Absurdný rozmer diskusie o Babišovi

Visí tu vo vzduchu otázka, či Andrejovi Babišovi nepomohli politické známosti na Slovensku, tak ako to tvrdí český premiér Fiala. A ešte aj náš Igor Matovič, ktorý predviedol predstavenie priamo na Václavskom námestí v Prahe s transparentom hlásajúcim, že Babiš je „estébák“.

Aj pre zamedzenie straty historickej pamäti je užitočné pripomenúť si, v akej obrovskej neviditeľnej kontrolnej pavučine bola za komunistickej éry zamotaná celá spoločnosť v bývalom Československu a, samozrejme, v celom sovietskom bloku.

Teda nič proti diskusii na túto tému.

Zároveň má diskusia o Babišovi absurdný rozmer

Zároveň vidíme, že táto spoločnosť, a platí to ako o tej českej, tak i o slovenskej, sa dostala do stavu, v ktorom diskusia o Babišovej spolupráci s ŠtB pôsobí absurdne.

Kto sedí na Pražskom hrade?

Absurdnosť pochopíme, keď si uvedomíme, kto porazil Andreja Babiša v druhom kole českých prezidentských volieb v roku 2023, a teda kto je teraz českým prezidentom. Je ním Petr Pavel.

Petr Pavel, presvedčený prívrženec komunistického režimu, sa stal v roku 1988 príslušníkom Spravodajskej správy Generálneho štábu (SSGŠ). Tá bola výzvednou spravodajskou službou československej armády.

Slúžila rovnako komunistickému režimu ako ŠtB, ibaže ŠtB bola väčšia a predovšetkým po roku 1989 sa vďaka širokej opakovanej diskusii o podstate komunistického režimu dostala oveľa viac do povedomia verejnosti. O SSGŠ sa veľa nehovorilo. Preto je slovo eštebák/estébák všeobecne známe a kompromitujúce, zatiaľ čo slovo „esesgešák“ sa nepoužíva.

To však nič nemení na tom, že charakter oboch inštitúcií bol podobný.

Pripomeňme, že režim, ktorému ŠtB, ale aj SSGŠ slúžili, bol právom vyhlásený za zločinecký.

Tak ako ŠtB pracovala pod vplyvom sovietskej KGB, tak SSGŠ pôsobila pod vplyvom sovietskej vojenskej tajnej služby GRU. ŠtB i SSGŠ boli príkladom podriadenosti Československa Sovietskemu zväzu a pracovali v zmysle propagandistickej lži, podľa ktorej okupácia Československa v roku 1968 armádami Varšavskej zmluvy bola „internacionálnou bratskou pomocou“.

Osobne považujem za smutné, že sa v Česku, v druhom kole prezidentských volieb, stretli dvaja bývalí členovia komunistickej strany, pričom obaja sa zaplietli s komunistickými bezpečnostnými zložkami.

Kto zlyhal viac?

Ale kto zlyhal viac, Babiš alebo Pavel? Pripusťme, že Babiš bol tajným spolupracovníkom. Zlyhal viac tajný spolupracovník, ktorý zoči-voči hrozivej, obávanej ozbrojenej zložke štátnej moci neodmietol spoluprácu, ktorú nenavrhoval on, ale ju od neho požadovala tá zložka?

Alebo viac zlyhal Pavel, ktorý sa dobrovoľne na vlastnú žiadosť stal príslušníkom podobnej zložky?

Samozrejme, že väčšie je zlyhanie Petra Pavla.

Horšie ako pokrytectvo

Lenže Petr Pavel bol úplne rehabilitovaný v priamej voľbe prezidenta. Bol akceptovaný českou spoločnosťou a poväčšine aj slovenskou spoločnosťou, ktorá sa hlási k Novembru 1989.

Ale Andrej Babiš, ktorý sa previnil menej, je stále problémom, ktorý sa rieši v Česku i na Slovensku.

Isteže je to pokrytectvo, dvojaký meter a podobne. Ale je v tom i čosi horšie, hlbšie. Pokrytec si svoje pokrytecké správanie spravidla uvedomuje. Ale my si to už, tuším, ani neuvedomujeme. To je kognitívna disonancia.

