Pamätám si časy, keď sa prerokovávanie štátneho rozpočtu v Poslaneckej snemovni považovalo za zásadnú udalosť. Rozpočet sa dokonca bral ako najdôležitejší zákon roka a zoširoka sa debatovalo o tom, či poslanci tú či onú kapitolu rozpočtu neukrátili alebo, naopak, nezvýhodnili. K poslaneckému folklóru patrilo aj takzvané porciovanie medveďa, inak povedané prednášanie žiadostí o finančné dotácie na rôzne lokálne verejnoprospešné projekty. Bývala to vzácna príležitosť vypočuť si niektorých poslancov, ktorí inak väčšinu roka k prerokúvanej legislatíve nemali čo povedať.

Časy, keď diskusia o rozpočte zaujímala aj laickú verejnosť, sú však už dávno preč. Rozpočet je téma pre ekonómov, ktorí riešia najmä technické parametre a delia sa na kritikov rastúceho dlhu a na tých, ktorí zadlženie bagatelizujú, napríklad tým, že iní sa zadlžujú viac. Keďže politici notoricky schvaľujú vyššie výdavky, ako sú príjmy, a tiež akceptujú, že čoraz viac peňazí pohltí „obsluha štátneho dlhu“, štátny rozpočet nedáva zmysel. Stal sa najzbytočnejším zákonom roka, pretože už pri jeho schvaľovaní je jasné, že príjmy budú nižšie, ako sa poslanci uznesú, a výdavky budú, naopak, vyššie oproti plánu.

Štátny rozpočet je beztrestne porušovaným zákonom. Hospodárenie na dlh vedie k tomu, že veľa peňazí, ktoré štát vyberie od občanov na daniach, končí vo vreckách veriteľov štátu, čiže v súkromných bankách, namiesto toho, aby z nich mala prospech verejnosť. Štátny rozpočet každoročne legalizuje úžeru, pretože úroky z dlhu voči bankám nie sú ničím iným ako úžerou. Štátny rozpočet tiež legalizuje rozkrádanie štátu, čiže okrádanie ľudí, pretože štát nie je ničím iným ako práve množinou jeho občanov.

Dôvod, prečo sa tomu nečudujeme, je zrejmý. V tejto absurdite nejdeme sami. Na astronomický a dávno nesplatiteľný dlh funguje globálna ekonomika. Odkedy sa peniaze z platidla stali tovarom a bankári vymýšľajú finančné produkty, čiže spôsoby, ako peniaze rozmnožovať, zhodnocovať, prať či scudzovať a vo všeobecnosti falšovať, je finančný systém prirovnávaný ku kasínu. Digitálne sa natlačí toľko peňazí, že väčšina z nich nie je krytá, samozrejme, bez toho, aby to znepokojovalo dlžníkov a ich veriteľov. Na nedostatok peňazí je receptom kvantitatívne uvoľňovanie. Ak je banka príliš veľká, aby padla, nemá dôvod správať sa zodpovedne. Jej klientov v núdzi vyplatí štát.

Vo virtuálnom svete peňazí je bežné, že majetok najbohatších sa v okamihu zvýši alebo zníži o miliardy bez toho, aby to ovplyvnilo ich život. Drvivá väčšina, ktorá zarába a míňa drobné, nerieši záhadu, prečo sa medzi hŕstkou boháčov a zvyškom populácie roztvárajú nožnice a prečo sa, naopak, v súvislosti s ekonomickým rastom, technologickým pokrokom alebo vďaka globalizácii tieto nožnice nezatvárajú. Pripadá nám prirodzené, že čím menšia výplata, tým viac sa na ňu človek nadrie. Práca stratila prestíž, pretože nevynáša. Rešpekt požívajú špekulanti, z ktorých pritom nie je veľký úžitok. Takto to nemožno trpieť donekonečna.

Peniaze čakajú na niekoho, kto v nich urobí poriadok. Určite to nebudú bankári, ktorí profitujú z chaosu. Nebudú to ani politici, ktorí sú na bankároch závislí. Ani ekonómovia sa nezhodnú na tom, čo urobiť, aby sa dalo na peniaze spoľahnúť. Kde nepomôže ľudská inteligencia, otvorí sa príležitosť pre umelú inteligenciu. Ako prebehne upratovanie v jednotkách a nulách, možno vytušiť z toho, že umelej inteligencii chýbajú emócie, a čo existuje len fiktívne, to bez sentimentu zruší. Keď sa umelá inteligencia postará o to, aby peňazí bolo práve tak akurát, obráti sa na nás so sériou odporúčaní, ako s peniazmi do budúcnosti nakladať.

Upozorní nás, že „bez práce nie sú koláče“. Autoritatívne nariadi „bez peněz do hospody nelez“ a uzákoní, že „každý by mal vyskakovať do výšky svojho platu“. Inými slovami, vďaka umelej inteligencii sa dozvieme niečo, na čo by sme sami neprišli. Pokiaľ ide o deficit, pokojne ho oželieme. Ak sa nežije na dlh, na vyrovnaný rozpočet sa určite neumiera.

Článok pôvodne vyšiel v Rádio Universum, kde má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.