Víkendové čítanie: Život v Otcovej láske

Prinášame ukážku z knihy manželov Roberta a Vicki de Hoxar. Kniha Život v Otcovej láske je zhrnutím duchovného dedičstva manželov Hoxarovcov, ich životných skúseností a cesty poznávania Božieho otcovského srdca. Je to súhrn všetkých vyučovaní, ktoré účastníci môžu počuť na seminároch Otcovo srdce, spolu s otázkami na reflexiu na konci každej kapitoly. Vďaka týmto praktickým aplikáciám možno knihu využiť aj ako príručku na štúdium a osobné zdieľanie v malej skupinke. Čitatelia v nej nájdu témy ako dôležitosť srdca, odpustenie, materinské srdce Boha, falošné útechy, sirotstvo a synovstvo, slabosť, hranice… ochutené o príhody zo života autorov podané s typickým hoxarovským humorom.

Ako sa mi zatvrdilo srdce

Vyrástol som v rodine, ktorá sa považovala za kresťanskú, ale do kostola sme chodievali iba na krsty, svadby a pohreby. Moje mravné zásady vychádzali z pravidiel: „Nevyvolávaj problémy.“ A: „Nespôsobuj bolesť.“ Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o dobré zásady, ale nie je to láska. Cieľom týchto pravidiel bolo uchrániť ma pred odmietnutím alebo kritikou. Po niekoľkých rokoch som uveril klamstvu: „Nikoho nepotrebujem. Postarám sa o seba sám.“ Dokonca som začal odsudzovať ľudí, ktorí niečo potrebovali, pretože som ich považoval za slabochov. Takéto zatvrdnuté srdce mi bránilo vytvárať vzťahy. V škole som nemal priateľov, pretože vzťahom som nepripisoval žiadnu hodnotu. Ako sa to všetko stalo?

Spomínam si na obdobie, keď som mal asi osem rokov. Otec bol v armáde. Predtým sa neúspešne pokúšal podnikať a my sme prišli o strechu nad hlavou. A tak sme brat, mama a ja bývali so starou mamou a strýkom Johnom. Na toto obdobie mám príjemné spomienky, pretože som cítil, že ma ostatní majú radi a vážia si ma. Obzvlášť rád si spomínam na okamihy, keď som si líhal do postele a v záhrade som počul húkať sovu. Hodiny na veži školskej budovy odbíjali štvrť. Cítil som sa šťastný a spokojný. Mal som domov a miesto, kam som patril. O posteľ som sa delil s bratom, s ktorým sme si spolu čítali časopisy o lietadlách. 

Jedného dňa sa však udialo niečo zlé. V kĺboch na rukách a nohách som pocítil ostrú bolesť. Kričal som, pretože každý pohyb ma bolel. Vzali ma k lekárovi, odkiaľ ma s podozrením na detskú obrnu okamžite premiestnili na infekčné oddelenie. Všetko ma bolelo a bol som sám. Moja izba mala sklenenú stenu, aby na mňa sestričky mohli dozerať, ale do miestnosti mohli vstúpiť iba s rukavicami a maskou. Nikto sa ma nedotýkal ani so mnou nekomunikoval. Keď ma prišli navštíviť rodičia, stáli za sklom. Spomínam si, že som sa cítil veľmi osamelo a vystrašene. Jedného dňa som prosil mamu, aby ma tam nenechávala. Kričal som a žobronil, ale nemali na výber. Keď sa skončili návštevné hodiny, odišli. Videl som, ako sa od nemocnice vzďaľuje ich auto, a do srdca som si vpísal pravidlo: „Nikto mi nepomôže.“ Po čase mi slzy uschli a ja som si pomyslel: Nikoho nepotrebujem. Musím sa o seba postarať sám. 

