Cesta k zlu. Je najvyšší čas odmietnuť ódu na empatiu

Ale sociálne siete bývajú vo svojich svedectvách obzvlášť priamočiare. Zvlášť deti rady napodobňujú, čo vidia na TikToku. Napríklad blackout challenge ich nabáda, aby sa vzájomne škrtili, ideálne až do bezvedomia, a pri tom sa natáčali. Ak nie je blízko kamarát, je možné škrtenie a nahrávanie zvládnuť aj samostatne. Vraj to dokazuje odvahu.

Skočila by teda dcéra z okna? Samozrejme. Skočila by aj mamička. Vieme, čo sú ľudia schopní vykonať sčasti pod vedením autority, sčasti napodobňovaním. Má to aj svoje výhody. Občas možno počuť, že nie inteligencia umožnila človeku stať sa pánom tvorstva. Rozhodujúca bola chytrosť v kombinácii so schopnosťou spolupráce. Aj v akademickom a verejnom priestore zosilnel dôraz na kooperatívnosť, solidaritu, empatiu. Jeden druhému vraj vďačíme za všetko a kto v pozitívnom zmysle hovorí o individualizme, podozrieva sa zo sebectva.

Pod tlakom sa v posledných rokoch ocitli aj takzvané experimenty ľudskosti, ako sa prezývajú Milgramove a Zimbardove psychologické pokusy. Vznikli ako reakcia na druhú svetovú vojnu a kládli si za cieľ porozumieť mlčiacej väčšine, ktorá nezabránila zlu.

Napríklad filozof Hans Bernhard Schmid ukázal v knihe Morálna integrita, že tieto experimenty boli neetické a kvôli individualistickej predpojatosti ich autori mylne interpretovali. Obaja psychológovia z nich usúdili, že túžba zapadnúť, ochota na spoluprácu aj dôvera robí z ľudí ľahko zločincov. Podľa Schmida sa tým minuli s pravou povahou nacistického zla a navyše zhodili to, čo je na človeku najcennejšie: schopnosť spolupráce. K zlu častejšie vedie „idiocia vlastného rozumu“ ako dôvera v druhého.

Nehľadiac na to, že by nikto súdny nepopieral dôležitosť spolupráce, je otázka, či s jej vyzdvihovaním nebyť obozretnejší. Žijeme v čase, keď sme vplyvom digitálnych médií i globálnych nadnárodných inštitúcií prepojení natoľko, až sa naše myslenie zdá dokonale zohraté, takmer epidemické. Aj keby sa Zimbardo a Milgram plietli v nacistickom zle, čo keď jedinečným spôsobom osvietili systémové tlaky súčasných spoločností?

Muž, ktorý šokoval svet

Stanley Milgram stojí za experimentom, ktorého znalosť je súčasťou stredoškolskej vzdelanosti. V roku 1962 sa na verejnosť obrátil s inzerátom. Tvrdil, že hľadá dobrovoľníkov na experiment, ktorý má pri výučbe otestovať, aké prospešné sú fyzické tresty. Prihlásili sa prevažne ľudia z pomáhajúcich profesií a školstva.

Experiment sa mohol začať. Milgram odviedol „žiaka“ do vedľajšej miestnosti a na zápästie mu pripevnil elektródu napojenú na generátor šokov. Účastníci ho mali skúšať zo slovíčok. Kedykoľvek urobí chybu, mal dostať ranu. Začne sa na pätnástich voltoch a neprekročí tridsať, sľuboval Milgram. Lenže „žiak“ robil chybu za chybou. Psychológ v bielom plášti preto účastníkov vyzýval, aby pritvrdzovali. Hoci dospelí a vzdelaní, nesprávali sa lepšie ako deti hltajúce tiktokové výzvy.

„Žiak“ v skutočnosti rany nedostával a jeho stonanie pri 150 voltoch iba hral. Ale aj žobronenie o pomoc odradilo iba málokoho. Najprísnejšia bola sociálna pracovníčka Elinor, ktorá inak pomáhala mladým ľuďom vo vylúčených getách. Nebohému „žiakovi“ napálila 400 voltov – aj stonať prestal.

