V New Yorku som žil niekoľko mesiacov pred 25 rokmi, navštívil som ho (a Ameriku) postupne štyrikrát, naposledy teraz cez voľby a hlboko ma šokovalo, ako sa americká spoločnosť zmenila. Svedectvo viem podať o troch mestách, hlavnom meste Washington, meste Seattle pri Tichom oceáne a New Yorku na východe, v každom z nich som strávil niekoľko dní. Ponúkam krátke zápisky, ktoré už nie sú o politike ani náboženstve, ale o tom, ako sa v týchto mestách žije. Bude to kontrast dvoch kultúr.

Sladká vôňa

Začnem v hlavnom meste Washington.

Sladká vôňa. Všade. Pomyslím si, asi marihuana. Po pár hodinách to odmietnem, nemôže ju byť predsa cítiť takmer všade. Ale je to tak. Američania potlačili tabak, pomerne málo som videl aj elektronické cigarety, ale sladký zápach zlegalizovanej drogy som cítil takmer stále.

Nebolo to len vo Washingtone, to isté sa opakovalo v Seattli a, samozrejme, v New Yorku. Pýtal som sa na to ľudí, ktorí marihuanu celkom iste nefajčia, či im to neprekáža. „Už to necítim,“ povedal mi každý jeden z nich. Zvykli si.

Každý deň (s výnimkou jedného alebo dvoch dní) som stretol nejakých Slovákov, prihovoril som sa, prišli na hokej, za známymi alebo len tak. „Nám to nevadí,“ povedal mi placho jeden pár na Manhattane, „asi sme zvyknutí,“ dodal muž s úsmevom. Mňa to však otravovalo, viackrát som odbočil z ulice, aby som sa pokúsil zmeniť vzduch. Niekedy úspešne, niekedy menej.

Sladký zápach som cítil aj v niektorých múzeách, videl som čašníkov, ako vybehli od zákazníkov na ulicu a zapálili si joint. Potom sa rýchlo vrátili. V mestách som nevidel príliš veľa elektroáut, povedal by som, že pomer bude podobný ako u nás, ale enormne veľa hybridov. Takže ani smrad spáleného benzínu nestíhal prekryť tú protivnú sladkastosť v ovzduší.

Imigranti a bezdomovci. „Choď sa pozrieť na Times square, tam pochopíš, prečo je imigrácia téma,“ hovorí mi Paľo Martinka, fotograf New York Post. Má pravdu: večer je tu záplava svetiel a reklám ako vždy, ale silnejší dojem je z ľudí okolo. Chodia stále aj turisti, fotia sa, ale ešte viac sa obzerajú po posedávajúcich imigratoch. Bývajú v niektorých hoteloch v okolí, platí to New York. Deň potom, ako zvolia Trumpa, sa ale dočítam, že starosta New Yorku im zrušil debetné karty, na ktoré im mesto posielalo niekoľko stoviek dolárov mesačne. Už nikto neprotestuje, Amerika sa zmenila.

Imigrantov a bezdomovcov niekedy ťažko oddeliť, veľa z nich má mobily, zrejme ich dostali od vlády, chodia si ich nabíjať na stojany po meste alebo do lacných fast food reťazcov ako White Castle (kde som kedysi ako študent brigádoval, dnes som v šoku, ako to tam vyzerá) alebo do Starbucksu. Počul som aj pár rozhovorov, pýtali sa na zdravie rodičov alebo viedli bezproblémový rozhovor.

Žobráci sa v New Yorku stratia, všade je priveľa ľudí, nikoho neprekvapí, keď v noci spia vo výklade vysvietenej predajne Aston Martin. Najviditeľnejší sú vo Washingtone, pospávajú a posedávajú po parkoch, na zemi, na lavičkách, chodia za nakupujúcimi ľuďmi a potichu si pýtajú peniaze, vidieť ich v celom centre. Teplá jeseň im praje.

V Seattli som videl žobrákov a feťákov menej, ale za to bolo vidieť dôsledky ich prítomnosti. Seattle je jedno z najbohatších miest, sídli tu Amazon, Microsoft či Boeing. V tom poslednom sa štrajkuje, v správach som videl oznam, že vedenie firmy ponúklo zamestnancom navýšenie o 38 percent za štyri roky, priemerná mzda je tam momentálne 116-tisíc dolárov ročne. Keď som odchádzal, štrajk pokračoval.

