Zbrojár Hynek: Európa deklaruje podporu Ukrajine, ale zbrojné kapacity výrazne nezvýšila

Keď som o tom hovoril, všetci mali pocit, že zbytočne straším. Ukázalo sa, že som nestrašil, rozhodne nie zbytočne. Nemyslím si, že by sme sa za tých sedem rokov niekam posunuli z hľadiska vybudovania lepšej obranyschopnosti a posilnenia českej armády či jej lepšieho vybavenia. Myslím, že sme príliš zaspali.

Vtedy ste ale za primárnu vojnovú hrozbu ešte považovali niečo úplne iné, ako bola ruská invázia na Ukrajinu. Ako dôvod ste uvádzali masívnu nelegálnu migráciu na Západe, ktorá prerastie, ako ste predpovedali, do občianskej vojny v západných krajinách.

To stále hrozí. Domnieval som sa, že je to jedno z veľkých nebezpečí, podobne ako je otvorený konflikt na Ukrajine, o ktorom som sa v tej dobe domnieval, že síce hrozí, ale nie je absolútnou prioritou. Naozaj som si myslel, že masívna migrácia bude eskalovať. Aj to sa ukazuje čoraz viac, na Západe máte oblasti, kde nie je vymáhateľné domáce právo, kam nechodí polícia a kde si nevie rady ani armáda. Piata kolóna tu v Európe je prítomná a s ňou je tu aj nebezpečenstvo významných občianskych nepokojov, ak nie dokonca lokálnych občianskych vojen.

Európska únia bola ešte kedysi mierovým projektom, po skončení studenej vojny bolo veľmi nízke nielen očakávanie vojny, ale aj ochota riskovať nejaké nové vojnové riziko. Nebol tak ústup od vojnovej ekonomiky namieste?

Určite sme v tom období reagovali na nadšenie, že všetci budeme kamaráti. Napokon, Rusko bolo v jednom čase blízko NATO, existoval špeciálny výbor na vyjednávanie s Ruskom. Aj ja som si vtedy myslel, že studená vojna je za nami a mali sme radosť, že nehrozí žiadne bezprostredné nebezpečenstvo. Reakciou na to bolo znižovanie stavov armády, obranného priemyslu a v Česku prišlo aj k zrušeniu základnej vojenskej služby [podobne ako na Slovensku, pozn. red.]. Slovné spojenia ako zbrojný priemysel sa považovali za nadávku.

Ak by sme sa ale pozreli do krajín, ako je Fínsko, videli by sme iný obrázok. Nikdy nezrušili základnú vojenskú službu a držali sa pravidla „kto je pripravený, nie je prekvapený“. My sme na to zabudli. Redukcia obranných síl bola podľa mňa príliš veľká a dnes sa to veľmi ťažko obnovuje.

Urobili sme chybu, že sa kedysi nepokračovalo s rokovaniami s Ruskom a že sa ho napokon nepodarilo zatiahnuť do spoločnej európskej bezpečnostnej architektúry?

Otázka je, koho to bola chyba a nakoľko z toho cúvlo samotné Rusko. To neviem celkom dobre posúdiť. V každom prípade, s každým musíte komunikovať. Aj s tým, koho považujete za nepriateľa alebo z neho cítite isté nebezpečenstvo. Ak nekomunikujete, nedokážete posúdiť, aké má plány, ciele, ako uvažuje a nedokážete v rámci diplomacie s ním tieto problémy riešiť.

Keď vypukne vojna, je to vždy zlyhanie diplomacie. To je realita. Nie nadarmo sa hovorí, že vojna je pokračovanie diplomacie nesprávnou cestou. V prípade Ruska diplomacia evidentne zlyhala. Sám som kritizoval sankcie voči Rusku. Niežeby som mal Rusov rád, to v žiadnom prípade, ale bol som si vedomý, že ak do nejakej krajiny dodávate kvalitné technologické produkty, vždy môžete danú krajinu držať nakrátko tým, že svoje dodávky stiahnete a máte na nich páku. Ale keď vyhlásite sankcie v zmysle „nič vám nedáme“, tak veľké krajiny ako Rusko si ten priemysel vybudujú sami aj za cenu vysokých nákladov. Ale takto sme ich vlastne prinútili k samostatnosti. Preto som kritizoval sankcie od začiatku, prvé, druhé aj tie ostatné. 

