Vysvetlenie tohto zaostávania si niekedy zľahčujeme tým, že ho ukotvujeme len do politík z nedávnych rokov, ako je napríklad Green Deal. Lenže európske zaostávanie začalo byť viditeľné už koncom 90. rokov minulého storočia. Pritom až do konca 70. rokov Európa, naopak, Spojené štáty dobiehala. Detailnejší výskum tohto fenoménu je preto stále relevantný.
Jeden taký realizoval francúzsky ekonóm Antonin Bergeaud a prezentoval ho počas letného fóra Európskej centrálnej banky. Popísal v ňom vývoj a zdroje európskej ekonomickej produktivity od konca druhej svetovej vojny. Úspech troch povojnových dekád videl hlavne v kombinácii úspešnej absorpcie domácich, ale najmä amerických inovácií, lacnej ropy a vlažného rastu miezd, čo umožnilo väčšiu časť ziskov smerovať do budovania kapitálu.
Tieto ozubené kolieska sa časom začali zadrhávať. Pieskom v súkolí boli ropné šoky, ale najmä nízka schopnosť Európy pretvárať akademický pokrok na komerčne úspešné praktické inovácie. Ako píše Bergeaud, tento trend môže súvisieť s nedostatočnou priemyselnou a inovačnou politikou. Tá trpela nedostatočnou koordináciou medzi krajinami, neprimeranými stimulmi pre spoluprácu s univerzitným ekosystémom a s finančným systémom, ktorý primerane nepodporuje podstupovanie rizika.
Najmä preto Európa v polovici 90. rokov zmeškala IT revolúciu a nedokázala viac replikovať americkú mieru rastu. Európska ekonomika ostala zaseknutá v mid-tech, ako sú autá a rôzne strojárske zariadenia a chýba v nej high-tech.
Bergeaud vidí hlavnú výzvu a zároveň príležitosť pre európsku ekonomiku v dvoch smeroch: úspešnej adopcii umelej inteligencie a zelených technológiách. Pri oboch si je však vedomý, že samotná nálepka ešte negarantuje nárast produktivity.
„Tieto prínosy sa budú realizovať len vtedy, ak bude existovať koordinované úsilie o integráciu umelej inteligencie do existujúcich výrobných procesov a zabezpečenie toho, aby bola pracovná sila pripravená pracovať spolu s týmito novými technológiami,“ píše autor.
V závere odporúča európskym politikom posilniť spoluprácu na inováciách. Podporu vedy a výskumu netreba zvyšovať ani tak nominálne, ale existujúce zdroje lepšie zacieliť.
Bohužiaľ, záverečná časť jeho práce svojím obsahom skĺzava k slovnému "šalátu", na aký sme zvyknutí z mnohých únijných publikácií. Píše o „zapriahnutí potenciálu“, „budovaní zručnej pracovnej sily“ či „realokácií investícií“, no nie je vôbec zrejmé, aké mechanizmy tieto zmeny vyvolajú a budú ich riadiť.
Je to z mojej strany trochu nespravodlivá výčitka, lebo konkrétne aplikovateľné politické odporúčania nemusia byť pointou akademických prác. No práve tie by boli jej najvyššou pridanou hodnotou. Inak budeme o zaostávaní európskych krajín v produktivite za Spojenými štátmi ďalšie roky opäť iba hojne diskutovať.
