Bohoslužobné predmety a profánny účel, alebo o potrebe resakralizácie

Znova si tu môžeme položiť starú dobrú otázku: Ale prečo? Ak by som to predsa len urobil, išlo by o prejav neúcty? Urazil by sa azda Pán Boh, keby som tou istou lyžičkou, ktorú som výnimočne použil na rozdávanie svätého prijímania v byzantskom obrade, znova použil na miešanie čaju alebo kávy?

Táto otázka pozýva otvoriť dvere teológie bohoslužobných predmetov. Jeme a pijeme z viacerých dôvodov. Zmierňujeme tak hlad a hasíme smäd, hľadáme pôžitok, ale utužujeme tiež spoločenstvo a tiež nám to slúži na stretnutie s Bohom pri slávení Eucharistie. Jedna a tá istá činnosť sa líši vo viacerých ohľadoch. Na všetky tieto spôsoby stravovania potrebujeme vhodné predmety a vybavenie. Nie sú to však len nástroje, ktoré musíme použiť, ale sú to tiež nástroje, ktoré niečo vyjadrujú.

Guardiniho úvahy

Platí to aj pre oblasť bohoslužby. Tieto predmety niečo vyjadrujú, niečo nám hovoria. V týchto predmetoch sa vyjadruje skrytá skutočnosť a prítomnosť Boha a umožňuje tak človekovi, aby sa tejto skutočnosti prítomného Boha priblížil aj svojimi zmyslami. Spomeňme si pritom na úvahy Romana Guardiniho. Pre tohto veľkého teológa 20. storočia je každý predmet, ktorý vezmeme do ruky, predĺžením a zvýraznením našej osobnosti: Smer a držanie údov sa spájajú s použitým predmetom. Forma a pohyb danej končatiny sú takto umocnené, posilnené.

Gesto ruky, ktorá niečo ponúka, bude umocnené tak, že do ruky vložíme misku. Sila úderu bude väčšia, keď vezmeme do ruky kladivo. Jasne to vnímame aj na použití hudobného nástroja. O klaviristovi napríklad povieme, že to on zahral nádherný koncert, hoci tie tóny hudby sme počuli len preto, že plstené kladivká klavírneho krídla správnym spôsobom a v správnom čase udreli na správne struny. Klavír sa stal výrazom a predĺžením jeho JA.