Naučil som sa, ako si vytvoriť odstup od bolestivých okolností. Hoci som bol fyzicky prítomný, mysľou som bol úplne inde. Vytvoril som si aj ďalšie pravidlo: „Ak ťa v živote postretne bolesť, vytvor si od nej odstup. Nebude mať na teba vplyv, pretože tam nebudeš.“ Jedného dňa ma vzali na vyšetrenie, počas ktorého mi mali odobrať vzorku tekutiny z miechy. Štyri zdravotné sestry ma držali na stole. Ležal som tam nahý a schúlený do klbka, aby som sa nemohol hýbať. Pre osemročného chlapca to bol desivý zážitok. Do chrbta mi vpichli ihlu. Príšerne to bolelo, ale ja som neplakal, nemetal som sa. Len čo sa objavil strach, stiahol som sa do seba. Spomínam si, že ktosi vyhlásil: „To je ale statočný chlapec!“ Nebol som statočný; veď som nebol ani duchom prítomný. Zatvrdil som sa voči bolesti.

V škole sme hrávali hru s názvom „Pax“. Jeden z nás si ľahol na zem a ostatní doňho kopali, až kým nevykríkol „pax“, čo znamená mier. V tejto hre som vynikal a spolužiaci obdivovali moju odolnosť. Ani v dospelosti som nepociťoval bolesť, pretože len čo sa objavila, vytvoril som si od nej odstup. Týmto spôsobom som sa chránil pred fyzickou alebo citovou bolesťou a fungovalo to. Žiaľ, negatívne sa to prejavilo na mojich vzťahoch. 

Keď sa na mňa Vicki nahnevala, nepočúval som ju.
Kričala: „Počúvaš ma vôbec?“
„Áno,“ odpovedal som jej.
„Tak čo som povedala?“
„Povedala si: ‚Počúvaš ma vôbec?‘“
Môj žart ju nerozosmial a ďalej naliehala: „Čo som povedala predtým?“
Pokračoval som v žartíkoch: „Čo si nepamätáš?“
Potom zúrivo vypochodovala z miestnosti, ale ja som nič necítil. Odstup, ktorý som si vytvoril, ma síce uchránil pred bolesťou, ale zabránil mi prehlbovať vzťahy. Vicki som počas hádky nepočúval. Odišla nahnevaná, ale ja som si od nej vytvoril vnútorný odstup ešte predtým. 

Nedovolil som žiadnemu nahnevanému človeku, aby sa mi priblížil. Stále som vtipkoval, takže so mnou nedokázali nadviazať spojenie. 

Keď bola Vicki smutná, stresovalo ma to. Chcel som jej pomôcť, pretože jej smútok ma trápil. Veril som totiž klamstvu, že mojou úlohou je robiť ju šťastnou. Vtedy mi opäť prišli na pomoc žartíky: pokúšal som sa ju rozveseliť. Jej to, samozrejme, nepomohlo, ale ja som sa aspoň odpojil od bolesti, ktorú som cítil. Nenávidel som pohreby, pretože vo mne vyvolávali smútok a stres, a tak som sa opäť odpojil od tohto prežívania a vtipkoval som. Iste, takéto správanie pripadalo smútiacim veľmi necitlivé, čo sa opäť negatívne prejavilo na mojich vzťahoch.

Ďalším incidentom, ktorý mi zatvrdil srdce, bolo sťahovanie od starej mamy. Otec musel zo zdravotných dôvodov odísť z armády, a tak nám starká kúpila dom. Keďže babička nevychádzala s mojím otcom, nemohli by sme všetci žiť pod jednou strechou. Presťahovali sme sa do nového domu, ktorý sa mi vôbec nepáčil. Na môj názor sa však nikto nepýtal. Do srdca som si vpísal nové pravidlo: „Na mojom názore nezáleží.“ Nemal som rád svojho otca, pretože sa často hneval. Keď to bolo možné, vyhýbal som sa mu. Stal som sa neviditeľným dieťaťom: len čo otec vstúpil do miestnosti, vykĺzol som z nej. Zatvrdil som si voči nemu srdce. Nevedel som sa dočkať, kedy odídem z domu. Keď som dosiahol osemnásť rokov, naskytla sa príležitosť ísť študovať na Sheffieldskú univerzitu. Tešil som sa, že odídem, a Sheffield ma lákal aj preto, lebo tam už žil môj brat. V osemnástich som už bol sebestačným a nezávislým egoistom so zatvrdnutým srdcom. 

