Ako vyzerá Richard Sulík, keď hovorí, čo si myslí

Richard Sulík si v rozhovore pre Denník N s príznačným názvom Už sa nemusím na nič hrať, budem hovoriť, čo si myslím dovolil nevídané veci a čitateľom tohto denníka sa podľa všetkého vedome rozhodol ustreliť dekel.

Niekoľkými odpoveďami spochybnil všetky dogmy vyrezané v modernom pohanskom toteme. Európska únia, NATO, kvóty, migrácia, sankcie voči Rusku, vojna na Ukrajine („Nakoniec bude západná Európa bojovať až do posledného ukrajinského muža“).

Rozhovor bol všeobecne veľmi nekorektný ešte aj na Sulíka. Ivana Mikloša a Martina Klusa označil za euroatlantických „sráčov“, Korčoka za jedno z najväčších sklamaní v politike.

Sulík na rovinu potvrdil jeho podraz, keď strana prispôsobila svoju kampaň práve na neho a on v rozhodujúcej chvíli nedodržal slovo.

Mimochodom, vzhľadom na to, aký obraz spasiteľa si o Korčokovi vypestovali naše mytologické kruhy, je pozoruhodné, že takmer vôbec nie je konfrontovaný s týmto jeho podrazom, ktorým prispel k víťazstvu vtedajšej opozície. Ak by tento sektor trochu viac reflektoval jeho skutočnú povahu, možno by si ušetril súčasné problémy, ktoré im Korčok robí, keď si dnes faktickým vydieraním pýta miesto v nejakej progresívnej strane. Táto jeho povaha bola do veľkej miery predznamenaná v Sulíkovej predvolebnej skúsenosti s ním.

Prečo sú ženy ako kuchárky slabé

Ako naznačuje už názov rozhovoru, Sulík si dnes užíva, že môže hovoriť to, čo sa mu páči. Miestami sa dokonca zdalo, že má túžbu si to aj patrične vychutnať. V niektorých momentoch redaktora vyslovene provokoval.

Napríklad keď povedal, že ženy zďaleka nie sú také dobré kuchárky ako muži. Musel si byť predsa vedomý, že progresívnym čitateľom (a redaktorovi) z toho roztaví závity. A on si z toho ešte aj robil srandu, keď povedal, že by EÚ mohla zaviesť kvóty, koľko by malo byť povinne žien v rebríčku top kuchárov.

Bolo cítiť, že Sulík s redaktorom cvičí, pozná progresívnu posadnutosť predsudkami a chcel si ju vychutnať. Zjavne mu to robilo radosť, akoby vyskočil z nejakej kazajky, ktorou bol predtým v politike zviazaný.

Samozrejme, „ženy za sporákom“ boli len provokačný nástup, vyvrcholilo to témou migrácie, čo je téma, pri ktorej sa Sulík zaradil medzi prorokov a Denník N medzi najfanatickejších hoaxerov.

Má to však aj svoju obrátenú stránku.

Na jednej strane bolo nesmierne osviežujúce čítať, ako Sulík odrazu spriama hovorí to, čo si myslí a čo ako politik takmer nesmel vysloviť.

Ale o to viac z toho vyčnieva sklamanie, prečo sa v aktívnej politike v rozhodujúcich momentoch nebol schopný zastať spoločenskej väčšiny, ktorá proti vôli samozvaných „demokratických“ strán nedokáže presadiť svoje názory na kľúčové civilizačné témy, keďže im chýba politická reprezentácia. 

Kto tu vpustil „mafiu“?

Sulík o liberálnych médiách povedal, že robia politiku a dokonca ich nátlakovú hru nepriamo označil za spoluzodpovednú za jeho chybné rozhodnutia pri páde vlády.

Položenie vlády v roku 2022 označil za najväčší politický neúspech. Sulík naznačil, že to urobil v duchu atmosféry doby, keď „váš Marián Leško vypisoval, že keď SaS nič neurobí, budú za handry“. Nevyberavé Matovičove útoky na jeho osobu ho nechali chladným, ale hrubou chybou reagoval až na tlak z progresívnych denníkov.

Už by sme hádam aj zabudli, na základe akej somariny vlastne vtedy padla vláda. Spomínate si, ako nás vtedy liberálne dezinfoprostredie presviedčalo, že tarabovci sú fašisti, a ako tento hoax jeho čitatelia následne do nemoty papagájovali ako cvičené opice? Áno, takýmto spôsobom sa tu kedysi robila politika.

