Ivan Hoffman

Pamätám si časy, keď sa prerokovávanie štátneho rozpočtu v Poslaneckej snemovni považovalo za zásadnú udalosť. Rozpočet sa dokonca bral ako najdôležitejší zákon roka a zoširoka sa debatovalo o tom, či poslanci tú či onú kapitolu rozpočtu neukrátili alebo, naopak, nezvýhodnili. K poslaneckému folklóru patrilo aj takzvané porciovanie medveďa, inak povedané prednášanie žiadostí o finančné dotácie na rôzne lokálne verejnoprospešné projekty. Bývala to vzácna príležitosť vypočuť si niektorých poslancov, ktorí inak väčšinu roka k prerokúvanej legislatíve nemali čo povedať.

Časy, keď diskusia o rozpočte zaujímala aj laickú verejnosť, sú však už dávno preč. Rozpočet je téma pre ekonómov, ktorí riešia najmä technické parametre a delia sa na kritikov rastúceho dlhu a na tých, ktorí zadlženie bagatelizujú, napríklad tým, že iní sa zadlžujú viac. Keďže politici notoricky schvaľujú vyššie výdavky, ako sú príjmy, a tiež akceptujú, že čoraz viac peňazí pohltí „obsluha štátneho dlhu“, štátny rozpočet nedáva zmysel. Stal sa najzbytočnejším zákonom roka, pretože už pri jeho schvaľovaní je jasné, že príjmy budú nižšie, ako sa poslanci uznesú, a výdavky budú, naopak, vyššie oproti plánu.

Štátny rozpočet je beztrestne porušovaným zákonom. Hospodárenie na dlh vedie k tomu, že veľa peňazí, ktoré štát vyberie od občanov na daniach, končí vo vreckách veriteľov štátu, čiže v súkromných bankách, namiesto toho, aby z nich mala prospech verejnosť. Štátny rozpočet každoročne legalizuje úžeru, pretože úroky z dlhu voči bankám nie sú ničím iným ako úžerou. Štátny rozpočet tiež legalizuje rozkrádanie štátu, čiže okrádanie ľudí, pretože štát nie je ničím iným ako práve množinou jeho občanov.

Dôvod, prečo sa tomu nečudujeme, je zrejmý. V tejto absurdite nejdeme sami. Na astronomický a dávno nesplatiteľný dlh funguje globálna ekonomika. Odkedy sa peniaze z platidla stali tovarom a bankári vymýšľajú finančné produkty, čiže spôsoby, ako peniaze rozmnožovať, zhodnocovať, prať či scudzovať a vo všeobecnosti falšovať, je finančný systém prirovnávaný ku kasínu. Digitálne sa natlačí toľko peňazí, že väčšina z nich nie je krytá, samozrejme, bez toho, aby to znepokojovalo dlžníkov a ich veriteľov. Na nedostatok peňazí je receptom kvantitatívne uvoľňovanie. Ak je banka príliš veľká, aby padla, nemá dôvod správať sa zodpovedne. Jej klientov v núdzi vyplatí štát.