Medzitým tých sankčných balíkov bolo vyše tucet [v lete EÚ schválila 14. sankčný balík proti Rusku, pozn. red.]. Zostalo nám vôbec ešte niečo na sankcionovanie?   

Bola to chyba. Nemáme už kam ísť. Naozaj neviem, aké ďalšie sankcie sa ešte dajú uvaliť, keď už sme všetky uvalili. S týmto sa musí vedieť pracovať. Európski politici s tým pracovať nevedia.

Politici, ktorí mali kedysi ešte živú skúsenosť so studenou vojnou alebo dokonca s druhou svetovou, sa chceli ďalšej vojne vyhnúť, rozumeli jej rizikám. Zo súčasnej generácie lídrov však cítiť, že sa vojny neboja. Aj o možnej veľkej vojne s Ruskom hovoria veľmi neuvážlivo, akoby išlo o „počítačovú hru, ktorú možno kedykoľvek vypnúť“. To je napokon prirovnanie Petra Robejška, s ktorým ste kedysi zakladali stranu Realisti. Neobávate sa tohto fenoménu neznesiteľnej ľahkosti vojny aj vy?

Politik nesmie dať najavo, že má obavy. On ich musí mať v sebe, inak klame. Otázka je v samotnej rétorike. Ak dáte najavo strach z vojny, potenciálnemu nepriateľovi dávate najavo slabosť. Sú však niektoré zbytočné výroky, a keď ich raz vypustíte, už ich nie je možné vziať späť. Ako keď sa slabý chlapec vyťahuje na tých silných zo školy, keď sú medzi nimi dva ploty. To je náš prístup.

Spomenul som ako dobrý príklad Fínsko. Lenže Fínsko s Ruskom normálne obchodovalo, v ich médiách by ste nenašli zlé články o Rusku. Zároveň ale investovali do armády, ktorú posilňovali. Je to päťmiliónová krajina, ktorá je schopná počas týždňa zmobilizovať 300-tisíc vycvičených a vyzbrojených vojakov. Oni sa na potenciálny konflikt pripravovali, ale zároveň ho ani zbytočne neeskalovali.

Ruské spravodajské služby mali, samozrejme, informácie, že Fínsko je pripravené. Po útoku na Ukrajinu sa k tomu síce fínski politici museli kriticky vyjadrovať, ale zbytočne to nestupňovali. To je správna politika. Pripravovať sa na potenciálnu vojnu, nebyť servilní, ale zároveň zbytočne nepichať do osieho hniezda. Musíte konať ako reprezentanti suverénnej krajiny, ktorá má svoje sebavedomie.  

Je to veľký kontrast s Nemeckom, ktoré síce intenzívne obchodovalo s Ruskom najmä v energetickej oblasti, ale jeho armáda Bundeswehr sa im čoraz viac rozpadala. Mali ministerky obrany, napríklad aj Ursulu von der Leyenovú, pričom ich najväčšími úspechmi bol prvý transgenderový generál alebo robili technologické armádne inovácie typu prerábka tankov vhodných pre tehotné ženy...  

Na túto epochu, keď bol Bundeswehr pod vedením spomínanej pani, nebudú dôstojníci spomínať v dobrom. V tom čase mi jeden z nich hovoril, že ich (nemecká) armáda je v takom stave, že ak by ich napadla cudzia veľmoc, dozvedia sa o tom večer zo správ. Dnes táto pani šéfuje celej Európskej únii (smiech). Tu platí staré socialistické pravidlo, že keď je niekto neschopný, treba ho vykopnúť smerom hore.  

Pod vedením von der Leyenovej sa ale z mierového projektu EÚ stalo niečo, čo sa už len veľmi ťažko dá takto nazvať. Alebo azda áno?