V meste ale viac ako znaky bohatých ľudí vidíte niečo iné. Bolo tu zvlášť silné hnutie De-fund police aj protesty BLM. Ide o hnutia radikálnej ľavice podporujúce razantné zníženie financovania polície, niektorí radikáli hovorili aj o zrušení polície, ktoré sa rozšírili po zabití Georgea Floyda v máji 2020. V Seattli vyhlásili samozvanú republiku.

Výsledkom bol nárast kriminality, kradlo sa, mnohé prevádzky v centre jednoducho zavreli a odišli. Centrum teraz pôsobí vyprázdnene. Začiernených okien je viditeľne veľa. Väčšina niekdajších obchodov a barov je zrušená. Išiel som s profesorom matematiky na tunajšej univerzite, ktorého som bol navštíviť, keď pred nami z bicykla náhle padla mladá žena. Bežím ku nej, či sa jej niečo nestalo, Peter na mňa kričí, nechaj ju tak, pozriem sa jej do tváre, plače, vypľúva nejaké zvratky, červené oči, pomoc odmietne. Bola nafetovaná.

Ako mohlo tak bohaté mesto tak hlboko padnúť? Dlho nám o ňom robil Fraser pekný obraz, alebo skupiny ako Nirvana, Pearl Jam, Soundgarden, Alice in Chains... moja generácia na grunge vyrastala, Seattle bol sen, ale dnešok vyzerá tragicky. Ani ku káve sme si nemohli sadnúť, keď už sme nejakú našli, stoličky dali preč, aby nechodili drogovo závislí. V potravinách, ktoré boli zásobované ako žiadne iné, ktoré som doteraz videl (ani tie na severe Talianska), sú mnohé produkty zamknuté, pretože sa kradli. Upozornil ma na to môj hostiteľ, potom som si to všímal aj sám. Nielen drahý alkohol, ako je to u nás, ale aj bežný tovar. Tuším to bolo neskôr vo Washingtone, kde som videl za zámkom aj zubné pasty.

Homosexualita. Aj tá je všadeprítomná. Nejde len o dúhové vlajky, o tie vlastne už vôbec nejde, sú spolu s americkými a palestínskymi najčastejšie, ale skôr o páry mužov, ktorých je na uliciach, v podnikoch, doprave, všade veľa. Amerika bola tolerantná k homosexualite už dávno, človek sa tu ale ťažko ubráni dojmu, že súčasný stav už nie je výsledkom permisívnej, ale skôr promotívnej kultúry. Len na okraj poznamenám, že ženských dvojíc je na verejnosti viditeľne menej. Muži sú okázalejší.

Transobete vidieť tiež, ale čakal som, že ich bude ešte viac. Homosexualita výrazne prevyšuje.

Pozor na dirty tchai

Zmenilo sa ešte niečo. Američania schudli.

Aspoň v tých troch mestách vidím v podstate štíhlejších ľudí ako u nás, obezita je stále prítomná, ale miera je výrazne nižšia ako v minulosti. Zrejme s tým súvisí aj podstatne menej niektorých fast foodov, McDonald's je stále viditeľný, ale kedysi časté Wendy's, Hardee's, White Castle a podobne už menej. Dunkin' rozšíril sortiment z donutov aj na burgre, videl som ich viac ako McDonaldov, menej som videl malých potravín s jedlom 7 Eleven, zohriate polotovary ponúka aj Starbucks, inde pribudla ponuka ovocia, našiel som dokonca polievky, veľa je stále zmrzliny.

Američania každopádne chudší sú, najmä tí bieli a v troch mestách, ktoré som videl.

Neznamená to ale, že by tu bol dôvod cestovať za gastronómiou. Rôzne reštaurácie sa nazývajú talianske, časté sú stále burgre, podobne ako v Paríži sa jedáva veľa hranoliek, ale úroveň jedla nie je nič moc. Mal som pozvania a navštívil som aj drahé reštaurácie, business partner nášho vydavateľa ma pozval do Manhattan Clubu s výhľadom na Central Park, šéfredaktor First Things do kvalitnej reštaurácie nižšie v meste, ale Taliansko to jednoducho nie je. Na Slovensku jeme chutnejšie.

