nárast populácie Sefardov sa izraelská spoločnosť stane konzervatívnejšou a od politikov bude požadovať tvrdú líniu voči Arabom. To malo ľavici „extrémne sťažiť“ jej plány na mierové rokovania.

Odhad CIA bol správny, zmena sa však udiala postupne. Strana práce sa napriek vzostupu Likudu niekoľkokrát vrátila k moci a v 90. rokoch jej vlády presadzovali mierový proces z Osla. Sekulárna ľavica si zároveň desaťročia udržala vplyv a pozície v mocných inštitúciách, ako médiá a akademická obec. Kontrolovala aj najvyšší súd, ktorého členovia síce oficiálne neboli stranícki, ale napriek tomu reprezentovali liberálny svetonázor.

Otvorene sa proti starej elite rozhodol zaútočiť až Benjamin Netanjahu, ktorý proces z Osla odmietal od začiatku. Keď sa v roku 1996 stal premiérom prvýkrát, v rozhovore s denníkom Haaretz sa sťažoval na svoju delegitimizáciu „nomenklatúrou starého režimu“. Dodal, že „problém je v tom, že intelektuálna štruktúra izraelskej spoločnosti je nevyvážená“, a zaviazal sa vytvoriť nové, konzervatívnejšie inštitúcie. Tento zámer prekypel do otvoreného konfliktu aj v roku 2023, keď sa Netanjahu pokúsil presadiť súdnu reformu, ktorá by dala vláde plnú kontrolu nad najvyšším súdom. Izrael zachvátila vlna protestov, do ktorých sa zapojila najmä sekulárna časť spoločnosti.

Veľavravné sú v tomto smere vyjadrenia poslanca Likudu Davida Amsalema, ktorý sa o demonštrantoch vyjadril ako o zástupcoch bohatej a privilegovanej časti spoločnosti, ktorá sa nechce podeliť o moc. Amsalem, ktorého predkovia boli marockí Židia, vyhlásil: „Ste pripravení dať nám tituly a dokonca aj autá, ale nedovolíte nám vládnuť. Nikdy ste nám to nechceli dovoliť: ani v bezpečnostných zložkách, ani v súdnictve, ani v akademickej obci, ani v kultúre a už vôbec nie na najvyššom súde a v štátnej prokuratúre.“

Hoci je Netanjahu sekulárny a Aškenáz, jeho spojenci sú väčšinou Sefardi ako Amsalem a v jeho vládach obsadzujú zhruba polovicu ministerských kresiel. Netanjahu sa zároveň opiera o náboženských sionistov, ktorí sú oddaní rozširovaniu osád na Západnom brehu. Počet osadníkov neustále rastie. V čase podpisu dohody z Osla v roku 1993 ich na Západnom brehu vrátane východného Jeruzalema žilo niečo viac ako 110-tisíc. Dnes je ich viac ako 700-tisíc. Aj Netanjahuovi spojenci v osadách často žijú, pričom v ostatných rokoch zastávajú mnohé významné pozície v armáde a bezpečnostných zložkách.

Spoločne s implóziou starej ľavice táto situácia znamená, že krajina sa stala oveľa menej tolerantnou. Mierový tábor zanikol a len málokto dnes v Izraeli spochybňuje okupáciu palestínskych území.

Vzostup Hamasu, peniaze z Kataru a izraelský súhlas

Zatiaľ čo starú ľavicovú gardu Izraela nahradil v pozícii hlavnej politickej sily pravicový náboženský element, podobne dramatická zmena sa udiala na strane Palestínčanov, kde došlo k mocenskému vzostupu islamistického hnutia Hamas. Kontrolu nad Západným brehom síce stále drží Fatah, ktorý je súčasťou OOP a zároveň reprezentuje Palestínu na medzinárodnej scéne. Hamas však vyhral posledné demokratické voľby v roku 2006 a od toho času ovláda Gazu.

Nárast popularity Hamasu možno sčasti pripísať všeobecným trendom v arabskom svete, ako je napríklad vzostup islamizmu v 80. a 90. rokoch. Ale aj vnútropalestínskej dynamike, napríklad všeobecne vnímanej skorumpovanosti OOP, s ktorou kontrastoval pôvod Hamasu ako charitatívnej organizácie.

Je tu však ešte jeden kľúčový rozmer. Vzostup Hamasu izraelským vládam vyhovoval. V širšom zmysle totiž Izrael považoval náboženské skupiny, akou bola aj charitatívna predchodkyňa Hamasu, za neškodné alebo aj za účinnú protiváhu OOP, teda ich sekulárneho nacionalistického rivala. Avner Cohen, poradca izraelského veliteľa v pásme Gazy, už v roku 1984 označil Hamas za „golema“. Naznačil tým, že hnutie sa podobá bytosti zo židovského folklóru, ktorú vytvorí rabín, aby Židom pomáhala, ale často sa nakoniec obráti proti svojmu tvorcovi.

O niekoľko rokov neskôr vzniesol podobné obvinenie aj vodca OOP Jásir Arafát, keď vyhlásil, že „Hamas je stvorenie Izraela“. Tvrdil pritom, že izraelský premiér Jicchak Rabin priznal, že podpora Hamasu bola poľutovaniahodnou strategickou chybou.

