Jiří Peňás

Režisérka v ňom naozaj sugestívnym spôsobom vykreslila drastické pomery, ktoré už niekoľko rokov existovali (a stále existujú) na poľsko-bieloruskej hranici, kde sa tisícky ľudí pôvodom predovšetkým z Blízkeho východu snažia dostať z jednej strany na druhú, teda do vysnívanej Európy.

Poľská cesta je mimoriadna tým, že ide priamo o diverznú a nepriateľskú akciu tretieho štátu, teda Bieloruska (a Ruska), ktorého režim našiel veľmi prefíkaný spôsob ako destabilizovať, alebo aspoň veľmi potrápiť, voči nemu kritickú krajinu.

Používa však pri tom metódu, ktorú im de facto Európa, tá západná, pred rokmi poskytla a ponúkla. Nemecké, ale nielen nemecké, otvorenie hraníc v roku 2015 vytvorilo precedens, ktorý vyzval na pochod smerom k Európe zástupy tretieho sveta.

Masová migrácia pritom úplne obrátila naruby zmysel práva na azyl, pretože to bolo postavené vždy na individuálnom a posudzovateľnom nároku, ktorý nebolo možné u takejto neúmerne veľkej masy naplniť. Dogmatici práva však na ňom trvali až do sebazničenia: podľa pravidla „fiat iustitia et pereat mundus“, teda nech sa urobí právu zadosť, hoci zanikne svet.

Táto pálčivá myšlienka prestupovala snímku Hranica. Film bol - popri majstrovskom umení citovej manipulácie - zjavnou kritikou konzervatívnej poľskej vlády, ktorá sa správala prostredníctvom pohraničníkov a štátneho aparátu kruto, neľudsky, nehumánne. Režisérka hovorila v rozhovoroch aj o fašizme a neskrývala svoje opovrhnutie.

Skutočnosťou je, že predchádzajúca poľská vláda Práva a spravodlivosti sa snažila, aby do krajiny preniklo čo najmenej ilegálnych migrantov, čo v realite vyvolávalo ony drastické scény, ktoré potom umelecké dielo veľmi pôsobivo znovu inscenovalo.