Španielske tango v Paríži 

Futbal v Paríži oslavoval najlepších z najlepších, ale nebol v najsilnejšej zostane: Erling Haaland odletel sledovať majstrovské oslavy kamaráta Erika Botheima do švédskeho Malmo a výprava Realu Madrid zrušila cestu na futbalový galavečer po tom, čo sa okruh najbližších spolupracovníkov dozvedel, že Vinícius Junior nezíska Zlatú loptu. 

Rozčarovanie Realu Madrid 

Dvadsaťštyriročný Brazílčan bol ochotný cestovať k Seine len v prípade, ak vyhrá. Kluboví predstavitelia hovoria o „krádeži storočia“, Edoardo Camavinga v reakcii na sociálnej sieti písal o „politike vo futbale“.

Traja hráči bieleho baletu skončili za najvyšším stupienkom ankety na druhom až štvrtom mieste. Za Viníciusom boli Angličan Jude Bellingham a španielsky obranca Dani Carvajal, ktorý okrem ligového titulu a trofeje Ligy majstrov dobyl so Španielskom titul majstra Európy. Real Madrid dostal aspoň dve náplasti: stal sa tímom roka a Carlo Ancelotti získal ocenenie pre najlepšieho trénera pred Luisom de la Fuentem a Pepom Guardiolom.

Aj tak to bol španielsky večer. Barcelona vyhrala v ženskom futbale na klubovej úrovni všetky súťaže, stala sa najlepším družstvom roka a jej hráčky obsadili tri najvyššie pozície ženskej ankety. Stredopoliarka Aitana Bonmatíová obhájila Zlatú loptu, získala ju druhýkrát, podobne ako predtým v rokoch 2021 a 2022 krajanka a spoluhráčka Alexia Putellasová. 

Parížske gala bolo možno prológom budúcnosti tejto ankety: 17-ročný Lamine Yamal, španielsky krídelník z Barcelony, získal Cenu Raymonda Kopu pre najlepšieho mladého hráča. Ak sa mu budú vyhýbať zranenia, už v najbližšom období môže atakovať hlavnú cenu. Najmladším držiteľom Zlatej lopty je Brazílčan Ronaldo: v roku 1996 ju získal vo veku 21 rokov a tri mesiace. Yamal má všetky predpoklady zmeniť to. A v ďakovnej reči ho ako budúceho víťaza spomenul aj nový držiteľ Zlatej lopty. 

Hráč Španielska Lamine Yamal tlieska divákom, keď opúšťa ihrisko počas striedania. Foto: TASR/AP

Je ním Rodri, 28-ročný španielsky stredopoliar z Manchesteru City. Futbalista, ktorý na seba nikdy neupozorňoval extravaganciou. Naopak, popri ohromnom športovom umení vyniká normálnosťou: hrá vždy so zakasaným dresom, nemá na tele žiadne tetovania, neaktivizuje sa na sociálnych sieťach.

„Spoluhráči si zo mňa robia srandu, že som normálny, ale napríklad moja mama a priateľka si to nemyslia. Vedia, že som závislý na futbale,“ povedal v septembrovom príspevku, ktorý napísal pre The Players Tribune. Priznal v ňom, že nechcel hrať futbal preto, aby mal v garáži ferrari, ale preto, aby sa priblížil svojim detským hrdinom. Spomínal, že keď mal desať rokov a nepodal dobrý výkon, nemohol sa ani rozprávať s rodičmi. Nechápali, prečo berie futbal tak vážne. 

Rodri: muž dvoch svetov 

Neskôr mu dali podmienku: môže nasledovať futbalový sen, ale bude dbať na vzdelanie a pôjde študovať na vysokú školu. Aj preto zamieril po žiackych a dorasteneckých rokoch v Atleticu Madrid do Villarrealu. Na univerzite Jakuba II. Aragónskeho v neďalekom Castellón de la Plana absolvoval štvorročné štúdium obchodnej administratívy a manažmentu. „Škola mi pomohla vnímať tlak okolo futbalu v celkom inej perspektíve,“ priznal Rodri.

Dodnes oddeľuje dva svety, v ktorých žije: futbalový a reálny.

Vo Villarreale futbalovo napredoval. V A-tíme debutoval ako 19-ročný, v sezóne 2017/18 vynechal len jeden ligový zápas. Prihlásili sa väčšie kluby, za 20 miliónov eur ho kúpilo Atletico Madrid. V režime Diega Simeoneho sa popri loptových schopnostiach a dobrej rozohrávke naučil tvrdosti, nepoddajnosti.

„Dovtedy som si myslel, že sa všetko odvíja len od lopty a od toho, ako pekne viete hrať. Simeone mi však ukázal ako, koľko a kam treba v zápase behať, ako blokovať, ako sa súperom stavať do cesty, ako byť súťaživý.“

Rodri a Laura Iglesias na ocenení Zlatá lopta. Foto: Antoine Massinon/A2M Sport Consulting/DPPI via AFP/Profimedia

Napriek konkurencii Kokeho, Saúla, Thomasa Parteya či Lemara hral pravidelne. Mal päťročný kontrakt, ale už v lete 2019 prišla ponuka z Manchestru City.

Klub z Eastlands neváhal zaplatiť zmluvne stanovenú výšku odstupného – 70 miliónov eur! Rodri okamžite telefonoval Sergiovi Busquetsovi, slávnemu predchodcovi v pozícii defenzívneho záložníka, ktorý povyrástol pod ochrannou rukou Pepa Guardiolu.