Na jednej strane excesy Matovičovej vlády, na strane druhej progresívny komsomolský komentariát – a potom sa čudujte, že aj skeptickým občanom sa zacnelo za Robertom Ficom ako za stelesnením príčetnosti. Medzi posadnutými slepcami zrazu zasvieti aj jednooký ako kráľ. 

Čudné však bolo, že Sulík tiež označil tarabovcov za fašistov, čím naskočil na pascu, ktorú pôvodne vykopali aj pre neho.

Igor Matovič už reagoval na Facebooku interpretáciou, že Sulíka k povaleniu jeho vlády vlastne dotlačili komentátori Denníka N a následne krajinu „uvrhli do rúk mafie“. Samozrejme, je za tým snaha vyviniť sa z vlastnej zodpovednosti za návrat Smeru, ktorej nemalú časť nesie práve administratíva Igora Matoviča (ale zďaleka v tom nebola sama). 

Prečo sa báť Veľkého brata?

„Celých pätnásť rokov v politike som trpel tým, že niektoré evidentné pravdy je zakázané povedať, lebo nastúpia pokryteckí moralizátori, ktorí robia hodnotiteľov toho, čo sa tu smie a nesmie hovoriť,“ diagnostikoval Sulík celkom presne atmosféru dnešnej politickej prevádzky.

Ale prečo z tohto zápasu napokon ustúpil, keď to bol práve on, kto v minulosti ukázal guráž a medzi liberálnymi politikmi mal najlepšie predpoklady sa tomu tlaku postaviť?

Pritom v rozhovore Sulík otvoril takmer všetky no go témy, ktorých sa politik nesmie dotknúť, inak bude komsomolskou tlačou označený za fašistu, Putinofila či dezoláta rozvracajúceho demokratický režim.  

Skrátka, Sulík v politike postupne ustúpil takmer zo všetkého, čomu veril a čo chceli jeho voliči. A to len preto, aby urobil ústupok progresívnemu tlaku.

Zostáva otázka, akú to má logiku. Prečo sa všetci títo politici boja akéhosi Veľkého brata, ktorý pritom zďaleka nemá taký politický vplyv, ako si všetci namýšľajú?

Sulík sa v lete 2022, krátko pred pádom vlády, tešil vysokej voličskej podpore, jeho strana sa v preferenčných prieskumoch pohybovala na úrovni 12-tich percent. Ďaleko pred OĽaNO a progresívcami. Mala nakročené k tomu, aby sa Sulík stal lídrom antismeráckeho prúdu v slovenskej politike.

Následne si zruinoval stranu. Mali by sme si pripomenúť, ako sa mu to podarilo. Najprv vpustil do strany progresívne kádre, ktoré reprezentovali odpor voči jeho agende (Kolíková, Marcinková) a následne položil vládu. Dnes tvrdí, že to bolo na nátlak progresívnych denníkov.

Áno, Sulík má dôvody na čiastočnú paranoju z progresívnych médií. V minulosti ho už raz takmer zruinovali, keď ho absurdne označovali za fašistu a Milan Šimečka si krátko pred vraždou Jána Kuciaka dokonca kládol otázku, či Robert Fico nie je menším zlom ako vtedajší predseda SaS.

Ale to už predsa vzala voda a Sulík sa predsa medzičasom z tohto prepadu otriasol a opätovne sa stal lídrom liberálneho prostredia. Ukázal, že na úspech v tomto tábore vôbec nie je nevyhnutné, aby ste v každej progresívnej téme ako sfetovaný šaman poskakovali okolo totemu.

Sulík tak v rozhovore nadhodil dôležitú tému, na ktorú nepoznáme odpoveď. Prečo sa politici boja Veľkého brata a nadbiehajú mu aj vtedy, keď im to politicky uškodí. Tento fenomén je dokonca svojím spôsobom zodpovedný za rozvoj okrajových politických hnutí médiami svorne označovaných za fašistické alebo podobne.

Kresťansko-demokratickí politici napríklad po tlaku z progresívneho prostredia vycúvali z mnohých prirodzených tém (migrácia, národné témy, predtým dokonca protipotratová agenda). Slušní politici tieto témy opúšťajú, lebo sú vraj nepatričné a robia z vás „fašistu“.

Tieto legitímne témy následne zostávajú pre nové hnutia, ktorým chýba kultivované vystupovanie (Kotleba, Mazurek a podobne) a ktorí by sa za normálnych okolností – ak by legitímne strany neopúšťali legitímnu agendu – nepresadili.

Sulíkovu otázku berieme za svoju, napokon, dlhodobo na to upozorňujeme. Uvidíme, kam sa dopracujeme, keď bude vo svojich textoch v Štandarde klásť otázky a hľadať odpovede spolu s nami aj Richard Sulík.