Teodícea – stále ostrý klinec do súčasnej rakvy viery

Pokusy o riešenie tohto problému zamestnávali ľudí od pradávna – stačí spomenúť len Knihu Jób v Starom zákone. Stendhal (1783 – 1842) [vlastným menom Marie-Henri Beyle, pozn. red.] je zástupcom tých, ktorí v tom majú jasno: Svet je taký, aký je, a Boh neexistuje, alebo presnejšie: Boh nemôže existovať. To je jediná vec, ktorá ho môže ospravedlniť.

Otázka Božieho ospravedlnenia vzhľadom na stav tohto sveta sa označuje ako problém teodícey. Je to grécke umelo vytvorené slovo, spájané s polyhistorom Gottfriedom Wilhelmom Leibnizom (1646 – 1716), ktoré pozostáva z dvoch slov: Boh a spravodlivosť.

Otázka teodícey je jedným z „bodov zlomu“ viery, „skalou ateizmu“ a posledným klincom do rakvy viery. Kto sa aj napriek tomu naďalej pridŕža viery vo všemohúceho a dobrého Boha, ktorý nezabránil Osvienčimu, je podozrivý z užívania Marxových opiátov.

Pamätám si, ako nám tübingenský profesor fundamentálnej teológie hneď na začiatku semestra prezradil výsledok: Zrejme nenájdeme riešenie, ktoré by vás uspokojilo, a zacitoval protestantského kolegu Jürgena Moltmanna: „Akákoľvek iná odpoveď by bola rúhaním. (…) Hovoriť tu o Bohu neschopnom utrpenia by z Boha urobilo démona. Hovoriť tu o absolútnom Bohu by z Boha urobilo ničiteľa. Hovoriť tu o ľahostajnom Bohu by ľudí odsúdilo na ľahostajnosť.“

Kresťanstvo totiž ukazuje na Boha, ktorý sám trpel na kríži v Ježišovi Kristovi. To však ponecháva otázku „prečo“ otvorenú. Kríž odpovedá na otázku, kde je Boh, keď ľudia trpia: Je po ich boku. Sám Boh vo svojom Synovi znášal bolesť a smrť, a preto môže sprevádzať ľudí temnotou utrpenia a smrti.

Jedna z klasických odpovedí na otázku teodícey je, že žiadne zlo sa nedeje, pokiaľ to Boh nedovolí, a že Boh má dobrý dôvod na to, aby to dovolil. Zlo sa tak deje pre nejaké vyššie dobro. Táto odpoveď siaha najmä k teológii svätého Augustína. Ako biblický citát sa skloňuje veta autora Listu Rimanom: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.“ (8,28)

V Augustínovej teológii je každé mravné zlo istým druhom lásky. Je to narušená a zdeformovaná láska otočená zlým smerom. Pôvodom zla je láska k nižším veciam namiesto k vyšším veciam. Zlo ako také podľa Augustína neexistuje, je len nedostatkom dobra podobne, ako je tma nedostatkom svetla. Tento pohľad súčasne hovorí, že Boh ako Stvoriteľ sveta zlo nestvoril.

Iný známy prístup k otázke teodícey vychádza z myšlienok jezuitského filozofa, teológa a teoretika práva Luisa de Molinu (1535 – 1600). Bol jedným z najvplyvnejších a najkontroverznejších mysliteľov 16. storočia. Pokúsil sa zosúladiť slobodnú vôľu človeka s Božím predurčením a vševedúcnosťou. Molin vyvinul myšlienku takzvaného stredného poznania a vysvetlil ju na hre, v ktorej sa musíte rozhodovať. Stredné poznanie znamená vedieť, čo by ste vy a iní urobili v rôznych situáciách skôr, ako by skutočne nastali.

Molinistický pohľad je teda spôsob uvažovania o Božom poznaní a o tom, ako s ním nakladá. Hovorí, že Boh vie všetko – nielen to, čo sa stane, ale aj to, čo by sa stalo, keby sa veci vyvinuli inak. Molinisti veria, že Boh používa toto stredné poznanie na vytvorenie, kontrolu a tvarovanie najlepšieho možného sveta. Berie však do úvahy všetky rozhodnutia, ktoré by ľudia urobili.

Nedostatkom tohto pohľadu je Božia kontrola, ktorú kritici interpretujú ako manipuláciu. Problémom je tiež zlo, ktoré Boh používa na dosiahnutie dobra.

Ďalší prístup už zasahuje do Božích vlastností, konkrétne obmedzuje Božiu všemohúcnosť a nazýva sa otvorený teizmus. Tento koncept vychádza z názoru, že Boh vie všetko, čo sa aktuálne vedieť dá. Dokonale pozná minulosť i prítomnosť, no definitívna budúcnosť je aj preňho ešte otvorená. Pozná všetky jej možnosti, no jej definitívna podoba závisí od našich slobodných rozhodnutí. V tejto pozícii „nevediaceho“ sa teda Boh ocitol dobrovoľne kvôli slobodnej vôli, ktorú nám daroval.

Podobný konceptu otvoreného teizmu je koncept podstatnej kenózy, ktorý Thomas Jay Oorda vysvetľuje vo svojej knihe Boh to nedokáže. Už jej názov naznačuje, že tento názor ráta s obmedzením Božej všemohúcnosti. Biblický základ si požičiava z miest, ktoré hovoria, že Boh nemôže klamať (Tít 1,2) či zaprieť seba samého (2 Tim 2,13).

Podstatou Boha je podľa tohto konceptu „láska, ktorá nekontroluje“. Boh teda „nemôže“ zastaviť veľa zla, pretože to odporuje povahe tejto jeho lásky. Boh však chce s nami neustále spolupracovať na prekonaní zla a utrpenia v tomto svete.

A napokon skepticko-teistický koncept sa ani nepokúša o uspokojivú odpoveď na otázku teodícey a k problému zla a utrpenia pristupuje s istou pokorou. Hovorí, že naše ľudské chápanie Božích zámerov je obmedzené a v konečnom dôsledku zostáva tu na zemi tajomstvom.

Kazateľsky ho rozvinul napríklad aj svätý Páter Pio na príklade s chlapcom, ktorý sledoval svoju mamu pri vyšívaní. Pohľad na výšivku zdola mu nedával zmysel – bola to len spleť nití bez konkrétneho tvaru –, až kým sa mama nesklonila k synovi a neukázala mu nádherný obraz z druhej strany. Obraz, ktorý svätec aplikoval na naše obmedzené chápanie z pohľadu zdola.

Aj keď nenájdeme uspokojivú odpoveď na otázku teodícey hneď, môžeme dôverovať Bohu, že nám napokon ukáže nádherný obraz z druhej strany. Teodícea nemá byť klincom do rakvy našej viery. Skôr nás pozýva k pohľadu na klince, ktoré kvôli nám a pre nás prijal Ježiš Kristus. Otázka, prečo je zlo a utrpenie, vyslovená v prítomnosti ukrižovaného Boha nadobúda celkom iný rozmer.

Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.