Moje sirotské srdce

Sirota žije s postojom, ktorým sťažuje život nielen sebe, ale každému v jej okolí. Chýba jej pocit, že niekam patrí, je nezodpovedná, má zlý postoj k autoritám, nedokáže prijať napomenutie bez toho, aby ho vnímala ako kritiku, neuvedomuje si hodnotu iných ľudí, nechápe, čo znamená dávať a prijímať. Taký som kedysi bol. 

Keď som nastúpil na Sheffieldskú univerzitu, necítil som nad sebou rodičovskú kontrolu a to sa mi páčilo. Chcel som študovať medicínu, ale rodičia mi povedali, že nie sú ochotní platiť mi také dlhé štúdium. To vo mne znovu utvrdilo presvedčenie, že „moje túžby nie sú dôležité“. A tak som sa prihlásil na katedru biológie. Keďže na strednej škole sme biológiu nemali, musel som veľa dobiehať. Rád som si volil tú ťažšiu cestu. Páčilo sa mi podnikať riskantné kroky, pretože keď som ich zvládol, mal som zo seba dobrý pocit. Tomu, čo som už vedel, som nepripisoval veľkú hodnotu. Bol to vrtoch. Neskôr sme si mali vybrať špecializáciu. Bol som dobrý v biochémii, ale keď som na nástenke katedry zbadal nápis „Prečo neštudovať botaniku?“, povedal som si: „Prečo nie?“ Znovu som sa rozhodol bez hlbšieho uvažovania. V srdci som bol sirota. Rodičov by som o radu neprosil, do budúcnosti som sa pozeral s pesimizmom a nerobil som si žiadne plány. To, že si človek odmietne robiť plány, má aj svoje pozitíva. Ak nemyslíte na budúcnosť, zlyhanie príde nečakane a nerobíte si z neho ťažkú hlavu.

Na začiatku druhého ročníka sa stalo niečo úžasné. Spoznal som Vicki, a keďže som bol veľmi impulzívny človek, okamžite som si zaumienil, že ona je tá pravá. Dnes verím, že moja láska k Vicki bola Božím darom. Pred tým, ako som ju stretol, boli v mojom živote iba tri dôležité osoby – ja, mňa a mne. Mal som svoju vlastnú trojicu. Bol som si najlepším priateľom; bol som si jediným priateľom. Nikdy som si nič nevyčítal, nikdy som sa nekritizoval. My traja sme vychádzali spolu dobre. Zrazu som sa však začal zaujímať o inú osobu. Po troch rokoch chodenia sme sa vzali – a Vicki spoznala moju pravú tvár. 

Sirote chýba pocit, že niekam patrí, takže keď sme si našli bývanie, zakrátko som sa chcel presťahovať. V priebehu prvých šiestich rokov manželstva sme sa päťkrát sťahovali. Vicki dokáže z každého miesta vytvoriť útulný domov, ale vždy, keď sa jej to podarilo, chcel som zmeniť prostredie. Nevážil som si to, čo som mal, a domnieval som sa, že ak budem žiť v inom dome, budem šťastnejší. Nevedel som, že moje prežívanie nezávisí od okolností, ale od pravidiel, ktorým verím.

Sirota nedokáže prijať napomenutie bez toho, aby z neho necítila kritiku. V dôsledku toho som mal zlý vzťah so svojimi nadriadenými. Ako som v žiadnom dome necítil, že doň patrím, tak som ani v žiadnom zamestnaní necítil, že to je to správne miesto pre mňa. Stále som si hľadal novú prácu, kde by som bol šťastnejší. Zamestnanie som menil približne každé dva roky. Striedal by som ich aj častejšie, ale potom by som vytváral dojem nestability. Vicki bola mojím pravým opakom: od narodenia žila v jednom dome a očakávala, že na mieste, ktoré si nájde, bude pracovať až do dôchodku. Kým ja som v sťahovaní nachádzal bezpečie, ona v ňom videla neistotu. Ja som potreboval neustálu zmenu, Vicki zmeny neznášala. To v našom manželstve vyvolávalo napätie.

