Koniec fascinácie smrťou sa začal prejavovať na začiatku renesancie

Fenoménom smrti sa Philippe Ariès zaoberal celé desaťročia a jeho dielo Dejiny smrti sa stalo klasikou. Zaujímali ho všetky pramene – výtvarné, archeologické i liturgické. Mal rád elementárne veci, bližšie mu bolo skôr obrazové zachytenie ako písomné. Tvrdil, že obraz zostáva najhutnejším a najpriamejším spôsobom vyjadrenia. Smrť bola pre neho ikonofil.

Ako mnohí velikáni, aj on bol rozporuplnou postavou. Politickým reakcionárom aj priekopníkom, sektárskym rojalistom, (ktorý podporoval vichystický režim) i zakladateľom novej kultúrnej histórie. Mal trvalé hodnotové väzby na starý kultúrny poriadok, ale oceňoval a využíval metodológiu ľavicových  historikov. Vyštudoval demografiu a jeho knihy sú vo vnímaní súkromného života v minulosti priekopnícke. Zásadné bolo jeho dielo o koncepte detstva ako fenoménu, ktorý do novoveku neexistoval. 

Kniha Dejiny smrti zachytáva premeny európskej spoločnosti vo vzťahu k umieraniu a smrti. Pôdorys knihy je samozrejme kresťanský, Ariès ale podrobne zachytáva zrod moderného sveta, nového uvažovania a medziľudských vzťahov, ktoré viedli k postupnej ateizácii spoločnosti a individualizmu. 

Položil si otázku, či korene súčasných kolektívnych myšlienkových fenoménov, rituálov a zvykov nie sú hlboké len zdanlivo, a či ich produkty nie sú dielom práve tej modernity, ktorej sa dáva za vinu, že existenciu týchto zvykov ohrozila.

Svoju hypotézu sa rozhodol potvrdiť štúdiou pohrebných rituálov. Uvedomoval si, akú dôležitosť hrá v našej dobe návšteva cintorínov: „Vždy, keď prichádza november, na mňa hlboko zapôsobia prúdy ľudí na vidieckych a mestských cintorínoch. Pýtal som sa sám seba, odkiaľ táto forma piety prichádza. Z dávnoveku? Nebol som si touto kontinuitou istý, a tento moment bol východiskom môjho ďalšieho dobrodružstva poznávania.“

Arièsovi nešlo o závislosť premeny vzťahu k smrti na náboženskej viere. Zdalo sa mu, že viera v nesmrteľnosť a večný život – vyučovaná cirkvou – nemusí byť so smrťou v priamom vzťahu a zmena nášho vzťahu k smrti môže spočívať v premene medziľudských a vnútroskupinových pút.

Rozhodujúci nemusel byť vzťah k Bohu, ale vzťahy elementárnejšej povahy – v prvom rade postoj k sebe samému, postoj k druhému a vzťah medzi indivíduom a komunitou či ľudským rodom všeobecne. Táto myšlienka určovala aj výber jeho prameňov.

Nezaujímali ho ideológie, ktoré formovali učenci, ale prejavy každodennej existencie. Pozornosť zameral na dokumenty nepísomnej povahy, ktoré si nikto nevšímal. Ani historici umenia. Jeho dôraz na znakové vnemy sa prejavoval v tom, že k obrazom cítil väčšiu dôveru ako k písanému textu. Táto schopnosť vidieť a premýšľať o videnom patrí k Arièsovým najväčším prednostiam.

Koniec fascinácie smrťou sa začal prejavovať na začiatku renesancie. Navonok to veľmi nápadné nebolo, smrť však postupne strácala svoju magickú nadpozemskú moc. Cnosti a hriechy, akýsi ich odpočet, sa prestali sústreďovať výhradne na moment zomierania. Objavuje sa zdržanlivosť.

Vo svete, v ktorom  kresťan žil, sa to začalo považovať za rozumný postoj, za zásadnú cnosť, ktorá mala riadiť celé ľudské správanie. Krajnosti už neboli v móde – na jednej strane nezmerné užívanie si životných rozkoší a na strane druhej absolútne odriekanie telesnosti za múrmi kláštora. Zomieranie v minulosti mohlo obe tieto krajnosti legalizovať, pokiaľ sa hriešny človek z celého predchádzajúceho života vyspovedal. V tomto novom svete už nemohla smrť svojou absolútnosťou prehodnocovať celý život umierajúceho. Aj ona sa musela podriadiť obecnému zákonu umiernenosti.

Nakoniec ešte jeden jeho citát: Smrť, taká prítomná v minulosti, taká známa, mizne a mizne. Stáva sa niečím hanebným a zakázaným. Zaujímavé je, že vytesňovanie smrti, ktoré vnímame ako fenomén posledných pár desaťročí, Ariès datuje už do polovice 19. storočia. Táto kniha v mnohom prekvapí.

Kniha Dejiny smrti vyšla len v českom preklade vo vydavateľstve Argo.