Líder libanonských kresťanských síl vidí príležitosť na odzbrojenie Hizballáhu

Libanonské sily sú dnes pravidelnou politickou stranou, počas občianskej vojny pod názvom Libanonský front hájili záujmy maronitskej kresťanskej väčšiny proti šiitskym či ľavicovým sekulárnym militantom. Bojovali aj proti povstalcom z radov potomkov palestínskych utečencov, ktorí do Libanonu ušli pri vzniku Izraela v roku 1948.

Keď židovský štát začal 1. októbra obmedzenú pozemnú operáciu s cieľom eliminovať vojenské kapacity hnutia Hizballáh v južnom Libanone, Džadža – ktorý väčšinou pôsobí v politickom zákulisí – dal najavo, že je pripravený zmeniť kurz maronitskej politickej reprezentácie, pokiaľ ide o ďalšie politické kroky, ako naznačil v rozhovore pre týždenník Politico.

Zatiaľ čo lídri ostatných politických strán dúfajú, že vnútorné reformy by mohli upokojiť izraelskú vládu a nasmerovať ju k prímeriu, Džadža tvrdí, že to nebude stačiť. Bejrút sa podľa neho bude musieť „vážne zaoberať“ veľkými politickými zmenami, ktorých cieľom je obmedzenie vojenskej prítomnosti Hizballáhu na území, ktoré im zakazuje rezolúcia OSN č. 1 701.

Tá v roku 2006 ukončila druhú izraelsko-libanonskú vojnu, nariadila tiež demilitarizáciu pásma medzi takzvanou Modrou líniou – hranicou medzi Izraelom a Libanonom – a riekou Lítání, ktorá tečie asi 29 kilometrov na sever od nej. Jedinú vojenskú prítomnosť v tejto zóne môžu predstavovat libanonská armáda a mierové sily OSN.

Džadžove snahy o celoštátne obmedzenie Hizballáhu pramenia z toho, že šiitski militanti a ich hlavný podporovateľ Irán sú preňho „jedno a to isté“.

„Neexistuje Hizballáh a Irán – existuje len Irán,“ povedal v rozhovore pre Politico. „Pre Teherán neexistujú žiadne hranice medzi Iránom, Irakom, Libanonom a Sýriou, žiadne hranice,“ povedal v rozsiahlom komplexe straníckeho vedenia v dedine Márab, ktoré je chránené ozbrojenými kontrolnými stanovišťami a pancierovými bránami.

Ak sa Libanonu podaria rozsiahle reformy, ktoré navrhuje, „Hizballáh nebude mať inú možnosť ako odzbrojenie“, vyhlásil Džadža. V rámci nich by totiž parlament mohol nariadiť Hizbaláhu, aby rozpustil svoje ozbrojené krídlo – čo sa však v súčasnom rozložení síl môže len ťažko stať.

Libanonská ústava z roku 1920 a takzvaná Národná dohoda z roku 1943 totiž rozdeľujú ústavné funkcie v štáte podľa náboženskej príslušnosti. Prezidentom Libanonu môže byť len maronitský kresťan, predsedom vlády zase len sunnitský moslim – ako dnes premiér Nadžíb Mikátí.

Predsedom parlamentu môže byť len šiitský moslim, čo nábožensky a politicky nahráva práve Hizballáhu. Džadža však vyjadril presvedčenie, že libanonskí šiiti „si postupne uvedomia, že čokoľvek im Hizballáh v minulosti nahovoril, nebola pravda a že práve Hizballáh ich priviedol do katastrofy, v ktorej sa nachádzajú“.

Libanon by však podľa Džadžu mal uplatniť aj rezolúciu č. 1 559 z roku 2004, ktorá požaduje slobodné a spravodlivé prezidentské voľby.

„Posledných 20, 30, 40 rokov sme v Libanone žili bez skutočného štátu. Všetky strategické rozhodnutia pre Libanon sa prijímali mimo krajiny,“ povedal. Zmena musí podľa neho nastať „pre naše vlastné blaho, nie pre blaho Ameriky či Izraela“, dodal.

Post prezidenta je uprázdnený už viac ako dva roky. Poslednému prezidentovi Michelovi Aúnovi v roku 2022 vypršal mandát, a parlament – ktorý má právomoc voliť hlavu štátu – sa nedokázal zhodnúť na jeho nástupcovi. To Džadža pripísal vnútropolitickým sporom, ale i opakovanému vetu zo strany Hizballáhu.

Bývalý veliteľ kresťanských militantov na post prezidenta dlhodobo navrhuje veliteľa Libanonských ozbrojených síl generála Josepha Aúna (zhoda mien s exprezidentom je náhodná, pozn. red.), ten sa však vlani vyjadril, že ho kandidatúra „nezaujíma“.

(sab)