Ale sociálne siete bývajú vo svojich svedectvách obzvlášť priamočiare. Zvlášť deti rady napodobňujú, čo vidia na TikToku. Napríklad blackout challenge ich nabáda, aby sa vzájomne škrtili, ideálne až do bezvedomia, a pri tom sa natáčali. Ak nie je blízko kamarát, je možné škrtenie a nahrávanie zvládnuť aj samostatne. Vraj to dokazuje odvahu.
Skočila by teda dcéra z okna? Samozrejme. Skočila by aj mamička. Vieme, čo sú ľudia schopní vykonať sčasti pod vedením autority, sčasti napodobňovaním. Má to aj svoje výhody. Občas možno počuť, že nie inteligencia umožnila človeku stať sa pánom tvorstva. Rozhodujúca bola chytrosť v kombinácii so schopnosťou spolupráce. Aj v akademickom a verejnom priestore zosilnel dôraz na kooperatívnosť, solidaritu, empatiu. Jeden druhému vraj vďačíme za všetko a kto v pozitívnom zmysle hovorí o individualizme, podozrieva sa zo sebectva.
Pod tlakom sa v posledných rokoch ocitli aj takzvané experimenty ľudskosti, ako sa prezývajú Milgramove a Zimbardove psychologické pokusy. Vznikli ako reakcia na druhú svetovú vojnu a kládli si za cieľ porozumieť mlčiacej väčšine, ktorá nezabránila zlu.
Napríklad filozof Hans Bernhard Schmid ukázal v knihe Morálna integrita, že tieto experimenty boli neetické a kvôli individualistickej predpojatosti ich autori mylne interpretovali. Obaja psychológovia z nich usúdili, že túžba zapadnúť, ochota na spoluprácu aj dôvera robí z ľudí ľahko zločincov. Podľa Schmida sa tým minuli s pravou povahou nacistického zla a navyše zhodili to, čo je na človeku najcennejšie: schopnosť spolupráce. K zlu častejšie vedie „idiocia vlastného rozumu“ ako dôvera v druhého.
Nehľadiac na to, že by nikto súdny nepopieral dôležitosť spolupráce, je otázka, či s jej vyzdvihovaním nebyť obozretnejší. Žijeme v čase, keď sme vplyvom digitálnych médií i globálnych nadnárodných inštitúcií prepojení natoľko, až sa naše myslenie zdá dokonale zohraté, takmer epidemické. Aj keby sa Zimbardo a Milgram plietli v nacistickom zle, čo keď jedinečným spôsobom osvietili systémové tlaky súčasných spoločností?
Muž, ktorý šokoval svet
Stanley Milgram stojí za experimentom, ktorého znalosť je súčasťou stredoškolskej vzdelanosti. V roku 1962 sa na verejnosť obrátil s inzerátom. Tvrdil, že hľadá dobrovoľníkov na experiment, ktorý má pri výučbe otestovať, aké prospešné sú fyzické tresty. Prihlásili sa prevažne ľudia z pomáhajúcich profesií a školstva.
Experiment sa mohol začať. Milgram odviedol „žiaka“ do vedľajšej miestnosti a na zápästie mu pripevnil elektródu napojenú na generátor šokov. Účastníci ho mali skúšať zo slovíčok. Kedykoľvek urobí chybu, mal dostať ranu. Začne sa na pätnástich voltoch a neprekročí tridsať, sľuboval Milgram. Lenže „žiak“ robil chybu za chybou. Psychológ v bielom plášti preto účastníkov vyzýval, aby pritvrdzovali. Hoci dospelí a vzdelaní, nesprávali sa lepšie ako deti hltajúce tiktokové výzvy.
„Žiak“ v skutočnosti rany nedostával a jeho stonanie pri 150 voltoch iba hral. Ale aj žobronenie o pomoc odradilo iba málokoho. Najprísnejšia bola sociálna pracovníčka Elinor, ktorá inak pomáhala mladým ľuďom vo vylúčených getách. Nebohému „žiakovi“ napálila 400 voltov – aj stonať prestal.
Milgram sa domnieval, že ukázal, ako ľahko možno ľudí prinútiť k páchaniu zločinov. Každý navyše dostal príležitosť znemožniť sa dvakrát. Prvé zlyhanie sa týkalo ochoty zasadiť smrteľnú ranu. Šesťdesiatdva percent účastníkov bolo ochotných zabiť. A potom, čo sa probandi (skúmané osoby) dozvedeli, že sa netestovala „žiakova“ pamäť, ale ich ľudskosť, väčšina zvalila vinu na Milgrama. „Ak zaznie rozkaz, nie je na mne, aby som ho interpretoval,“ povedal Eichmann [nacistický zločinec, pozn. red.] pred súdom, ktorý ho odsúdil na smrť. Podobne hovorila Elinor.
Je Milgramova príkra interpretácia presvedčivá? Nie podľa Hansa Schmida alebo amerického kriminalistu a sociológa Augustína Brannigana. Okrem toho, že Milgram účastníkov oklamal, zneužil jednu význačnú ľudskú črtu: schopnosť spolupracovať, ktorá sa nezaobíde bez dôvery. Schmid zdôrazňuje, že Elinor sa na Milgrama obracala v množnom čísle: „Naozaj musíme pokračovať?“ Myslela si, že v tom sú spolu.
Milgram vraj v skutočnosti neotestoval poslušnosť voči autoritám. Hralo sa o dôveru v spoločný projekt. To preto boli probandi ochotní potlačiť svoju vôľu a urobili, čo nechceli, čo je definícia konformity. Spolupracuje ten, kto si za svoju povinnosť stanovil, že bude zohľadňovať hľadisko druhého. Tým sa na druhom stáva závislým a môže niesť spoluzodpovednosť aj za jeho činy.
Táto vedomá strata autonómie je podmienkou lásky, partnerstva, spoločnosti. Kto chce trvať na autonómii, možno prekoná zraniteľnosť, ale stane sa menej ľudským. Akokoľvek Schmid zlyhanie neobhajuje, tvrdí, že zločinci nebývajú tí, ktorí sa nechali pasívne vlákať do situácie, ale tí, ktorí zaslepení sebou samými neboli schopní vidieť nič ďalšie. Zlo je vedomejšie a zámernejšie, než sa nám Milgram snaží nahovoriť.
Náš každodenný fanatizmus
Zimbardov experiment je radikálnejší. Milgram na skúmané osoby tlačil, Zimbardo nerobil nič. Stačilo vytvoriť situáciu a ľudia si začali ubližovať sami od seba. V roku 1971 nechal v pivnici Stanfordovej univerzity vybudovať improvizované väzenie a náhodne vybral niekoľko študentov elitnej školy, ktorých rozdelil na väzňov a dozorcov. Najprv sa nedialo vôbec nič.
