Mali by politici viac zasahovať do práce centrálnym bankárom?
Kamala Harrisová sa pred prezidentskými voľbami v Spojených štátoch správala vo vzťahu k centrálnej banke neprekvapivo učebnicovo, keď vyhlásila, že Fed je nezávislý útvar a ako prezidentka by nikdy nezasahovala do jeho rozhodovania.
Fed cuts key rate by 0.5 point
Šéf Fedu Jerome Powell. Foto: Kyodo/Newscom / Newscom / Profimedia
Odpoveď Donalda Trumpa však bola iná: „Mám pocit, že prezident by tam mal mať aspoň slovo, áno. Cítim to silno. Myslím, že v mojom prípade som zarobil veľa peňazí. Bol som veľmi úspešný a domnievam sa, že v mnohých prípadoch mám lepší inštinkt ako ľudia, ktorí by boli vo Federálnom rezervnom systéme alebo mu predsedali.“
Napriek tomu sa téma nezávislosti menovej politiky v Spojených štátoch pred voľbami príliš nerieši. Ako je možné, že sa nikto nebál narušenia nezávislosti zrejme najdôležitejšej centrálnej banky na svete? Pretože jej nezávislosť nie je len na papieri, ale je zakorenená v šikovnom nastavení celého systému.
Je to trochu komplikovanejšie ako to poznáme v Európe, ale aj v Spojených štátoch má centrálna banka guvernéra, nastavuje úrokové sadzby a používa ďalšie nástroje. Ústredná komisia, ktorá má menovú politiku v rukách, je však zložená z ľudí, ktorí sú menovaní na dlhých 14 rokov, čo ďaleko presahuje hranice vládnutia aj znovuzvolených prezidentov, a navyše je komisia doplnená šéfmi jednotlivých pobočiek Fedu, ktorých prezident nemenuje.
Je to extrémne dôležité, pretože si vieme dobre predstaviť, ako by sa našim aj tamojším politikom hodilo, keby úrokové sadzby boli nižšie. Infláciu už zvalia na niekoho iného a navyše príde s oneskorením. Ale voliči chcú lacnejšie hypotéky, firemné úvery či študentské pôžičky.
Americký prezident však nastúpi do úradu a rok nemá šancu vymeniť guvernéra, rok a pol viceguvernéra. A časť komisie s ním nemá spoločné vôbec nič. Aj keby sa mu páčilo čokoľvek, vplyv na menovú politiku by mal mať čo najmenší. Ostatne, osvedčilo sa to aj empiricky, keď sa pozrieme na tie nezávislejšie centrálne banky, tak v ich krajinách je inflácia systematicky nižšia ako tam, kde politici do menovej politiky vedia hovoriť.
Aj preto je nezávislosť natoľko cenenou vlastnosťou centrálnych bánk. Je to nezávislosť, ktorú sme závideli nemeckej Bundesbanke a kvôli ktorej sme sídlo spoločnej európskej meny postavili vo Frankfurte.
Ukazuje to však tiež, aké dôležité sú hlboké základy dôležitých inštitúcií. Síce nám môže byť niekedy ľúto, že nám brzdia reformy, keď sa zíde skupina – aspoň z nášho pohľadu – osvietených politikov, na druhej strane sú však životne dôležité vo chvíľach, keď ich chce niekto „podraziť“ zlým smerom.
