Nový Zéland sa vybral na cestu k paradoxnej globálnej (ne)bezpečnosti

Umberto Eco, brilantný mysliteľ a autor, začína svoju fascinujúcu zbierku esejí Vytváranie nepriateľa anekdotou, ktorá je na povrchu banálna, no v skutočnosti odhaľuje hlbšie vrstvy národnej identity a kolektívnej pamäti.

Po vyčerpávajúcom lete Eco nastúpil do taxíka, kde ho taxikár okamžite vtiahol do rozhovoru, zdanlivo náhodného, no s jasnou témou: „Ste Talian, však? Povedzte mi, kto je dnes hlavným nepriateľom Talianska?“ Eco zostal zaskočený. Mohol by menovať celé panoptikum historických antagonistov, ktorí sa časom postavili proti Taliansku, ale nedokázal identifikovať žiadneho aktuálneho nepriateľa.

Tento sentiment, hoci situovaný v úplne inom kontexte, rezonuje aj s národnou identitou Nového Zélandu, krajiny, ktorá sa zdá byť dnes bez zjavného nepriateľa. Národ bez veľkého historického naratívu, bez zjavného strašiaka, ktorý by mobilizoval jeho obyvateľstvo. Pre niektorých analytikov sa Nový Zéland javí ako krajina v latentnom konflikte so svojou vlastnou identitou, ale to je diskusia, ktorá presahuje rámec tohto textu. Vráťme sa k dilemám geopolitiky a bezpečnosti, ktoré sú dnes naliehavejšie než kedykoľvek predtým.

Začnime s paradoxom neprítomnosti jasného nepriateľa. V dnešnom globálnom poriadku je takmer nepredstaviteľné, že by niekto chcel cielene zaútočiť na Nový Zéland – ostrovný národ, geograficky izolovaný na periférii svetového diania. Zdá sa, že táto izolácia predurčuje Nový Zéland k neutrálnej politike, ba dokonca k pacifizmu podobnému tomu v Kostarike, ktorá v roku 1948 rozpustila svoje ozbrojené sily. Takáto pozícia by nepochybne posilnila obraz Nového Zélandu ako jednej z najprogresívnejších a najpokojnejších krajín, ktorá je vzdialená od turbulencií globálnych konfliktov. Ale paradoxne, realita je oveľa zložitejšia. Nový Zéland sa stále viac angažuje v komplexnom geopolitickom labyrinte kolektívneho Západu, najmä jeho pacifického krídla, pričom jeho vojenská doktrína sa postupne predefinováva na základný pilier pre potenciálny konflikt s Čínou.

Neutralita v spätnom zrkadle

Pre úplné pochopenie súčasnej situácie je nevyhnutné vrátiť sa k nedávnej histórii. Až do eskalácie konfliktu na Ukrajine bol Nový Zéland geograficky a politicky vzdialený od priamej účasti na svetových konfliktoch. Zapojený do spolupráce s NATO bol iba okrajovo, cez svoju prítomnosť v Afganistane. Avšak v júni 2022 počas vrcholiacej ukrajinskej krízy sa vtedajšia premiérka Jacinda Ardernová zúčastnila samitu NATO – ako prvá premiérka tejto krajiny, po boku lídrov z Austrálie, Japonska a Južnej Kórey. Jej nástupca Chris Hipkins nasledoval tento precedens, keď sa zúčastnil samitu vo Vilniuse v júli 2022, a súčasný premiér Chris Luxon neochvejne pokračuje v tomto smerovaní. Oficiálne kroky k NATO sa prejavujú v Individuálnom programe partnerstva (Individually Tailored Partnership Programme), ktorý vytvára rámec pre užšiu spoluprácu a umožňuje Novému Zélandu technicky poskytovať pomoc Ukrajine.