Siroty sa boja autority, pretože veria, že vplyvní ľudia ich budú ovládať a využívať. Mal som hrozný vzťah k autoritám a najmä k polícii. Myslel som si, že sa ma vždy pokúšajú chytiť a potrestať. Používal som firemné auto, a ako všetci vieme, firemné autá jazdia rýchlejšie než súkromné. Moje auto bolo dokonca také rýchle, že som nedokázal dodržiavať rýchlostné limity! Policajti ma teda často zastavovali, dávali mi pokuty a trestné body. Nazbieral som najvyšší možný počet trestných bodov, pri ktorom mi ešte nehrozilo odobratie vodičského preukazu. Často som zbytočne riskoval a niekoľkokrát som aj nabúral. Keď som vypisoval tlačivo o vzniku poistnej udalosti, vždy bol na vine vodič druhého vozidla. Siroty nedokážu prevziať zodpovednosť za to, čo sa udialo, pretože to nepovažujú za svoju chybu, ale dôsledok okolností. To, že môj postoj voči policajtom nie je správny, som si uvedomil vtedy, keď mi dcérka sediaca na zadnom sedadle položila otázku: „Ocko, ako môžu policajti šoférovať?“ Jej otázka mi pripadala zvláštna, preto som sa jej spýtal: „Prečo sa na to pýtaš?“ Odpovedala: „Nemajú predsa ruky, nie?“ Vtedy som si uvedomil, že policajtov som vždy nazýval „sviňami“. Keďže dovtedy policajta nevidela, skutočne si myslela, že policajti sú svine. 

Raz, keď ma znovu zastavili, otvoril som okienko a vyprskol som: „Aký máte problém?“ Policajt mi pokojne odpovedal: „Problém nemám ja, ale vy, pane.“ Dal mi vysokú pokutu a ja som si v duchu pomyslel: To nie je fér! Prečo nezastavili nejakého skutočného zločinca? Prečo si vybrali mňa? Neuvedomoval som si, že skutočný problém spočíval v mojom postoji voči polícii a autoritám vo všeobecnosti. Veril som klamstvu: „Autority sú tu na to, aby ma kontrolovali a trestali.“ Božia pravda však znie takto: „Autority sú nevyhnutné na to, aby v spoločnosti vládol poriadok. Boh uznáva autority, ale musia sa mu zodpovedať.“

Siroty neveria, že majú dedičstvo. Všetko musia robiť samy, pretože v nebi nemajú Otca, ktorý sa o ne stará. Aj ja som bol taký. Môj pozemský otec ma naučil nespoliehať sa na nikoho. Sám nedôveroval ľuďom a mne vštepoval: „Ak chceš, aby bolo niečo urobené poriadne, sprav si to sám.“ A tiež: „Nikdy neprijmi dar, kým nevieš, čo od teba dotyčný očakáva.“ Sirota nedokáže prijímať dary, pretože v nebi nemá Otca, ktorý obdarúva svoje deti. Väčšinu života som nedával ani neprijímal; všetko vrátane lásky som považoval za obchod. Vicki mi bolo ľahšie milovať vtedy, keď ma aj ona milovala; keď mi však lásku neprejavovala, prišlo mi zaťažko milovať ju. Jediná osoba, ktorej sa odo mňa dostávalo bezpodmienečnej lásky, som bol ja sám. 

S Vicki sme sa navzájom milovali; ona napĺňala moje potreby a ja jej. Vicki prežívala vnútornú neistotu a neznášala spoločenské udalosti. Keď sme boli spolu, skrývala sa za mňa a hovorila mi, čo mám v jej mene povedať. Tak som napĺňal jej potrebu cítiť sa bezpečne na spoločenských podujatiach. Bol som šťastný, že mám takú úžasnú manželku, pretože vďaka nej som sa cítil úspešný. Keď sa však cítila neistá alebo ja som mal pocit, že som zlyhal, náš vzťah ochladol. Väčšina ľudí vníma vzťahy ako obchod. Veria klamstvu, ktoré hovorí: „Láska spôsobuje bolesť, pretože ja dávam a ty berieš.“ Bez nebeského Otca, ktorý dáva bez podmienok, nechápeme skutočnú lásku, pretože sme ju nikdy nezažili. Iná ľudská bytosť nás nedokáže milovať bezpodmienečne, pretože všetci máme oprávnené potreby. Náš nebeský Otec však nič nepotrebuje a ponúka nám lásku bez podmienok.