Stále vidím aspoň istú mieru garancie bezpečnosti v Európe skrze NATO, hoci nie v EÚ. Únia si robí ambície na európsku armádu, čo považujem za veľkú chybu. Princípom Aliancie je interoperabilita a štandardizácia. Ide o národné armády, ktoré sú vycvičené a vybavené tak, aby mohli fungovať v spoločných operáciách. Zatiaľ čo Brusel má ambíciu podriadiť národné armády európskemu veleniu. To nejde, navyše je to fantasmagorický projekt. EÚ má množstvo problémov, nemá poriadnu hospodársku stratégiu, pričom práve sem by sa mala koncentrovať jej sila, nie vymýšľať si ambície, na ktoré nikdy nedosiahne.

Europarlament nedávno schválil rezolúciu o potrebe schváliť pre Ukrajinu zbrane ďalekého doletu, ktoré mali dodať Američania a Briti. Tí ale už v tom čase z tohto riskantného nápadu cúvali. Nevolali vtedy najhlasnejšie do bojového zápalu zástupcovia v Bruseli, a to so zbraňami, ktoré Európa ani nemala?

Najabsurdnejšie na tom je, že EÚ hlasovala o tom, čo majú urobiť Američania. To budeme hlasovať aj o tom, čo má robiť Čína? Ľudia v USA sa tomu museli smiať. To je akoby sme v Českej republike hlasovali o tom, čo má robiť Austrália. To je úplne typické pre europarlament alebo Európsku komisiu, keď často hovoria do vecí, ktoré nedokážu ovplyvniť.

V akom stave náš európsky zbrojný priemysel zastihla vojna na Ukrajine?

Zastihla nás nepripravených. Nepoučili sme sa zo žiadnej krízy. Po anexii Krymu sme si neuvedomili, že otázka konfliktu na Ukrajine je len otázkou času a nijako sme na to nereagovali. Obranné rozpočty sa neposilňovali. Pre politikov to bolo nepopulárne. Reakcia prišla až po útoku Ruska na Ukrajinu. Ale to boli skôr verbálne deklarácie. Za tie dva roky rozhodne nemôžem povedať, že by sa obranný priemysel z pohľadu štátu výrazne posilnil.

Samozrejme, niečo iné je súkromný obranný priemysel, ktorý reaguje na prudký nárast objednávok. Je to pre nich biznis. Ale masívnejšia podpora od vlád neprišla. Nemyslím si ani to, že by ozbrojené sily členských krajín Únie boli dnes v lepšej kondícii ako pred vojnou. Za dva a pol roka sa neudialo nič razantné. Sú tu rôzne muničné iniciatívy alebo snahy posilňovať európsky obranný fond, čo je správne, ale je to absolútne nedostatočné.  

Hoci sa niektoré sektory výroby posilnili, sú podľa vás rétorické výroky politikov o podpore masívneho vyzbrojovania Ukrajiny kryté nárastom skutočnej strategickej zbrojárskej výroby?

Keď sa pozriem na Českú republiku, k nárastu výroby určite došlo. Ale je to najmä snaha manažérov súkromných podnikov naplniť zákazky, ktoré sa dnes na nich valia. Ale nie je to systémová podpora. Pochválil by som však to, že sme uzákonili dve percentá HDP na obranu. Ale o tom hovoríme už desať rokov. Poliaci to urobili už dávno, majú veľmi silný obranný priemysel a dnes majú jednu z najlepších armád v Európe. Urobili to skrátka včas. My sme to urobili päť minút po dvanástej. Priemysel totiž nedokáže reagovať rýchlym skokom a za rok znásobiť výrobu.

V Európe dochádza tridsať rokov k deindustrializácii. Väčšina kľúčovej výroby ťažkého priemyslu skrátka nie je ekologická, je to ťažobný priemysel, zlievarne a podobne. To všetko odišlo mimo Európsku úniu. Dnes Únia dováža viac ako 90 percent surovín potrebných pre fungovanie priemyslu v Európe. Ak by sme v takejto situácii chceli razantne zvýšiť výrobu, nemáme dosah na potrebné suroviny a sme tak závislí na niekom inom.

Sú to všetky podstatné limitujúce faktory, alebo máme aj ďalšie, s ktorými zbrojársky sektor zápasí?