Dnes už je dobre zdokumentované, že izraelský premiér Benjamin Netanjahu nielen toleroval, ale priamo podporoval finančnú pomoc, ktorú Hamasu poskytovala vláda Kataru. Vďaka tomu pritiekli islamistickému hnutiu za desať rokov miliardy dolárov.

Šéf Mosadu David Barnea navštívil katarskú Dauhu len niekoľko týždňov pred útokom Hamasu zo 7. októbra. Podľa viacerých zdrojov New York Times katarskí predstavitelia Barneovi položili otázku, či Izrael chce, aby Katar v platbách pokračoval. Barnea reagoval súhlasne s tým, že izraelská vláda stále víta peniaze z Dauhy. Izraelská podpora v tomto smere zašla až tak ďaleko, že izraelskí spravodajskí dôstojníci roky sprevádzali katarských úradníkov do Gazy, kde rozdávali peniaze z kufrov naplnených miliónmi dolárov.

Predstavitelia Jeruzalema dokonca lobovali vo Washingtone v mene Kataru. Keď v roku 2017 americkí republikáni presadzovali uvalenie sankcií na Katar pre jeho podporu Hamasu, Netanjahu vyslal do Washingtonu ľudí z ministerstva obrany. Izraelčania podľa troch oboznámených zdrojov denníka New York Times americkým zákonodarcom povedali, aby Katar nechali na pokoji. S argumentom, že Dauha zohrala pozitívnu úlohu v Pásme Gazy.

Oficiálne mali peniaze z Kataru slúžiť na humanitárne účely, napríklad na vyplácanie miezd alebo nákup paliva pre elektráreň. Predstavitelia izraelskej spravodajskej služby sa však domnievajú, že boli použité na teroristické operácie vrátane minuloročného útoku.

Cynická stratégia

Hamas vždy verejne vyhlasoval, že jeho cieľom je zničiť Izrael. Politika Jeruzalema voči platbám z Kataru a rad vyjadrení informovaných predstaviteľov diplomatického a bezpečnostného prostredia však ukazujú, že izraelské vlády považovali Hamas za otravnú, no nie veľmi nebezpečnú silu, a dokonca za politický prínos.

Netanjahu čelil obvineniam z podpory Hamasu dlho pred minuloročným útokom, a to v médiách aj od politických oponentov. Nacionalistický politik a exminister obrany Avigdor Lieberman, ktorý sa z Netanjahuovho spojenca zmenil na jedného z jeho najväčších kritikov, tolerovanie platieb z Kataru verejne kritizoval. Premiéra obvinil z „kupovania krátkodobého mieru za cenu vážneho poškodenia dlhodobej národnej bezpečnosti“. Ďalší minister obrany a neskorší premiér Naftali Bennett označil peniaze pre Hamas za „výpalné“.

Lenže za politikou izraelských vlád sa zrejme skrýva viac než len snaha o kupovanie si zmieru s Hamasom. Podľa viacerých svedectiev ide o cynickú politiku, ktorá má zamedziť mierovému procesu s Palestínčanmi.

Podľa magazínu Times Netanjahu ešte v roku 2012 povedal prominentnému izraelskému novinárovi Danovi Margalitovi, že je dôležité udržať Hamas ako silnú protiváhu k Fatahom ovládanej Palestínskej samospráve na Západnom brehu. Podľa Margalita sa Netanjahu vyjadril, že mať dvoch silných súperov zníži na neho tlak, aby rokoval o vytvorení palestínskeho štátu.

Kancelária izraelského premiéra toto vyhlásenie popiera, Netanjahu však myšlienku obhajoval aj pri iných príležitostiach. Napríklad pri stretnutí s poslancami Likudu v roku 2019, keď tvrdil, že „každý, kto chce zmariť vytvorenie palestínskeho štátu, musí podporovať posilňovanie Hamasu a prevody peňazí Hamasu. Je to súčasť našej stratégie – izolovať Palestínčanov v Gaze od Palestínčanov na Západnom brehu“.

Verejne to Netanjahu neprizná, vplyvní predstavitelia izraelskej krajnej pravice to však robia bez okolkov.

„Palestínska samospráva je príťažou, Hamas je prínosom,“ vyjadril sa ešte v roku 2015 Bezalel Smotrič, ktorý je dnes ministrom financií v Netanjahuovej vláde. 

Od desiatich k piatim

Palestínsko-židovské vzťahy sú dnes také zlé, že ich náprava by si vyžadovala nevídanú politickú vôľu a výnimočný štátnický talent. Nič podobné sa na obzore nečrtá, naopak. Demografické trendy a posilňovanie pozície náboženských sionistov v Izraeli nasvedčujú tomu, že tvrdá línia si bude v izraelskej politike získavať čoraz väčšiu podporu.

Nárast blízkovýchodného islamizmu spojený s niekdajšou tichou izraelskou podporou zároveň z Hamasu vytvoril silu, ktorá získala medzi Palestínčanmi legitimitu bojovníka za ich záujmy. Pôvodne etnický konflikt vedený sekulárnymi aktérmi tak čoraz viac získava náboženské rozmery.

Mierový proces sa dnes zdá vzdialenejší než kedykoľvek predtým a konflikt má všetky predpoklady, aby eskaloval do podoby, ktorá sa donedávna zdala byť nemysliteľnou.