V zamestnaní som sa za každú cenu usiloval dosiahnuť čo najlepšie výsledky. Nevážil som si prácu iných ľudí. Siroty sú jednoducho také. Raz som spomedzi päťstočlenného kolektívu získal ocenenie za vynikajúci pracovný výkon, ktoré mi mali odovzdať počas galavečera v Madride. Leteli sme tam nadzvukovým lietadlom značky Concorde a správali sa ku mne ako ku kráľovi. Keď som mal predniesť ďakovnú reč, očakávalo sa odo mňa, že ocením prínos svojich kolegov. Mal som povedať niečo takéto: „Som veľmi vďačný za toto ocenenie, ale nezískal by som ho, nebyť pomoci mnohých ľudí.“ Potom sa očakávalo, že ich po jednom vymenujem a poviem, ako mi pomohli, za čo by ich publikum ocenilo veľkým potleskom. Ja som však bol sirota, preto moja reč vyzerala úplne inak: „Ďakujem za toto ocenenie a chcem vám povedať, že nikto v tejto firme mi vôbec nepomohol. V skutočnosti sa našli aj takí, ktorí mi hádzali polená pod nohy.“ Potom som ich jeden po druhom menoval a povedal, ako mi stáli v ceste. Mnohí sa nahlas smiali, ale môj nadriadený nie. Moje správanie sa mu vôbec nepáčilo. Povedal mi: „Si taký dobrý, Robert, že na budúci rok by si si mal stanoviť ešte vyšší cieľ!“ Odpovedal som mu: „Žiadny problém.“ V duchu som však kričal: To nie je fér!

Otec ma stvoril pre vzťah s ním. Jeho láska je základom, na ktorom stojí každý iný vzťah; jeho láska je dobrou pôdou, v ktorej môžem rásť a čoraz viac sa mu podobať. Bez jeho lásky som bol necitlivou sebeckou sirotou, ktorej na nikom nezáležalo. Do budúcnosti som sa díval s pesimizmom a nemal som žiadne plány. Za svoje problémy som vinil okolnosti a iných ľudí. Mal som pocit, že nikam nepatrím, a nedokázal som prijať napomenutie bez toho, aby som ho vnímal ako kritiku. Neuvedomoval som si svoju hodnotu a nedôveroval som autoritám. Nedokázal som dávať a prijímať dary a lásku som považoval za obchod. Neprijímal som od iných pomoc a nevážil som si ich.

Srdce syna

Pred mnohými rokmi sme obaja s Vicki odišli z dobre platených pozícií, predali náš dom a kúpili zanedbaný hotel. Spolu s ďalšími dvomi manželskými pármi sme plánovali obnoviť ho a znovu otvoriť. Na začiatku sme sa dohodli, že budeme spolupracovať aspoň sedem rokov, a tak sa aj stalo. Po siedmich rokoch som s tým chcel skončiť. Hotelu sa darilo, ale nezhody medzi partnermi boli pre mňa neúnosné. Túžil som po pokoji a stále som sa ho snažil dosiahnuť zmenou okolností. Keď sme došli k rozhodnutiu, že končíme, zatelefonoval mi priateľ a zdôveril sa mi so svojím problémom: „Mali sme dohodnutý termín seminára a rečníkov z Nového Zélandu a Kanady, ale miesto, kde sa mal seminár konať, zrušili. Mohli by sme prísť do vášho hotela?“ Odpovedal som: „Áno, príďte. Budete tu vítaní.“ Zaplníme celý hotel a niečo zarobíme, pomyslel som si. Všetci hostia budú navyše na seminári, takže sa celý týždeň budem môcť venovať vlastným veciam. Bol som nadšený. Vicki to videla ako príležitosť, aby sme sa obaja na seminári zúčastnili. Hoci som nechcel, bolo mi jasné, že Vicki bude dobiedzať dovtedy, kým ma nezlomí, a tak som súhlasil. Bol to seminár Otcovo srdce. Moje srdce bolo tvrdé ako kameň, ale napriek tomu som si myslel, že taký seminár nepotrebujem. Netušil som, že mám srdce, ba ani to, že moje srdce sa môže zmeniť a ja sa môžem stať novým človekom. Neuvedomoval som si ani to, že hoci si Boha ctím perami, moje srdce je ďaleko od neho. Počas prvej polovice seminára som nič neprijal. Väčšinu času som ani nevnímal, čo sa hovorilo. Chcel som si iba užiť voľno. Po troch dňoch mi James, vedúci seminára, povedal, že by sa chcel so mnou porozprávať. Domnieval som sa, že si chce zarezervovať hotel na ďalší seminár, ale mýlil som sa. Položil mi otázku, ktorá mi zmenila život: „Robert, komu si synom?“