Ďalší problém sú ľudia. Nemyslím robotníkov do výroby, tá sa dá robotizovať. Ale my nemáme dostatok mladých inžinierov, konštruktérov a technológov do oblasti výskumu a inovácií. "Zabíjame" si budúcnosť. Na nedávnej konferencii som vravel, že ak by som potreboval experta na vývoj bezpečnostnej situácie v Juhočínskom mori, okamžite sa mi ich nahlási tridsať. Ale ak by som potreboval konštruktéra, ktorý by dokázal nakresliť výkres, tak to bude podstatne ťažšie.    

Limitujú nás aj peniaze. Bankový sektor stále vníma obranný priemysel, ako by ani nemal existovať, a diskriminujú ho. Je tu množstvo malých šikovných firiem, ktoré majú výborné nápady a dokázali by posunúť našu bezpečnosť vpred, ale nedokážu si niekedy v banke ani zriadiť účet, pretože sa venujú vojenskej produkcii. 

Je to tak len v našom prostredí, alebo aj inde na Západe?

Keď sa rozprávam s kolegami zo Západu, majú veľmi podobnú skúsenosť. Samozrejme, nemyslím tým veľké korporácie, tie si vedia poradiť. Mám na mysli skôr malé inovatívne firmy, bez ktorých nebudeme schopní čeliť nepriateľovi, ako je Rusko. My mu nie sme schopní čeliť kvantitou, musíme byť lepší v technológiách.

Západní politici rétoricky od začiatku vojny opakovali, že Ukrajine dodáme toľko zbraní, koľko bude potrebovať. Napriek tomu vravíte, že v obrannom priemysle sa nič zásadné neposunulo. Máme kopec analytikov, ktorí doma v papučiach odhodlane a zapálene podporujú Ukrajinu, ale nemáme vývojárov a zbrojárov. Nie sú prísľuby Ukrajine z našej strany tak trochu falošné?

Niečo sme schopní na Ukrajinu dodať. Ale je to málo. Spomínam si na jeden príklad, ktorý to pekne ilustruje. Francúzsko, ktoré bolo v minulosti fenoménom v zbrojárskej výrobe, sľúbilo svojho času Ukrajine dodávku, zdá sa mi, štrnástich húfnic. Ukrajina ich v tom čase potrebovala asi osemsto.

Európa sa snaží, ale nemáme na to schopnosti. Priemysel sa na starom kontinente desaťročia utlmoval, pričom obranný priemysel je na vrchole pyramídy. Je to ako keby ste skladali technologicky náročné švajčiarske hodinky, ktoré síce už aj máte takmer hotové, ale chýba vám posledné koliesko, surovina či dielec, ktoré sa dovážajú bohvie odkiaľ. Zraniteľnosť Európy spočíva v jej nesebestačnosti.

Spoliehali sme sa na globalizáciu, ktorá nakopla hospodársky rast a umelo tlmila prichádzajúcu infláciu, ktorú nebolo vidieť pre nízke výrobné ceny v Ázii...

Globalizácia ako taká je ekonomicky najvýhodnejšia v ideálnych podmienkach. Za nízku cenu si niečo kúpite. Najlepšie z Ázie, kde zákonníky práce a dovolenky takmer neexistujú. Zároveň sme si vyhnali do Číny svoj priemysel, lebo sme chceli byť ekologickí. Nezaujímalo nás, že Čína planétu zašpiní desaťnásobne viac, ako keď sme si to predtým vyrábali v Európe. To ale rétoricky našich „zelených“ politikov netrápi.

Lenže v napätí s globalizáciou je bezpečnosť. Princíp hovorí, že v obrannom priemysle musíme byť schopní zabezpečiť dodávky nielen v dobe mieru, ale najmä počas vojny. Pandémia covidu bola prvým signálom toho, ako dopadne medzinárodná spolupráca, keď sa odrazu každá krajina stará primárne o svoje ohrozené záujmy. Zabavovali sa dodávky, ktoré šli do zahraničia. Prerušili sa dodávateľské vzťahy a to malo obrovský dosah na ekonomiku. Nepoučili sme sa z toho a naskočili sme naspäť. Dnes vidíme, aké to prinieslo „ovocie“.  