S účasťou na ukrajinskom konflikte však prišli ďalšie, oveľa širšie dôsledky. Práve ruská invázia na Ukrajinu slúžila ako katalyzátor, ktorý zmenil strategickú orientáciu Nového Zélandu. Krajina rýchlo schválila sankcie proti Ruskej federácii, bez čakania na mandát OSN, čím jasne ukázala svoju politickú pozíciu. Nasledovala humanitárna pomoc Ukrajine v hodnote 11 miliónov novozélandských dolárov, ktorá sa postupne rozšírila aj na vojenskú podporu vrátane vyslania lietadla C-130 a 50 vojenských odborníkov. Títo profesionáli vykonávali hlavne logistické úlohy, neskôr sa k nim pridali členovia vojenského spravodajstva, ktorí pomáhali pri výcviku ukrajinských síl v Spojenom kráľovstve. Po prvom roku konfliktu Nový Zéland poskytol pomoc Ukrajine v hodnote 78 miliónov dolárov, vyslal 440 vojakov a uvalil sankcie na 1 500 ruských a bieloruských občanov.

Pozrime sa teraz na širšie geopolitické dôsledky tohto vývoja. Vláda Nového Zélandu neostala len pri Ukrajine, ale začala sa stále viac angažovať v indo-pacifickom regióne, čo je dnes kľúčová oblasť globálnej bezpečnosti. Prostredníctvom diplomatických kanálov Nový Zéland niekoľkokrát vyzval Čínu, aby ukončila svoju podporu Rusku, čím sa snažil oslabiť geopolitickú alianciu medzi týmito dvoma mocnosťami.

Novozélandský vládny dokument z novembra 2022 detailne analyzuje dôvody, prečo je nevyhnutné zastaviť ruskú agresiu – aby sa predišlo podobným akciám zo strany iných štátov. Táto stratégia jasne naznačuje paralely medzi čínsko-taiwanským napätím a ukrajinskou krízou, aj keď nie sú explicitne vyjadrené. Táto politická orientácia postupne zosúlaďuje Nový Zéland s tradičnými partnermi v regióne, ako sú Austrália, Japonsko a Južná Kórea, ktoré spolu tvoria takzvanú IP-4 (Indo-Pacific 4). Aliancia týchto krajín jednoznačne odsúdila čínsku asertívnu politiku, čo vyústilo do diplomatického napätia s Pekingom vrátane kritiky zo strany čínskeho veľvyslanectva vo Wellingtone.

Nový Zéland si uvedomuje závislosť na Číne

Ekonomika však komplikuje túto geopolitickú realitu. Zatiaľ čo Nový Zéland si uvedomuje svoju ekonomickú závislosť na Číne – ktorá je jeho hlavným obchodným partnerom –, stále musí vyvažovať svoje zahraničnopolitické ambície s pragmatickými ekonomickými záujmami. Tento druh balansovania je typický pre malé štáty s otvorenými ekonomikami, ktoré sú závislé na vývoze poľnohospodárskych produktov a na príleve turistov a zahraničných študentov, od ktorých závisia miestne univerzity. Sám som toho príkladom, keďže som sa práve vrátil z dvojtýždňovej pracovnej cesty do Kunmingu v Číne, kde naša univerzita už roky spolupracuje s miestnou inštitúciou. Je teda nepopierateľné, že moja práca a živobytie závisia od stabilných vzťahov medzi Novým Zélandom a Čínou, ako aj od širších globálnych vzťahov medzi Západom a veľkými eurázijskými mocnosťami.

Záverom bude nepochybne zaujímavé sledovať, ktorá z týchto dvoch priorít zvíťazí – ekonomická závislosť alebo geopolitická lojalita – najmä v prípade potenciálneho konfliktu medzi Čínou a Taiwanom. V každom prípade bude oveľa jednoduchšie odpovedať na otázku z úvodu a jasne definovať, kto sú priateľmi a nepriateľmi Nového Zélandu. Každý dospelý národ potrebuje antagonistov, nech sú akokoľvek vzdialení, aby udržiavali dynamiku svojho národno-historického naratívu.

Bez nepriateľov by nebolo príbehu a bez príbehu by bolo oveľa ťažšie obhajovať zvyšovanie výdavkov na obranu a, naopak, možno by sme sa konečne museli venovať naliehavým domácim problémom, ako sú detská chudoba, rastúca kriminalita, astronomické ceny a nedostupnosť nehnuteľností, ktoré nútia obyvateľov odchádzať do ekonomického exilu do Austrálie a iných krajín.