Právo na azyl narazilo v Poľsku na hranice

Režisérka v ňom naozaj sugestívnym spôsobom vykreslila drastické pomery, ktoré už niekoľko rokov existovali (a stále existujú) na poľsko-bieloruskej hranici, kde sa tisícky ľudí pôvodom predovšetkým z Blízkeho východu snažia dostať z jednej strany na druhú, teda do vysnívanej Európy.

Poľská cesta je mimoriadna tým, že ide priamo o diverznú a nepriateľskú akciu tretieho štátu, teda Bieloruska (a Ruska), ktorého režim našiel veľmi prefíkaný spôsob ako destabilizovať, alebo aspoň veľmi potrápiť, voči nemu kritickú krajinu.

Používa však pri tom metódu, ktorú im de facto Európa, tá západná, pred rokmi poskytla a ponúkla. Nemecké, ale nielen nemecké, otvorenie hraníc v roku 2015 vytvorilo precedens, ktorý vyzval na pochod smerom k Európe zástupy tretieho sveta.

Masová migrácia pritom úplne obrátila naruby zmysel práva na azyl, pretože to bolo postavené vždy na individuálnom a posudzovateľnom nároku, ktorý nebolo možné u takejto neúmerne veľkej masy naplniť. Dogmatici práva však na ňom trvali až do sebazničenia: podľa pravidla „fiat iustitia et pereat mundus“, teda nech sa urobí právu zadosť, hoci zanikne svet.

Táto pálčivá myšlienka prestupovala snímku Hranica. Film bol – popri majstrovskom umení citovej manipulácie – zjavnou kritikou konzervatívnej poľskej vlády, ktorá sa správala prostredníctvom pohraničníkov a štátneho aparátu kruto, neľudsky, nehumánne. Režisérka hovorila v rozhovoroch aj o fašizme a neskrývala svoje opovrhnutie.

Skutočnosťou je, že predchádzajúca poľská vláda Práva a spravodlivosti sa snažila, aby do krajiny preniklo čo najmenej ilegálnych migrantov, čo v realite vyvolávalo ony drastické scény, ktoré potom umelecké dielo veľmi pôsobivo znovu inscenovalo.

Nedá sa asi povedať, že jeden film prehral poľským konzervatívcom voľby, ale možno uznať, že asi žiadna vláda by si nepriala, aby renomovaný režisér natočil takú srdcervúcu obžalobu jej bezcitnosti. Bol to film, po ktorého zhliadnutí bola akákoľvek rozumná diskusia o migrácii – a či sa jej brániť – veľmi ťažká. Plačúce deti pri ostnatom drôte, zúfalí ľudia snažiaci sa prekonať zátarasy, štekajúce psy, neľútostné pohľady strážcov hraníc. Hranice medzi angažovaným umením a propagandou sa tu úplne zmyli a zmizli. Lukašenko a podobní si mohli mädliť ruky.

Vláda, ktorej vznik s najväčšou pravdepodobnosťou Agnieszka Hollandová uvítala a bola jej nepochybne bližšia, teda liberálny kabinet Donalda Tuska, po roku oznámila, že chystá dočasné pozastavenie práva na azyl. Toto rýdzo neliberálne opatrenie sa má týkať práve tých ľudí, ktorí nelegálne prekročia onú hranicu s Bieloruskom, ktorú tak ukrutne bránili konzervatívci.

Pritom poľskí liberáli to v minulom roku nerobili s o nič menšou tvrdosťou, a navyše teraz ešte chcú suspendovať právo na azyl. Vec, ktorú si vo vládnej pozícii len tak netrúfne ani najtvrdší odporca migrácie, pretože sa domnieva, že ide o svätý grál európskej humanity.

Túto európsku humanitu však najviac ničia práve tí, ktorí z nej urobili pascu, do ktorej sa prepadá so všetkou pyšnou, a pritom obmedzenou namyslenosťou. S ktorou sa však nakrúcajú srdcervúce filmy.

 Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.