Milgram sa domnieval, že ukázal, ako ľahko možno ľudí prinútiť k páchaniu zločinov. Každý navyše dostal príležitosť znemožniť sa dvakrát. Prvé zlyhanie sa týkalo ochoty zasadiť smrteľnú ranu. Šesťdesiatdva percent účastníkov bolo ochotných zabiť. A potom, čo sa probandi (skúmané osoby) dozvedeli, že sa netestovala „žiakova“ pamäť, ale ich ľudskosť, väčšina zvalila vinu na Milgrama. „Ak zaznie rozkaz, nie je na mne, aby som ho interpretoval,“ povedal Eichmann [nacistický zločinec, pozn. red.] pred súdom, ktorý ho odsúdil na smrť. Podobne hovorila Elinor.

Je Milgramova príkra interpretácia presvedčivá? Nie podľa Hansa Schmida alebo amerického kriminalistu a sociológa Augustína Brannigana. Okrem toho, že Milgram účastníkov oklamal, zneužil jednu význačnú ľudskú črtu: schopnosť spolupracovať, ktorá sa nezaobíde bez dôvery. Schmid zdôrazňuje, že Elinor sa na Milgrama obracala v množnom čísle: „Naozaj musíme pokračovať?“ Myslela si, že v tom sú spolu.

Milgram vraj v skutočnosti neotestoval poslušnosť voči autoritám. Hralo sa o dôveru v spoločný projekt. To preto boli probandi ochotní potlačiť svoju vôľu a urobili, čo nechceli, čo je definícia konformity. Spolupracuje ten, kto si za svoju povinnosť stanovil, že bude zohľadňovať hľadisko druhého. Tým sa na druhom stáva závislým a môže niesť spoluzodpovednosť aj za jeho činy.

Táto vedomá strata autonómie je podmienkou lásky, partnerstva, spoločnosti. Kto chce trvať na autonómii, možno prekoná zraniteľnosť, ale stane sa menej ľudským. Akokoľvek Schmid zlyhanie neobhajuje, tvrdí, že zločinci nebývajú tí, ktorí sa nechali pasívne vlákať do situácie, ale tí, ktorí zaslepení sebou samými neboli schopní vidieť nič ďalšie. Zlo je vedomejšie a zámernejšie, než sa nám Milgram snaží nahovoriť.

Náš každodenný fanatizmus

Zimbardov experiment je radikálnejší. Milgram na skúmané osoby tlačil, Zimbardo nerobil nič. Stačilo vytvoriť situáciu a ľudia si začali ubližovať sami od seba. V roku 1971 nechal v pivnici Stanfordovej univerzity vybudovať improvizované väzenie a náhodne vybral niekoľko študentov elitnej školy, ktorých rozdelil na väzňov a dozorcov. Najprv sa nedialo vôbec nič.

Zimbardo sa v zápiskoch sťažuje, že študenti neberú experiment vážne. „Samí hipíci, väčšinou protivojnoví aktivisti. Keď sme im oznámili, že ich rozdelím na väzňov a dozorcov, vôbec im to nebolo po chuti. Bachari sú vraj dobytok a oni nechodia na prestížnu vysokú, aby niekoho buzerovali,“ spomína.

Lenže už nasledujúci deň si väzni začali strhávať mundúry a veci sa dali do pohybu. Dozorcovia sa najprv obrátili na Zimbarda, čo s neposlušnými väzňami, ten však len pokrčil ramenami. Následne si študenti povolali posily a situácia eskalovala. Väzňov začali tĺcť, nútiť ich, aby na seba pľuli alebo po sebe šliapali. Väzni sa navyše začali pohybovať ako mátohy bez vôle.

