Ale v historických kotrmelcoch novších čias sa epochy so svojimi štýlmi myslenia, vkusom a tým, čomu sa „musí“ veriť, menia oveľa rýchlejšie ako ľudské generácie a niekedy si to vyžaduje „veľké zabudnutie“, hoci len v záujme individuálneho prežitia, alebo aspoň duševného pokoja.
Moja stará mama, človek obdarený vynikajúcou pamäťou, ktorá prežila všetky peripetie 20. storočia, mi zvykla hovoriť, keď som na ňu sypal rozmanité príbehy z dôb dávno minulých: „Áno, chlapče, to už ani nie je pravda...“
Prudké zvraty typu Havlíčkovho „dnes ťa ctia ako svätca, zajtra budeš sviniar“ sú skôr pravidlom než výnimkou. Súčasná doba, hoci stále len okrajovo vojnová, predstavuje jeden z najväčších historických zlomov a kultúrnych diskontinuít vôbec, posun od Gutenbergovej tlače k internetu a umelej inteligencii.
Tí, ktorí aktívne neporovnávajú minulé udalosti vo vlastnej mysli, môžu skončiť ako uletený „proletár“, od ktorého sa Orwellov Winston Smith márne snaží dozvedieť niečo viac o dobe, ktorú zjavne musel zažiť. Na hrozné alebo trápne obdobia dejín sa obzvlášť ľahko a rýchlo zabúda, povedzme v povojnovom Nemecku alebo u nás nedávno po covidovej psychóze, hoci po rokoch zvyčajne dochádza k oživeniu záujmu. Väčšina činov našich predkov, ktoré sa vo svojej dobe presadzovali s ťažkosťami a obeťami, sa pri spätnom pohľade javí buď ako samozrejmosť, alebo ako činy zlomyseľných šialencov.
Obdobie revolúcie 1989/1990 a nasledujúce roky už tiež zapadajú prachom dejín, ich aktéri umierajú alebo napriek istej hranici starnú a ustupujú. Keď na tieto časy myslím, mám niekedy dojem akejsi dávnej heroickej neskutočnosti, ako mali starnúci členovia čínskeho politbyra, keď spomínali na obdobie Dlhého pochodu.
Ešte ako malé dieťa som pri čakaní u holiča počúval, ako starí legionári hovorili veci ako „O bitke pri Bachmači viete ho*no!“. Aj keď to starcov celkom nepoteší, je dobré, že všetko prekryje zabudnutie, aj keď za cenu toho, že každá generácia si musí natĺcť hubu nanovo a skúsenosti akéhokoľvek druhu sú neprenosné. Keby sme totiž úplne nezabudli, všetky krivdy, domnelé i skutočné, ktoré sme zažili, by nám stále strašili pred očami.
Veľké svetové náboženstvá nehovoria zbytočne o potrebe odpustenia – samotné slovo vzniklo z obrazu vody hromadiacej sa pred priehradou, ktorú treba z času na čas (od)pustiť, aby sa priehrada nepretrhla. Nerobíme to pre samotného Boha, ktorému by mohlo byť jedno, ako sa navzájom dusíme, ani pre našich protivníkov, ktorí sú nielen nepríjemní (odtiaľ ich meno), ale niekedy aj poriadne odporní, ale robíme to pre nás samotných. Aj na nás samých sa zabudne, ak nepostavíme pyramídu, a to asi skôr ako neskôr. Písomné stopy po nás postupne klesnú na dno digitálno-informačného močiara a tam ich zasype digitálno-informačné bahno ako pozostatky trilobitov. Bude ticho.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.