„Sergio mi povedal, že Pep zo mňa urobí lepšieho hráča, ale nikdy nikoho neprestane naháňať. Mal pravdu. Spolupráca s ním mi priniesla základné poznanie: Pep je vo futbalovom vývoji vždy o krok pred všetkými,“ povedal o slávnom trénerovi. Rodri s ním získal jedenásť klubových trofejí, ligový titul nebral iba v prvej z piatich spoločných sezón!

So španielskou reprezentáciou hral na dvoch šampionátoch. Na svetovom v Katare zažil rozčarovanie v osemfinálovom rozstrele, v ktorom La Roja stroskotala na Jásinovi Bonouovi a po bezgólovej remíze vypadla s Marokom. Rodri navyše nehral na tradičnej pozícii lídra v strede poľa, ale večne experimentujúci kouč Luis Enrique sa tesne pred MS rozhodol postaviť ho na post stopéra. Rodri na ňom nesklamal, ale väčšinou bol ďaleko od rozhodujúcich situácií pri útočení. 

Luis de la Fuente nad ničím podobným nerozmýšľal. Rodri mu vlani pomohol k triumfu v Lige národov a v tomto roku pridal oveľa cennejší úspech: Španielsko sa stalo rekordný štvrtýkrát majstrom Európy. Od vstupu do šampionátu v Nemecku hralo najlepší futbal, bavilo divákov, malo modernú zmes rýchlosti, dôrazu, dynamiky. Malo kreatívnych krídelníkov, silný útok, ktorého kvalita by však nebola možná bez neúnavnej práce stredu poľa, v ktorom kraľoval Rodri. Právom ho vyhlásili za najlepšieho hráča majstrovstiev. 

Rodri drží trofej po tom, čo Španielsko vyhralo EURO 2024. Foto: ČTK/imago sportfotodienst/Mikolaj Barbanell

Po 64 rokoch španielsky víťaz 

Akurát vo finále s Anglickom sa pri poslednej akcii prvého polčasu zranil. Nevydržal mu stehenný sval. Druhý polčas pretrpel na lavičke. „Keď ste v zápasovej akcii, máte pocit, ako keď držíte volant v dvestokilometrovej rýchlosti. Ak sa na to iba pozeráte, je to ako sedieť na horskej dráhe,“ povedal o finále ME. 

Pre Zlatú loptu si v parížskom divadle Chatelet dokráčal s barlami. Anketu vyhral hráč, ktorý si futbal dlhšie nezahrá. Po ME sa uzdravil, 22. septembra sa v ligovom šlágri Manchester City – Arsenal vrátil do základnej zostavy anglického majstra, ale už po štvrťhodine hry sa zrazil v súperovej šestnástke s bývalým klubovým spoluhráčom z Atletica Thomasom Parteyom a hoci neskončil na nosidlách, zlá predtucha sa naplnila. Španielsky Superman si roztrhol krížne väzy. Pauzovať bude celú sezónu. 

Zlatá lopta má po prvý raz od roku 1960 víťaza zo Španielska. Je ním unikátny borec s maximálnym zmyslom pre kolektív, pre spoluprácu všetkých hráčov, s mimoriadnym prehľadom, obdivuhodnou hernou inteligenciou, líderstvom, vytrvalosťou, prepájajúci mužstvo v oboch fázach hry. Rodriho neuvidíte v pôsobivých zostrihoch s gólovými kreáciami, ale keď budete tieto akcie sledovať pozornejšie, zistíte, že v mnohých prípadoch sa ich zárodok, rozprúdenie či myšlienka nachádza uňho. 

Nikdy doteraz nezískal Zlatú loptu defenzívny stredopoliar. Výsledok hlasovania sto novinárov z krajín prvej stovky svetového rebríčka FIFA však nie je žiadnym prekvapením. „Sú hráči, ktorí majú prirodzené vodcovské schopnosti. Rodri patrí medzi nich. Vždy na seba stiahne pozornosť spoluhráčov a ovplyvňuje dianie na ihrisku. Je najsilnejším lídrom,“ pochválil ho reprezentačný tréner de la Fuente.

Tréner Španielska Luis de la Fuente. Foto: TASR/AP

Až sa Rodri dostane zo spárov dlhej absencie, spoločne s de la Fuentem budú chystať najväčšiu misiu: zisk titulu majstra sveta 2026. Keď mal Rodri 14 rokov, bol na letnom kempe v Spojených štátoch, v lesoch v Connecticute. Akurát prebiehal svetový šampionát v Južnej Afrike. Wifi signál bol len v jednej miestnosti tábora. Každý deň si tam chodieval zisťovať výsledky. Vedúcich po postupe Španielov prehovoril, aby mohol na maličkom monitore sledovať finále. Keď dal Iniesta krátko pred koncom predĺženia víťazný gól, v radostnom ošiali so slzami v očiach behal okolo jazera. Americkí kamaráti nechápali, ako môže niekto prežívať takúto extázu z futbalu. 

Rodri ju označil ako „číru radosť“. Zažil ju sám, a to s Manchestrom City na klubovej úrovni s víťazným gólom vo finále Ligy majstrov, v tomto roku s titulom majstra Európy a teraz s prestížnym individuálnym ocenením. Ak bude aj po zranení rovnaký ako Guardiola – túžiaci po neustálom zlepšovaní, môže dosiahnuť aj ďalšie méty.