Keď sa ma spýtal: „Robert, komu si synom?“, vedel som, čo tým myslí. V podstate mi kládol tieto otázky: Komu prejavuješ úctu? Komu by si mohol povedať: Ak je to dôležité pre teba, je to dôležité aj pre mňa? Koho chceš podporovať v jeho misii? S kým cítiš vnútorné prepojenie? Komu dovolíš, aby sa vyjadroval k tomu, ako žiješ? To všetko bolo zhrnuté v otázke: „Komu si synom?“ Pravda bola taká, že som nebol nikomu synom, a James to vedel. Z mojich životných rozhodnutí videl, že som sirota, a zároveň to počul z mojich slov. Vedel, že nie som nikomu synom. Chcel však vedieť, či to viem aj ja.

Bolo pochopiteľné, že mi kladie takúto otázku, veď sme na seminári Otcovo srdce. Vedel som, že mám srdce plné pravidiel, ktoré som si doň vpísal ako dieťa, keď som sa cítil bezmocný a zraniteľný. Keď niekto spochybnil niektoré z mojich pravidiel, okamžite som zareagoval. Medveď v mojej pivnici sa prebudil a ja som zhodil vinu za svoj strach a hnev na dotyčnú osobu; ona bola príčinou mojich negatívnych pocitov. Ak som za svoje pocity vinil iných, obviňoval som aj Otca. Keď som prestal za svoje pocity viniť iných ľudí, mohol som začať vytvárať nové vzťahy s nimi aj s Otcom. Keďže mám iba jedno srdce, ktoré riadi všetky moje vzťahy, ako môžem nadviazať spojenie s Otcom, ak ho nedokážem vytvoriť ani s vlastnými rodičmi? Potreboval som zažiť to, že som synom niekomu tu na zemi, pretože to by mi pomohlo pochopiť, aké to je, byť synom nebeskému Otcovi.

Chcel som byť synom svojim rodičom. Kiežby som mohol otcovi povedať, že mu túžim byť dobrým synom! Žiaľ, už bolo neskoro; otec zomrel v čase, keď som mal ešte tvrdé srdce. Dokonca som sa ani nechcel zúčastniť na jeho pohrebe. Niežeby som ho nenávidel; jednoducho som k nemu nič necítil. Vo všeobecnosti som bol citovo chladný a pohreby som nemal rád. Nevedel som, čo povedať a ako sa tváriť, a cítil som sa nepríjemne, keď ľudia okolo mňa plakali. Môj otec bol dobrým otcom, ale ja som si pred ním aj pred matkou zatvoril srdce, keď som ako osemročný ležal v nemocnici. Bolo to v ten deň, keď som ich s plačom prosil, aby zostali, ale oni ma nechali samého na tom desivom mieste plnom cudzích ľudí, ktorí mi ubližovali. Dnes, keď si naňho spomínam a hovorím o ňom, dokážem mu byť synom. Hoci bolo neskoro na to, aby som mu to povedal, nebolo neskoro na to, aby sa zmenilo moje srdce.