Podľahol aj Zimbardo. Namiesto toho, aby experiment prerušil, nechal zrútených a zbitých študentov odvážať a fascinovane ich nahrádzal novými. Experiment sa končil až na naliehanie psychológovej budúcej manželky. Zimbardo na tomto základe začal študovať podmienky, ktoré nás nútia ku konformite, a aj keď nás nerobia priamo zlými, klesáme pod svoje možnosti. V knihe Moc a zlo ukazuje, ako verejné kamery odhalili, že v zanedbanom prostredí máme sklon správať sa hrubo, hoci by sme sa tak inde nesprávali. Úhľadne oblečený človek len mimochodom odkopne spätné zrkadlo alebo si na chodníku vytrasie neporiadok z vreciek.

Systémové tlaky sa v moderných globalizovaných podmienkach navyše prehlbujú. Čo nie je prevratná myšlienka. Tematizoval ju aj Milgram, v ktorého experimente napokon vystupovali aj hrdinovia. Spoluprácu na týraní rázne odmietol teológ. „Budem sa zodpovedať pred vyššou šaržou, než je pán v bielom plášti,“ tvrdil. Doba, ktorá nepozná iné absolútno ako konsenzus, skĺzava k tlaku na konformizmus. Emancipácia rozumu nás podrobila verejnej mienke. Či už rozvážame jedlo alebo prednášame na univerzite, sme lapení v únavnej feedbackovej slučke. Lajky zbierame všade a stále. Vzťahy, ktoré majú človeku dávať silu, zázemie i primeranú mieru kritickosti, sa stávajú dusivými.

Empatia a napodobenina

Ani digitálne médiá nebudú dobrými spojencami vo vymaňovaní sa zo systémových tlakov. Zimbardo sa tejto téme venoval už v pokročilom veku a dlho pred inými upozorňoval, napríklad v knihe Odpojený muž, že zvlášť pre mladých môžu byť digitálne médiá skazonosné. To, čo má výchova a vzdelávanie podporovať, digitálny svet podkopáva. Zimbardo má na mysli sebavedomie, disciplínu aj úctu k tomu, čo dnes znie kontroverzne: normálny život. V digitálnych médiách sa oslavujú výnimky, ktoré sa nezriedka premieňajú na normy.

Zvlášť psychické choroby boli na sociálnych sieťach detabuizované a stávajú sa akýmsi základom identity. V Česku o tom hovorí napríklad psychiater Jiří Horáček. Zimbardo sa v tomto neskoršom výskume zameral predovšetkým na chlapcov, treba však dodať, že ani dievčatám sa nedarí dobre.

Podľa mnohých štúdií práve ony znášajú tlak sociálnych sietí horšie ako mladí muži. Na vine môže byť aj empatia, vlastnosť, ktorá je dnes vyzdvihovaná do nebies. Sklon dievčat byť empatickejší býva spätý s väčšou vnímavosťou voči vonkajšiemu tlaku, napríklad cudzím názorom. Nadmieru empatický človek sa bude báť, že sa znepáči. Kombinácia všadeprítomného hodnotenia a empatie, ktorá sa navyše vydáva za najvyššiu cnosť, môže byť jedným z dôvodov, prečo sa obzvlášť mladí ľudia necítia dobre.

Rovnako môže vysvetliť, prečo sú to dievčatá, kto zažíva väčší prepad duševného zdravia. Sklon k vyššej empatii ich robí zraniteľnejšími a náchylnejšími k nezdravému napodobňovaniu. Ostatne prvá obeť tiktokovej škrtiacej výzvy bola desaťročná Antonella Sicomerová. „Test odvahy“ neprežila.

Dievčatá tiež trpia častejšie diagnózami, ktoré obsahujú výrazný prvok imitácie, napríklad mentálnou anorexiou. Doposiaľ tiež nevysvetliteľné nárasty rodovej dysfórie sa týkajú prevažne mladých žien. Aj za fenoménom dievčat, ktoré nechcú vyrásť v ženy, tuší čoraz viac odborníkov napodobňovanie.

Aspoň pokus o normalitu

Práve sociálnou neistotou sa Philip Zimbardo zaoberá vo svojom neskoršom diele. Varuje, že ak sa chceme zo sociálnych sietí a skupinových tlakov vymaniť, musíme pristúpiť na niekoľko tradičných grifov, napríklad na to, že cnosti majú svoju remeselnú stránku a možno ich natrénovať. Inými slovami, treba sa cvičiť v odvahe a v posilňovaní pocitu vlastnej dôstojnosti. To napríklad znamená, že pod svoje možnosti neklesáme ani na opustenej ulici. Aj nezaznamenaný poklesok nám ubližuje.