Opak platí pre ázijskú kuchyňu. Kvalitné čínske, thajské, singapurské či ujgurské reštaurácie sú lepšie ako tie, ktoré sa odvolávajú na Taliansko.

Ceny sú rádovo vyššie ako u nás, inflácia je slabé slovo, je tu dražoba. V reštaurácii zaplatíte 40-50 dolárov za obedové menu, v lepších aj viac, fastfood stojí od 10 do 20 dolárov. Espreso do téglika štyri-päť dolárov, najlacnejšie som mal za 3,25 dolára. Číňania majú výborný tchai, ale pozor na dirty tchai, to je čaj zmiešaný s kávou, vraj kvôli kofeínu, ale niečo také nemôže chutiť, asi ako keď zmiešate biele a červené víno. Pokazíte obe. Američania, samozrejme, pijú najmä veľké kávoidné nápoje s ľadom a nejakými príchuťami (oriešková, karamel a podobne), prípadne limonády. Ľad je všade, všetko musí byť s ľadom, voda, limonáda, všetko. Aj k studenému čapovanému pivu v krčme dostanete pohár vody s ľadom. Akoby sa na pivo nechodilo od smädu. Pivo stojí najčastejšie okolo 10 dolárov plus prepitné, ak by ste boli v Manhattane, najlepšie krčmy sú na Amsterdam Avenue.

Ešte ku cenám, život je tu nákladný, už neplatí čo kedysi, že Amerika bola lacnejšia, aj keď bol dolár za vyše 40 korún. Mimoriadne drahé sú nájmy, stredná trieda trpí. Rozdiel medzi hypotékou a nájmom je väčší, ceny bytov a domčekov sú vraj pre značnú časť populácie mimo dosah. Od taxikára po fotografa som počúval, ako ľudia minú peniaze na základné veci, ostatné je nedostupné. Benzín je lacnejší stále, ale aj ten zdražel, liter vyjde v prepočte na asi 1,10. Po zaplatení bývania, jedla a dopravy bežným ľuďom nezostávajú peniaze. Zaujímavé je, že sa však ľudia nesťažujú. Robia viac, šesť aj sedem dní v týždni.

Gýč sa tu mieša s krásou, ceny nie sú vždy vôdzkou. Gýčová je momentálne budova Louis Vuitton, vyzerá ako veľký strieborný kufrík tejto značky, gýčových obchodov sú kvantá, ale pomedzi nimi sú aj pekné butiky, ručné obuvníctva, vkusné módne domy. Ale aj tie stredne dostupné ako Banana Republic, sú proste drahšie ako u nás. Rifle 150-200 dolárov, svetrík do 300, kabát od tisíc hore. Plus dane, samozrejme, ceny sú vždy bez dane.

Mimochodom, keď človek navštívi Trump Tower, tak pochopí, že newyorská elita má Trumpa za „číňana“, pretože napodobňuje to, čo vidí inde, dá na to nápis Trump a predáva to lacnejšie. Aj jedlo je u neho lacnejšie.

Trump tower mal počas novembra ochranu okolo, jednu ulicu uzavreli úplne. Úplná pevnosť vznikla okolo Bieleho domu, ohrada okolo americkej ambasády u nás je šuviks, k Bielemu domu sa priblížite tak na 500 metrov, všade ohrady, policajti, ťažké prekážky.

Nechajme ale politiku, zaujíma nás spoločnosť.

Vyvolený národ

Ameriku postupne menia imigranti, ktorí sem prichádzajú. Hispánci spôsobili, že mnoho vecí už funguje bilingválne, momentálne najviac prichádzajú Indovia. A s nimi aj bicykle s lavičkou vzadu, kde hrá hlasná muzika, svietia svetielka a „vodič“ vás rád povozí po meste.

Dva spoločenské fenomény sa v Amerike nemenia. Prvým je tlak verejnej mienky a druhým pestovaná výnimočnosť až predurčenosť amerického národa.

Tlak verejnej mienky si všimli mnohí, jej tyranskú povahu dobre popísal ešte Charles Dickens v Amerických poznámkach (slovensky 2020):

„Verejná mienka! Ale veď predsa verejná mienka v otrokárskych štátoch je samo otrokárstvo, či nie? Verejná mienka v otrokárskych štátoch vydala otrokov na milosť ich pánom. Verejná mienka vytvorila zákony a odoprela im zákonnú ochranu.“

Neplatilo to len pre otrokárstvo, týka sa to aj woke a cancel culture. Verejná mienka vie byť v Amerike pekne násilná a donucujúca, neraz tyranská. Ale vie sa aj prudko otočiť. Ako sa na potomkov puritánov patrí, od stene k stene. Princíp je princíp.