Otca som síce kontaktovať nemohol, zato matku, ktorá žila v Londýne, áno. Zatelefonoval som jej a povedal, že s ňou musím hovoriť. Odmietol som ju pred tridsiatimi piatimi rokmi, keď som sa rozhodol odísť z domu a už nikdy sa nevrátil. Iba zriedkakedy som jej zavolal alebo napísal, okrem jednej výnimky. Počas štúdia som z času na čas poslal list rovnakého znenia: „Milí rodičia, minuli sa mi peniaze. Pošlite mi, prosím, nejaké na môj účet. S láskou Robert.“ Hoci som im prejavoval iba málo lásky, oni mi vždy niečo poslali. Neboli bohatí, takže keď ma takto podporili, museli sa uskromniť, aby dokázali poplatiť všetky účty. Boli dobrými rodičmi, ale ja som si pre bolesť zatvoril pred nimi srdce. Keď si mama vypočula moju prosbu o rozhovor, spýtala sa: „Čo sa stalo?“ (Očakávala zlé správy. Možno o tom, že niekto z rodiny vážne ochorel alebo moja firma skrachovala a potrebujem peniaze. Možno si myslela, že mám problémy vo vzťahu s Vicki. Myslím, že to očakávala už roky. Môj otec bol zlostný a ja som s ním nevychádzal a mama videla, že aj Vicki má problémy s hnevom. Neviem, prečo to tak bolo, ale Vicki sa v prítomnosti mojej matky vždy správala dosť zle.)

„Nič sa nestalo,“ odpovedal som jej, „iba sa s tebou potrebujem porozprávať zoči-voči.“ Nastúpil som teda do auta a cestoval za ňou päť hodín. Musela na mňa čakať, pretože dvere otvorila prv, ako som zazvonil. „Povedz mi už konečne, čo sa stalo!“ Vošiel som dnu a mama urobila to, čo robievala vždy, keď bola vystresovaná – uvarila čaj. Sadli sme si k šálke čaju a ja som jej povedal: „Mami, viem, že som ti dlhý čas nebol dobrým synom. Mrzí ma to a odteraz to chcem zmeniť.“ Natoľko ju to zarazilo, že sa chvíľu nezmohla na slovo. Potom sa rozplakala a povedala: „Robbie, som taká šťastná, že si doma.“ Už roky mi nepovedala Robbie; presnejšie odvtedy, čo som ako malý chlapec odišiel do nemocnice a tam si pred ňou uzamkol srdce. Uvedomil som si, že hoci ja som jej prestal byť synom, ona nikdy neprestala byť mojou mamou. Nanovo sme začali budovať náš vzťah. Som veľmi vďačný za to, že seminár Otcovo srdce prišiel do nášho hotela a že Vicki trvala na tom, aby sme sa na ňom zúčastnili.

Mama v ten deň vôbec nespomenula tých tridsať rokov, počas ktorých som ju odmietal; v skutočnosti sa k nim už nikdy nevrátila. Bola šťastná, že jej syn sa vrátil. Aj potom sa stávalo, že som jej zabudol zatelefonovať, a ona mi vytkla: „Minulý týždeň si mi nezavolal.“ V minulosti by som sa cítil previnilo a myslel by som si, že to povedala preto, aby vo mne vyvolala pocity viny. V dôsledku toho by som zaujal obranný postoj. Moje sirotské srdce by položilo ďalší rad tehál na múr, ktorý nás oddeľoval. Od spomínaného rozhovoru som však reagoval odlišne: „Viem, zabudol som. Prepáč. Ale vieš, že ťa mám rád, však?“ A ona odpovedala: „Áno.“ Bariéra medzi nami zmizla a už sa nevrátila. Už som nebol obeťou, ktorej šťastie určujú iní. Syn a dcéra získavajú hodnotu, uznanie a lásku od nebeského Otca. Nič, čo by niekto povedal alebo urobil, ich neoberie o tento základ. To je dom postavený na skale, ktorý obstojí, aj keď prídu búrky. Ak sa v nás hromadí Otcova láska ako v studni, dokážeme iným nezištne ponúknuť lásku, nie s ňou obchodovať.

Ak si v záhrade postavím múr, musím ho chrániť pred mrazom z oboch strán. Ak budem chrániť iba jednu stranu, mráz ju naruší z nechránenej strany a stena sa po čase zrúti. Otcova láska rozrušuje múry, ktoré som vystaval okolo svojho srdca, a robí to zvnútra. Jeho láska je nebeskou ochranou, ktorú moje srdce potrebuje; nemusím sa spoliehať na sebaobranu. Ak daná stena nemá pre mňa hodnotu, pretože ma neohrozuje to, čo niekto povie alebo urobí, časom sa naruší a spadne.