Ako presnejšie postupovať? Človek nemá pristupovať na situáciu, kde nekoná pod vlastným menom a kde sa jeho identita stáva neviditeľnou, hoci by to bolo len tým, že všetci nosia rovnaké oblečenie. Vystupovať na internete pod pseudonymom je neprípustné. Ostražití máme byť v situáciách, keď sa ocitáme v skupine, ktorá nepriaznivo hovorí o inom človeku. V skupinách sa preháňa, majú sklon vydávať druhého za diabla a meniť sa na ohováračské tlupy. Nezahadzujme umiernenosť. Strážiť sa máme aj vtedy, keď sme v kontakte s ľuďmi, ktorých obdivujeme alebo majú nad nami inštitucionálnu moc.

Kritizovať Zimbarda za prepálený individualizmus nie je také jednoduché ako v prípade Milgrama. Veľká časť jeho diela stojí na pohľade, že naše konanie je vždy zovreté podmienkami. Tie z nás môžu časť viny aj sňať. Keď sa Zimbardo ocitol v pozícii psychologického znalca na súde nad trýzniteľmi z Abú Ghrajb, vymohol pre amerických vojakov surovo trýzniacich irackých zajatcov nižšie tresty. Odkazoval sa na trvalú spánkovú depriváciu a sústavný stres. Miernejší trest neznamená nevinu. Človek nemá právo druhého trýzniť ani v sebehroznejších podmienkach. Zodpovednosť nemizne nikdy.

Zimbardo si navyše uvedomoval, že imitácia je aj mocný agent dobra. Spomínal na študenta, ktorý chcel povstať rovnako ako „Milgramov teológ“. Mladý muž začal na druhý deň experimentu držať hladovku a nabádal ostatných, nech sa pridajú. Zimbardo túto stratégiu ocenil: „Keby mi tam začali kolabovať, nezostávalo by mi nič iné, ako experiment ukončiť.“

Lenže väzňovi sa nepodarilo strhnúť ostatných. Nevnímali ho ako hrdinu, ale osamoteného problémistu. Bachari kvôli nemu trestali ostatných väzňov ešte krutejšie a tí ho začali tiež nenávidieť. „Ak sa sťažujete na bezprávie a zostanete v tom sami, mocní z vás urobia fanatika a blázna. Hrdinovia musia vedieť strhnúť k odvahe aj ostatných,“ tvrdil Zimbardo.

Reč o hrdinoch znie rozpačito, ale možno má v sebe náboj, na ktorý zabúdame. A tiež reflektuje, aké ťažké je urobiť niečo dobré, že nestačí len veľmi cítiť, že je to často vyložene málo, alebo že city bez myslenia a konania môžu byť aj škodlivé. Akokoľvek rozpačito znie preto „hrdina“, je to realistickejší obraz dobra ako tie, ktoré máme sklon vytvárať si na základe empatie. Nieže by empatia nebola potrebná, ale sama osebe dobrá nie je. Vždy záleží na tom, do koho sa vciťujeme aj prečo to robíme.

V knihe Odpojený muž upozorňuje Zimbardo, ako zúfalo nám uprostred digitálnych osláv všelijakých zvláštností chýba úcta pred normalitou. To znie reakčne. Zimbardo mienil, že deti by sa mali učiť obdivovať a napodobňovať normálne plnenie povinností: mať snahu v rozumnom veku doštudovať, udržiavať zdravé vzťahy k rodičom, nadväzovať včas vzťahy partnerské a včas sa finančne osamostatniť. Vciťovať sa do toho, prečo to dnes už nejde, je tiež cesta, ale nie tá najzaujímavejšia. Možno aj tu je priestor vykročiť zo všeobecného náreku. Navyše, nemožno vylúčiť, že aj strach z reakcionárstva je len jeden z konformných pokusov, ako sa druhému zapáčiť.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.