Nech žije republika! Vlastenectvo je osud

Vypočul som si nedávno príbeh, ktorý sa traduje v rodine pamätníka, niekdajšieho komorníka prvého československého prezidenta Tomáša Garrigue Masaryka. Podľa ústneho svedectva sa prezident opýtal svojho tajomníka, čo znamená hluk pod oknami. „Je to demonštrácia.“ „Je povolená?“ zaujímal sa prezident. „Nie je.“ „Prečo sa ešte nestrieľa?“ chcel vedieť Masaryk, symbol vzornej demokracie v srdci Európy.

Môj otec si ako jednu z prvých spomienok z detstva vybavil prezidenta Masaryka na bielom koni. Predstavujem si, ako môj starý otec, so synom na pleciach, vítal TGM v Martine, kde som sa mal o dvadsať rokov neskôr narodiť. Starý otec bol typograf, komunista, účastník SNP. Spomienka môjho otca sa kryje s obdobím veľkej hospodárskej krízy a trochu podozrievam starého otca z toho, že si svojho prezidenta idealizoval.

Som si istý, že som sa nenarodil ako vlastenec. Tým sa človek môže, ale tiež nemusí stať. Ja som sa stal vlastencom československého druhu 21. augusta 1968 dopoludnia, vo fronte na chlieb, keď z tranzistorového rádia na ulici hrala československá hymna a dospelí okolo mňa bezmocne plakali.

Vlastenectvo je na rozdiel od štátnej príslušnosti človeku osudom. Mám porozumenie pre českých aj slovenských vlastencov, ktorých spája viera v zmysel národného štátu, ale cítim, že sám dožijem ako vlastenec československý.

Naposledy som si v duchu povedal „Nech žije republika!“, keď sa po protivládnej demonštrácii v Prahe na zaplnenom Václavskom námestí spievala hymna. Nie česká, ale československá. Všetci Česi naokolo si pamätali, že sa nad Tatrou blýska a zvony divo bijú. A v ich viere, že Slováci ožijú, bola nádej, že ožijú s nami. Ako som tak s Čechmi spieval slovenskú hymnu, mal som z toho v očiach československé slzy.

„Nech žije republika!“ je dobré heslo do dnešnej doby, keď národným štátom ide v Európe o holý život. Rozplývajú sa pod tlakom nadnárodných korporácií, ktoré bohatnú z globálneho trhu. V národné štáty však prestávajú veriť generácie, ktorým dnešné štáty, respektíve ich odnárodnené politické elity, nemajú čo ponúknuť. Generácie, ktoré sa rozplynuli v liberálnom európskom Babylone, sú pre vec republiky stratené. A tí, ktorí stratili republiku, sa už nedozvedia, že s ňou stratili kus seba.

O odleve mladých ľudí do cudziny sa zvykne hovoriť ako o odleve mozgov. V skutočnosti republika stráca srdcia. Strata srdca predchádza strate mozgu. Odlev mozgov z euroúnijných periférií nie je príčinou úpadku republiky, ale dôsledkom dvojakého európskeho úpadku: úpadku jednotlivých národných štátov a logického následného úpadku Európy ako celku.

Logického preto, lebo Európa nikdy nemala ambíciu stať sa republikou, a byrokrati, ktorí ovládajú Európu a pohŕdajú národmi, nikdy nemali ambíciu stať sa „eurovlastencami“. Sú to mozgy, ktoré na ceste za korporátnym žoldom postrácali národné srdcia.

Takéto výročné zamyslenie by malo mať optimistický záver. Optimizmus si však žiada začínajúceho autora. Ja sa však radím ku končiacim autorom. Ak volám „Nech žije republika!“, oslovujem predovšetkým ľudí, ktorí tu už nie sú. To je moje publikum. Tých sa držím. Odišli normálni, a tak aj zostali. Sme spoločenstvo, ktorému patrí normálna minulosť.