O protestantoch som už krátko písal v minulej časti, tunajšie sekty majú ďaleko k luteránom u nás. Nejde len o sektársky charakter, stále nové a nové denominácie, ale ešte viac o ducha vyvolenosti, predurčenosti, ako o tom kedysi písal už Rio Preisner (Americana). Má to kalvínske korene, ale v Amerike to dospelo do vyššieho štádia, ktoré oslavuje bohatstvo a moc. Ak je niekto bohatý, tak je to potvrdením jeho misie, určite sa to dá tvrdiť a mnohých o tom presvedčiť. 

Takéto poslanie necítia len potomkovia anglosaských protestantov a puritánov, ale aj progresívni liberáli, ktorí Boha dávno škrtli, a, samozrejme, židia. Zatiaľ čo u nás katolíkov sily tohto sveta trestajú a skúšajú, vernosť Bohu sa potvrdzuje utrpením, v Amerike je to naopak. A tento princíp už viac ako odvolanie na všemohúceho Boha stojí na moci a peniazoch. 

A sme pri poslednej kapitole, ktorá s mocou a peniazmi súvisí, a je tým najkrajším, čo som v Amerike videl. Umenie.

Gombrich mal pravdu

Vo Washingtone som navštívil tri galérie a dve múzeá, v New Yorku tri galérie, v Seattli a Tacome po jednej galérii.

Je to niečo úchvatné. Americké galérie skrývajú obrovské kultúrne bohatstvo. Nebudem preháňať, ak poviem, že som dokopy videl možno 80 až 100 obrazov Moneta, rovnako veľa Sisleyho, Renoira, Degasa, podmanivo krásneho Gauguina, Maneta, Cézanna, Corota. Američania skrátka na konci 19. storočia získali obrovskú ekonomickú moc a tamojšie popredné rodiny ju ukázali nakupovaním európskeho umenia.

Vo svojich najlepších múzeách majú proste všetko. Vo Washingtone som si desať minút posedel vedľa autoportrétu Rembrandta, má tam spolu dve miestnosti, majú Leonardovu Ginevru de'Benci, viacero diel Botticelliho, Fra Angelica, Giotta, Piero della Francesca, Holanďanov, Španielov, všetko až po van Gogha, Matissa, Mondriana, Picassa (zaujímavé rané diela), Modiglianiho, Kleeho, krásne plátna Miróa, Kandinského... Samozrejme, silne zastúpení sú americkí autori, Edward Hopper a hlboká samota na jeho plátnach, nafŕkaný Jackson Pollock, ktorý inak vznikol na objednávku americkej vlády, mimoriadne zaujímavo to opísal František Mikš. Objednávka znela, že americký maliar má byť zo západu USA, nesmie maľovať realisticky, nesmie to pripomínať Francúzov, o ostatné sa už postarali vládou namotivované americké médiá. Ale po tých rokoch to nefunguje – na van Gogha či Moneta hľadia stojace hlúčiky, pri Pollockovi postoja kde-tu jednotlivci so zaplateným sprievodcom. Krása sa presadila.

Ale to ešte nie je všetko. To najlepšie len príde.

Okrem stálych expozícií robia elitné americké galérie aj svetové výstavy, videl som dve.

Simone Martini a Kristus nájdený v chráme na výstave v MET. Foto: GEORGE ETHEREDGE, New York Times, Profimedia

Prvá sa volá Siena. The Rise of Painting 1300 – 1350, do januára sa koná v Metropolitnej galérii umenia v New Yorku. Vystavených je niekoľko desiatok diel vo viacerých sálach, Duccio, Martini, bratia Lorenzetti, ale aj neznámy autor z Čiech, vynikajúca inštalácia, kurátori dohliadli aj na náboženský rozmer diel, viaceré sú na podstavcoch vyššie, aby bolo potrebné pozdvihnúť úctivo hlavu, všetko krásne nasvietené, zlato naplno žiari, Siena je opäť kráľovnou miest.