Európa sľúbila dodať do konca roka Ukrajine milión delostreleckých nábojov, hoci si musela byť vedomá, že ich nemá. Nie sú takéto prázdne rétorické sľuby nevhodné aj pre Ukrajinu z hľadiska ich vojnových a strategických kalkulácií?

Je otázne, do akej miery tomu Ukrajinci uverili a či to nebrali skôr ako politický prejav solidarity. Ak tomu však naozaj uverili, nabudúce to už tak nebude. Proklamácie európskych politikov mi občas pripomínajú socialistické deklarácie v duchu „päťročnicu splníme, aj keby sme ju nesplnili“ (smiech). Výzvy európskych politikov voči obrannému priemyslu, aby vyrábali viac pre Ukrajinu, nie sú potrebné. Každý podnikateľ predsa vyrába to, po čom je dopyt. Je to len politická sebaprezentácia, niekedy je až prihlúpla. Som ale presvedčený, že Ukrajinci to museli vidieť, všeobecne sa vie, aké sú výrobné schopnosti Európy.  

S akými surovinami máme najväčší problém pri výrobe delostreleckej munície?

Je obrovský nedostatok nitrocelulózy. Pri delostrelectve je spotreba pušného prachu obrovská. Tieto kapacity sa však nijako zásadne nezvýšili. Výstavba nitrocelulózky je otázka na niekoľko rokov.

Napokon sa tie prázdne sľuby pokúsila nahradiť česká premiérska iniciatíva, ktorá sa hotovala zohnať pol milióna granátov kade-tade po svete. Zohnala len zlomok, ale samotní Ukrajinci sa potom sťažovali, že nemalá časť tých granátov je poškodená. Ako vidíte podobné pokusy?

Keby sme mali novú výrobu, môžete garantovať technické parametre, ktoré ten granát bude plniť. Ukrajinci vedeli, že dostávali muníciu staršieho dátumu alebo sa vyrábala v krajinách, v ktorých sa nedodržiavajú technologické postupy a treba rátať s určitou mierou rizika. Potom sa stane, že vám granát vybuchne tam, kde nemá. Ale boli len dve možnosti, buď im nepošleme nič, alebo toto. Iné granáty skrátka neboli. Rôzne snahy posilniť naše výrobné schopnosti tu sú, ale bude to trvať roky.

Na začiatku vojny sa podceňovali ruské schopnosti viesť túto vojnu dlhodobo a na základe tejto viery sa robili fatálne chybné politické rozhodnutia. Nerátala vtedy Európa s tým, že Ukrajine bude posielať z našich skladov zásoby starej sovietskej vojenskej techniky a kým sa minú, vojna sa dovtedy aj tak skončí?

Neviem, kto to čakal, že Rusko sa rýchlo zosype, ja teda určite nie. A myslím si, že to nečakal žiaden z vojenských expertov v mojom okolí. Vedeli sme, že aj ruský kalkul o blitzkriegu nevyšiel. Zaplať Pán Boh za to. Lenže Rusko je obrovská krajina s masívnou surovinovou základňou, má množstvo fabrík a je autokratická, čiže nevedú sa v nej dlhé diskusie o stavbe nových ťažobných kapacít. Rusi prešli na opotrebovávaciu vojnu a tá je o ekonomike a zdrojoch. Nemyslím si, že sa len tak zosypú. Ak to niektorí politici rozprávali, tak nerozumeli tomu, o čom hovoria.

Nebolo ich zase až tak málo...

Prekážajú mi profesionálni politici, ktorí nikdy neprešli žiadnou praxou. Pripomínajú mi zväzákov z dôb socializmu. Keď sa takýto človek, ktorý nikdy nebol vo výrobe a ani nikdy nepodnikal, odrazu stane komisárom Európskej únie pre priemysel, obchod a podnikanie, dopadne to katastrofálne.

Ešte aj v čase, keď bolo zrejmé, že Ukrajina pri manévrovacích bojoch výrazne stráca, sa ruské tanky u nás prirovnávali ku kope šrotu. Hovorilo sa, že keď narazia na západné stroje, americké Abramsy a nemecké Leopardy, rozsypú sa. Ako ste vtedy hľadeli na podobné vierovyznania?