S mamičkou som mal krásny vzťah asi päť rokov. Bol som s ňou aj v deň, keď zomrela. Z tohto sveta odchádzala pokojná a šťastná, pretože mala pri sebe ľudí, ktorých najviac milovala: svojho brata a dvoch synov. Držal som ju za ruku a modlil som sa, aby strávila večnosť s Ježišom. Som vďačný Otcovi za to, že mi uzdravil srdce, aby som mohol byť synom svojej mame.

Srdce je mostom medzi nebom a zemou. Denne sa modlíme: „Buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi.“ Premena zeme na nebo sa odohráva v ľudskom srdci. Keď sa udeje zmena vnútri, zmenia sa aj vzťahy s inými ľuďmi. Nebo sa začne šíriť od jedného srdca k druhému. Hoci je táto zmena neviditeľná, mení povahu človeka, rodiny aj spoločnosti. Otcova láska môže dokonca zmeniť aj národ. Je ako kvások, ktorý prekvasí celé cesto. Verím, že takúto zmenu vidíme aj na Slovensku, keď sa v celej krajine začínajú zjavovať Božie deti. My sa často trápime tým, aby sme sa zo zeme dostali do neba. Náš Otec však zmýšľa ináč: jemu ide o to, aby dostal nebo na zem – do našich sŕdc a potom prostredníctvom nás k iným. Keď sa v mojom srdci uskutočnil posun od zeme k nebu, stal som sa Otcovým synom. To malo následky, aké som si ani nedokázal predstaviť.

Mnoho vecí v mojom živote sa zmenilo odvtedy, čo som obnovil vzťah s rodičmi; odkedy som sa vzdal svojho tvrdého srdca a stal sa synom. Neustále som sa chcel sťahovať, pretože som sa nikde necítil doma; dnes mám domov u Otca. Som spokojný na mieste, kde žijem, ale ak by sa okolnosti zmenili, bol by som šťastný aj v inom dome. Kedysi som si nevážil autority; dnes ich aktívne vyhľadávam, prosím o radu a vážim si, že nás vedú. Neveril som, že iným ľuďom záleží na mojom dobre; dnes viem, že môj Otec má so mnou dobré plány. Aj keby ľudia moje plány zmenili, viem, že z toho napokon vzíde dobro. Kedysi som sa snažil vyhovieť všetkým; dnes mi stačí vedomie, že môj Otec je so mnou spokojný. Ak ma iní ľudia kritizujú či posudzujú, chcem porozumieť ich pohľadu na vec. Aj keby som s nimi nesúhlasil, prejavím im úctu tým, že si ich vypočujem. Kedysi som si nedokázal vypočuť názor, s ktorým som nesúhlasil; dnes viem, že v zrelosti môžem rásť iba vtedy, ak som ochotný meniť svoje názory. Ak niekto povie niečo, s čím nesúhlasím, chcem vedieť, čo si o tom myslí môj Otec. Súhlasí s týmto človekom? Ak áno, chcem s ním súhlasiť aj ja. Kedysi som sa usiloval zarobiť dostatok peňazí, aby som sa postaral o svoju rodinu; dnes viem, že môj Otec sa postará o všetko, čo potrebujeme. 

Zmena srdca spôsobila radikálnu zmenu v mojom prežívaní. Ako sirota som bol nezávislý a sebestačný. O informácie som sa delil iba vtedy, keď mi to hralo do karát, pretože som veril, že: „Informácie sú moc; ak ich rozdávaš zadarmo, si hlupák.“ Chránil som sa pred ostatnými a vo všetkom som súperil. Ako syn viem, že už nemusím zápasiť s inými, pretože mám dedičstvo. Môžem dávať a prijímať bez obchodovania. Môžem sa deliť o informácie a budovať dobré vzťahy založené na úcte a dôvere. Už sa nespolieham na to, že ochránim sám seba, a ak sa dopustím omylu, nepovažujem sa za nulu.

Žijem ako Božie dieťa a teším sa z Otcovej priazne. On je mojím Ockom, ochrancom, lekárom a dôverným priateľom. Občas sa veci pokazia, ale už nikdy to nie je také zlé, ako to bývalo kedysi. V skutočnosti sa vždy všetko skončí dobre.

Viac sa o nich dočítate aj v článku denníka Štandard.