K výstave vydali niekoľko výpravných publikácií, obrazových aj textových, a to najlepšie je, že publikum to vie oceniť. Prítomných bolo veľa ľudí, jednotlivým dielam venovali čas, postáli, rozprávali sa o nich, domov si odnášali knihy. Dokonalé po každej stránke.

Gombrich kedysi vo svojom opus magnum citoval amerického kritika a priaznivca americkej moderny, podľa ktorého, americká „tradícia nového degradovala všetky ostatné tradície na banálne...“ Nuž, ten kritik sa mýlil, pravdu mal Gombrich, ktorý mnohé z moderny označil jednoducho za dobovú módu. Tak ako vznikla pop-music, bol potrebný aj pop-art. Pomaly, krok sa za krokom sa však moderna začala vyčerpávať a impresionisti zatienili aj mnohých svojich modernistických nasledovníkov. Čaro Sieny tiež dodnes žiari.

Keď už sme pri tom, v Národnej galérii vo Washingtone si trúfli na podobne jedinečnú výstavu – Paris 1874. Výstava láka pod názvom Moment impresionizmu a s Monetom, Manetom a Cezannom sa tam letmo stretneme, ale zaujímavá je niečím iným. Ukazuje vyše 100 diel, z ktorých mnohé sú málo známe alebo mnohým už neznáme, žiara impresionistov jednoducho zatienila aj ich predchodcov, mihnú sa tam viacerí, ktorí vtedy patrili k oficiálnej scéne a boli v tom čase úspešnejší ako začínajúci impresionisti. Kurátori ponúkli pohľad do spoločnosti, Francúzsko prehralo vojnu s Pruskom, bolo ponížené kapituláciou Napoleona III., týrané násilím v čase Parížskej komúny a vôbec nestabilitou a mizériou dobovej spoločnosti. Divák potom vníma obrazy inak, maliari hrali spoločenskú úlohu. A opäť je k výstave vydaných niekoľko knižných publikácií, špeciálne darčeky, vybrané obrázky, pričom publikum si to všetko vie užiť.

Iným spôsobom, ale rovnako intenzívne som mal zážitky z Národného múzea amerických Indiánov a Národného múzea amerických černochov. Obidve sa nachádzajú na malle vo Washingtone, vstup zdarma. A obidve diváka zasiahnu mierou a rozsahom násilia voči černochom (v čase otroctva aj po jeho zrušení) aj Indiánom.

Samozrejme, že v oboch je veľa politiky a nedávneho aktivizmu, ale to najpodstatnejšie sa týka minulosti. Škoda len, že sa návštevník nedozvie takmer nič o tom, ako vlastne indiánske kmene žili, ako si vládli a akú morálku či pravidlá uznávali. Podobne je to s kriminalitou a sociálnymi patológiami čiernej Ameriky, ani to nie je téma múzea.

Ale inak obsah ohúri, niekoľko čísel: Francúzi v rokoch 1549 až 1818 doviezli do Ameriky 1,4 milióna afrických černochov. Angličania v rokoch 1562 až 1807 až 3,3 milióna afrických černochov. Portugalci, prekvapenie, do roku 1836 až 5,8 milióna afrických černochov, Dáni do roku 1802 ďalších 85-tisíc černochov, Holanďania do roku 1814 vyše 555-tisíc černochov. Treba dodať, že to boli otroci aj pre južnú Ameriku, nielen severnú. Aj bez toho bolo otroctvo na území dnešných USA zvlášť kruté, Frederick Douglass vo svojej knihe Príbeh amerického otroka (Narrative of the Life of an American Slave) píše, že hneď po narodení bolo dieťa odtrhnuté od svojej matky, aby nemalo dátum narodenia ani rodinné puto, pretože bolo majetkom ako dobytok. Až 12 z prvých 18 amerických prezidentov vlastnilo otrokov, Thomas Jefferson, ako som už spomínal v inom texte, mal v otroctve aj čiernu otrokyňu Sally Hemingsovú, s ktorou mal šesť detí, všetky z nich zostali jeho otrokmi.

Ešte väčšiu krutosť prejavoval Jefferson písaným slovom k Indiánom. Georgovi Rogersovi v roku 1780 napísal, že americkým programom smerom k indiánskym kmeňom by mal byť ich „odsun alebo vyhladenie“. Americký národ mal byť národom farmárov a obchodu, na to bola potrebná indiánska zem. Bodka.

