„Vládne čas, nie cár,“ hovorí staré gruzínske príslovie. Je pozoruhodné sledovať, ako sú predchádzajúce činy, záslužné aj ohavné, v priebehu času pomaly zaviate prachom zabudnutia.
Hoci si pri pohreboch aj po veľkých udalostiach vždy slávnostne sľubujeme, že „nikdy nezabudneme“, prax za tým, čo by duch azda chcel, trochu pokrivkáva.
Aj právo napokon pozná inštitúciu premlčania (ešte lepšie znie nemecké Verjährung – od Jahr, rok, čosi ako prevrstvenie rokmi), hoci vražda je zdanlivo stále vraždou, aj po päťsto rokoch. Čo sa len v histórii na každom štvorcovom metre zeme udialo bohatierskych, ušľachtilých, strašných i odporných činov, ak počítame iba tie ľudské, na ktoré sa vzťahujú naše etické predstavy