To sú veci, ktoré politici vytrhovali z kontextu. Nemôžete porovnávať technické dáta jednotlivého vojenského produktu, ale musíte sa na armádu pozerať ako na koncertné teleso. Môžete mať špičkového huslistu, ale ak tympanista za chrbtom nepozná noty, orchester nebude znieť dobre. To nie je o tom, či je Leopard dobrý alebo zlý tank, ale o tom, akým spôsobom je nasadený, či má zaistenú vzdušnú podporu a logistiku. Pre Ukrajincov je veľmi komplikované udržiavať armádu aj preto, že majú k dispozícii približne tridsať podvozkových typov tankov, čo je peklo pre logistikov. Každý typ je iný, nemajú na to často diagnostické zariadenia. Munícia nie je vždy kompatibilná.

Na výcvik posádky bol veľmi krátky čas. A už vôbec nezostával čas na výcvik celej brigády a vyšších celkov. Preto si myslím, že západná technika často zlyhávala. Výcvik bol rýchly a nebol dostatočný. Sú vo vojne, nemali priestor na dlhodobý výcvik na nové stroje. 

Minulý rok vo februári sa Nemci až naveľa rozhodli, že Ukrajine dodajú svoje Leopardy. Na to reagovali Američania, že dodajú zopár desiatok svojich Abramsov. Ofenzíva sa začala len o tri mesiace neskôr, ako padlo politické rozhodnutie o dodávke tankov, ktoré sa však deklarovali ako kľúčový zlom budúceho úspechu. Je zrejmé, že na výcvik na nové stroje Ukrajincom nezostávali možno ani dva mesiace. Bola vôbec teoretická šanca, že by boli ukrajinskí tankisti, ktorí do toho stroja nasadli po prvýkrát v živote pred pár mesiacmi, naozaj pripravení na manévrovacie boje?

Boli pripravení obslúžiť tank, ale nie na manévre, spoluprácu s delostrelectvom, prieskumom, s nejakým vyšším celkom. Chýbala aj letecká prevaha. Na druhej strane chápem odhodlanie ukrajinského velenia, ktoré sa snažilo dosiahnuť nejaký úspech, pretože chceli presvedčiť západných partnerov, že boj nie je márny.

Protiofenzíva ale, žiaľ, zlyhala za cenu veľkých strát. Vojak sa ale najviac naučí v boji, tie skúsenosti sú neoceniteľné. Vojna rýchlym spôsobom posúva technologický vývoj zbraňových systémov a taktiku ich nasadenia. Dva mesiace je ale málo na to, aby sa zocvičila nejaká väčšia skupina. Možno sa naučia s tankom jazdiť a strieľať, ale to je všetko. To každý vie.

Každý to videl, ale nešokovalo vás to, že naši politici i novinári oduševnene hovorili o opaku ako o absolútnej samozrejmosti?  

Médiá lietajú od steny k stene. Vykresľovali Rusov ako tých neschopných, čo síce často bola pravda, ale Rusi sa poučili. Dnes novinári hovoria, že vojna je už prehraná. Ale nie je to tak. Zdroje dochádzajú a vôľa bojovať tiež, ale platí to na oboch stranách. Objektívne informovanie o konflikte tu nie je a nebolo. Nikdy to ale nebolo tak, že by bolo víťazstvo alebo prehra na dosah.

Podľa vojenských expertov jedným z kľúčových faktorov v opotrebovávacej vojne je schopnosť priebežne vyrobiť a dodať veľké množstvo delostreleckých granátov. Rusko ich vyrobí ročne dva milióny. Severná Kórea ich podľa západných spravodajských služieb do Ruska dodala možno až päť miliónov. Samo osebe je to viac ako celkový počet dodávok Ukrajine zo Západu. Koľko sme ale schopní v Európe vyrobiť ročne?

To presne neviem povedať, ale veľmi limitujúcim faktorom je nitrocelulóza. Raz som spočítal, že jedna raketometná salva má porovnateľnú spotrebu ako pol milióna vystrieľaných pechotných nábojov. Nitrocelulóza je kľúčová surovina na výrobu pušného prachu a tá nám chýba, hoci pripravené výrobné kapacity by mohli byť väčšie. Všetci zbrojári v Európe mi jednohlasne hovoria o nedostatku pušného prachu. 