Americká vláda s Indiánmi postupne uzavrela takmer 400 zmlúv, všetky porušila. Niektoré platili iba týždeň či dva. Ideály pacifistu a kvakera Williama Penna, ktorý založil kolóniu Pennsylvánia a k domorodým kmeňom sa správal s rešpektom a úctou, nedokázali napodobniť už ani jeho synovia, nieto americká vláda.

Zabíjali choroby aj zbrane. Dobrým príkladom je Potawatomská cesta smrti z roku 1838, keď za 61 dní násilím hnali a presúvali kmeň Potawatomi z dnešnej Indiany do dnešného Kansasu, vyše tisíc kilometrov. Kmeň mal pritom iba okolo 850 ľudí, keď nestíhali kráčať, zabíjali im deti, aby mohli kráčať rýchlejšie.

Tieto krvavé dejiny sa diali súčasne popri veľkých dejinách zakladania štátu, písania ústavy, občianskej vojny, zlatej horúčky či industrializácie, ale aj prvej svetovej vojny. Mená veľkých amerických štátnikov pritom akosi blednú. V našich učebniciach sme sa učili iba o tých oficiálnych dejinách. Holokaust a gulagy sú základom pre pochopenie nacizmu a komunizmu, s Indiánmi a černochmi to tak nie je. A keď to tak začalo byť, hneď sa to progresívcami a liberálmi zneužívalo na aktuálne politické ciele (naposledy BLM). Dvojnásobný omyl.

Po zavraždení Martina Luthera Kinga vypuklo násilie v 125 amerických mestách v 29 štátoch, nasadených bolo 50-tisíc federálnych ozbrojených jednotiek, 39 ľudí bolo zabitých, 3 500 zranených. O násilnostiach BLM nie je v múzeu ani slovo, ale nespomína sa tu ani George Floyd.

Zaznamenajme ešte, že v roku 1491 žilo na území dnešných USA asi päť miliónov Indiánov, na začiatku 20. storočia boli takmer vyhubení. Dnes ich demoralizuje a ničí hazard, ktorý im ako odškodnenie povolil Najvyšší súd, často aj drogy.

Je čas skončiť.

Dnešná Amerika ponúka surový kontrast kultúrneho úpadku na uliciach, kde cítiť drogy, vidieť chudobu a závislosti, a vysokej kultúry v múzeách a galériách v podobe, aká nemá paralelu azda nikde inde vo svete. V jednej vete, ulice a chodníky sú čisté, smeti sa vynášajú, a teda štát funguje, ale stolíky v kaviarňach sú špinavé, neutreté, kostoly vyprázdnené a všade cítiť sladkastú vôňu marihuany. Tie horšie chemické drogy ako fentanyl alebo smrť 100-tisíc ľudí po predávkovaní liekmi či vyše 42 miliónov Američanov odkázaných na „žebračenky“, lístky na jedlo, aké boli u nás rozdávané krátko po vojne, to v centrách miest nevidieť, ale k Amerike patrí aj to.

Poviem vám, bol som rád, že Trump vyhral s takým náskokom, myslím si, že americká politika sa zmení viac, ako to čakajú mnohí u nás, a americké galérie by som si pozrel znovu veľmi rád. Ale podobne ako môj pradedo Florián pred sto rokmi, aj ja som sa domov tešil nesmierne.

Tento text je záverom amerického seriálu, počas 12 dní som napísal 10 textov, tie staršie si možno pozrieť nižšie. Ďakujem všetkým, ktorí mi pomohli do Ameriky vycestovať, ktorí mi venovali čas a odhalili alebo opísali súvislosti, na ktoré by som za tak krátky čas sám nemohol prísť.

(9) Boh a morálka v dnešnej Amerike

(8) Rusty Reno o nádeji, že s Trumpom prichádza koniec Hitlerovej doby

(7) Kamala sklamala. O porážke neokonov s Michaelom Medvedom

(6) Fotograf Paul Martinka z New York Post: Amerika je ako na steroidoch

(5) Ešte raz s profesorom Jeffrey Sachsom, tentoraz o Gaze

(4) S profesorom Jeffrey Sachsom o skončení vojny na Ukrajine

(3) Prečo Musk a americkí miliardári podporujú Trumpa

(2) Je možný volebný podvod, ktorý by zastavil Trumpa?

(1) Liberáli akoby už cítili prehru