Keby to bolo len o Babišovi

Najhoršie je, že to nie je len o Babišovi. Táto kognitívna disonancia sa prejavuje v ďaleko rozsiahlejších otázkach, než je zlyhanie toho-ktorého človeka.

Vieme sa rozhorčovať nad nejakou vecou donekonečna. A nad inou, ktorá je analogická, a možno ešte horšia, len pokrčíme plecami. Prípadne ju rovno schvaľujeme.

Ako hodnotíme porovnateľné vojny

Je to tak napríklad s vojnami. Nad ruskou inváziou na Ukrajinu sa vieme rozhorčovať. A správne tak. Je sa nad čím rozhorčiť.

Analogická preventívna vojna Američanov a koalície ochotných v Iraku v roku 2003 nás k nejakému veľkému rozhorčeniu nepriviedla. Martin Šimečka sa za jej podporu ospravedlnil (a za to mu česť), inak je tu dvadsať rokov také ticho.

Všimnite si, že najviac sa dokážu nad ruskou inváziou rozhorčovať tí, ktorí podporovali inváziu do Iraku a svoj omyl odbavia jednou vetou. Ak vôbec. Poväčšine nepovedia ani tú jednu vetu.

Niekedy mám dojem, že najhoršie sú na tom tí, ktorí odmietali obe tieto vojny.

Keď sa dobýja Aleppo a keď sa dobýja Mosul

Už roky mi chodí po rozume porovnanie dobýjania sýrskeho Aleppa (Halabu) a irackého Mosulu. Aleppo, obsadené rebelmi, dobýjala Asadova sýrska armáda v občianskej vojne. Mosul dobýjala iracká armáda od Islamského štátu.

Pri oboch dobýjaniach zahynuli tisíce civilov.

Pri dobýjaní Aleppa pomáhalo Asadovi Rusko. Preto západné elity na úmrtia civilov kričali „Hrôza, hrôza“.

Pri dobýjaní Mosulu irackej armáde pomáhali USA a ďalšie štáty NATO. Západné elity k úmrtiam civilov poväčšine mlčali.

Všimli ste si podvod s „ačohentizmom“?

Všimli ste si ten podvod s pojmom „ačohentizmus“? Všimli ste si, že práve tí používatelia dvojakého metra niekedy začali používať tento pojem úplne podvodným spôsobom?

Všimol som si to hneď na začiatku ruskej invázie na Ukrajinu. Veď nie všetci podporovatelia vojny v Iraku sú na hlavu padnutí. Uvedomovali si, že pri kritike ruskej invázie im môže niekto vyhodí na oči, že predsa oni podporovali analogickú inváziu do Iraku. Aj im to vyhadzovali na oči. Tak títo niekdajší podporovatelia invázie do Iraku začali okamžite týchto svojich kritikov označovať za „ačohentistov“.

Je to číry podvod. Pojem „ačohentizmus“ (whataboutism) sa predsa používal na pomenovanie javu, keď je osoba A kritizovaná osobou B za nejaké zlé konanie a osoba A sa bráni tým, že obviní osobu B z iného zlého konania. A tým sa osoba A dopúšťa ačohentizmu.

Ale tu je predsa veľká skupina ľudí, ku ktorej patrím i ja, ktorí nie sú žiadnymi osobami A. My sme predsa kritikmi aj zbytočných amerických vojen, aj ruskej invázie na Ukrajinu. Ale vraj sme „ačohentisti“.

O Gaze radšej ani nehovorme

A to sme ešte nehovorili o Gaze. S údivom sa pozeráme na tento fenomén. Niektorí ho odbijú s tým, že Izrael má právo na obranu.

Samozrejme, že ho má. A nikto mu ho neupiera. Ale počuli ste niekedy o princípe primeranosti? Že reakcia na akciu má byť primeraná?

Radšej to nechajme. Je to na dlhšiu a ťažkú diskusiu.

Pravda vás oslobodí

Tak či onak nás diskusia o týchto otázkach, najmä o našej kognitívnej disonancii, čaká.

Iste si spomínate na to evanjeliové „Poznajte pravdu a pravda vás oslobodí“. Je to tak. Nemali by sme sa toho báť. Aj keď spočiatku sa možno budeme cítiť trochu zle.