Ako sa štátny rozpočet stal najzbytočnejším zákonom roka

Pamätám si časy, keď sa prerokovávanie štátneho rozpočtu v Poslaneckej snemovni považovalo za zásadnú udalosť. Rozpočet sa dokonca bral ako najdôležitejší zákon roka a zoširoka sa debatovalo o tom, či poslanci tú či onú kapitolu rozpočtu neukrátili alebo, naopak, nezvýhodnili. K poslaneckému folklóru patrilo aj takzvané porciovanie medveďa, inak povedané prednášanie žiadostí o finančné dotácie na rôzne lokálne verejnoprospešné projekty. Bývala to vzácna príležitosť vypočuť si niektorých poslancov, ktorí inak väčšinu roka k prerokúvanej legislatíve nemali čo povedať.

Časy, keď diskusia o rozpočte zaujímala aj laickú verejnosť, sú však už dávno preč. Rozpočet je téma pre ekonómov, ktorí riešia najmä technické parametre a delia sa na kritikov rastúceho dlhu a na tých, ktorí zadlženie bagatelizujú, napríklad tým, že iní sa zadlžujú viac. Keďže politici notoricky schvaľujú vyššie výdavky, ako sú príjmy, a tiež akceptujú, že čoraz viac peňazí pohltí „obsluha štátneho dlhu“, štátny rozpočet nedáva zmysel. Stal sa najzbytočnejším zákonom roka, pretože už pri jeho schvaľovaní je jasné, že príjmy budú nižšie, ako sa poslanci uznesú, a výdavky budú, naopak, vyššie oproti plánu.