Vieme s tým niečo robiť?

V Česku máme šťastie, že máme jednu z najväčších nitrocelulóziek. Určite je tam snaha zvýšiť výrobu. Neskutočne ma však nahnevalo, že tento projekt zvýšenia výroby v Pardubiciach v rámci priorít Európskej komisie spadol pod čiaru. Namiesto toho sa bude stavať nejaká „čistejšia“ munička v Maďarsku.

Pri niektorých veciach mi zostáva stáť rozum. O týchto veciach by mali rozhodovať ľudia, ktorí rozumejú technológiám. Ale rozhoduje sa o tom skôr podľa princípu plnenia nejakých tabuliek. To nie je normálne. Aj na Slovensku sa však hovorí o výstavbe nitrocelulózky na východe Slovenska.

Pozoruhodné je, že zeleno-červené politické strany si v rámci svojej pacifistickej politiky presadili, aby sťažili bankové financovanie zbrojárskeho priemyslu. Mení sa to?

Napriek všetkým proklamáciám bankárov o tom, že nediskriminujú zbrojárov, podľa prieskumov našej asociácie, čo je okolo dvesto členov, sa banková politika nemení. Veľké korporácie si nesťažujú, ale je to ťažké pre malé podniky. Jedna banka, ktorú sa neodvažujem menovať, aby mi tam nezrušili účet, odmieta prijímať platby z Ukrajiny za dodávky zbraní. S argumentom, že ich vnútorné predpisy im zakazujú platiť za zbrane dodávané do krajiny, ktorá je vo vojnovom konflikte. Ak má byť toto politika bánk voči zbrojárskym firmám, tak s pánom Bohom. Ak by sa Česko dostalo do vojnového konfliktu, prestanú banky našim zbrojárom prijímať platby? Je to normálne? To je dôsledok európskej ESG politiky o takzvanej „spoločenskej zodpovednosti“.

Mali sme prípad, keď firma odoslala platbu za dodávky, banka to dva mesiace preverovala a následne firme vrátila peniaze s tým, že platbu nezrealizuje.

Donedávna financovanie zbrojárskeho priemyslu mnohým západným bankám a poisťovniam zakazoval ich vlastný etický kódex. Dnes sa považuje za porušenie etického kódexu, keď Ukrajinu nepodporujete. Je to potom len rétorika?

To, že sa tvárite, že podporujete Ukrajinu, neznamená, že by banky zmenili svoje etické kódexy pri zbrojárskych firmách. Myslím, že sa nezmenili ani o milimeter.

Na Slovensku máme vládu, ktorá politicky nepodporuje vyzbrojovanie Ukrajiny, avšak aktuálne podporuje rozvoj nášho domáceho zbrojárskeho priemyslu. Robí to vraj z pragmatických dôvodov – keď sa teraz veľa nakupuje pre Ukrajinu, nemali by sme vraj zostať bokom a nevyužiť to. Vy v tom vidíte pragmatizmus alebo skôr dvojtvárnosť? 

Čerpám iba zo zdrojov, ktoré mám. Nemyslím si, že o tom všetky médiá informujú objektívne. Od svojich slovenských kolegov viem, že nemajú žiadne problémy s udeľovaním licencií na export na Ukrajinu. Domáci priemysel sa podporuje. To sú kroky, ktoré robí zodpovedná vláda a myslím si, že je to tak správne.

Som ale presvedčený, že médiá v tejto oblasti mnoho vecí skresľujú. Nedávno som sa bol pozrieť na Slovensku na výjazdové zasadanie „naťáckeho“ vrcholného priemyselného orgánu. Aj to je istý signál, ak má takáto inštitúcia zasadanie na Slovensku. Asi to teda u vás nebude také zlé, ako o vás naše médiá informujú. Nedávno sme sa boli pozrieť na Záhorí, kde sme videli živé ukážky delostrelectva a mnoho zaujímavých produktov.

Myslím, že slovenská armáda má našliapnuté na dobrú cestu a Slovensko sa stará o vlastnú obranyschopnosť. Žiadna slovenská firma mi nepovedala, že by jej zamietli licencie vývozu na Ukrajinu.