Druhý Gladiátor má aktuálnu správu: Ohlasuje koniec impéria

V umení existujú vzácne prípady, keď sa dielo stretne s dobou, keď kniha či film vyjadria niečo, čo sa práve stalo alebo deje v politike. Nový Gladiátor je ten prípad.

Ohlasuje koniec impéria. A to je téza, ktorá po 5. novembri zvoní po celom svete: víťazstvo Trumpa reprezentuje neliberálnu Ameriku, americký nacionalizmus bol vo voľbách silnejší ako globalistický program a americký imperializmus. Vidno to na zámere prestať financovať vojnu na Ukrajine a ďalej provokovať Rusko, aj na neochote začínať nové a viesť prebiehajúce vojny. Trump je symbolom konca impéria, niečo veľmi podobné hovorí nový filmový Gladiátor.

Vo filme je toho viac, je tam odkaz na cancel culture, úžasné politické intrigy, individuálnu skazenosť, sú tam pouličné vzbury, vďaka efektom zažijeme námornú bitku v Koloseu, nenávisť uprostred rodiny, coriolanovské spory medzi vernosťou k rodine a zradou štátu, vidíme úpadok Ríma, ktorý si súčasníci neuvedomovali rovnako, ako si ho mnohí neuvedomujú ani dnes. Centrom filmu je samozrejme Koloseum a „obnovený“ Rím, v ktorom aj dnešný Konštantínov oblúk pôsobí nenápadne. Krása. Ach, ako veľmi to lahodí oku, kiežby sme sa raz niekde dočkali aj „oživenia“ Konštantínopolu..

Film je dokonalý obrazom a hudbou, takmer dokonalý dejom. Dve výhrady poviem nižšie.

Najskôr však k tomu najpodstatnejšiemu. Oplatilo sa 24 rokov čakať, druhému Gladiátorovi praje doba. Prišiel v správny čas.

Stalo sa to v roku 2015 Michelovi Houellebecqovi a jeho románu Podvolenie, ktorý úplnou náhodou vyšiel v deň, keď islamisti zavraždili 12 členov redakcie Charlie Hebdo a 11 ďalších zranili. Román o tom, ako sa Francúzsko podvolí islamu, sa okamžite stal bestsellerom. Film Christophera Nolana Dunkirk v roku 2017 dokonale zaujal náladou chaosu po referende o brexite, keď v Londýne nevedeli zostaviť vládu, ktorá by sa z EÚ dokázala stiahnuť a poslúchnuť výsledky referenda. Voliči ostali napospas, ako porazení britskí vojaci na pobreží pri Dunkirku.  Nolanovi sa niečo podobné, ale menej médiami docenené, podarilo aj s filmom Oppenheimer, ktorý sa do kín dostal rok po začiatku vojny na Ukrajine, v čase, keď sa hrozba jadrovej vojny stala opäť reálna. Do kín vďaka tomu zašli aj ľudia, ktorí tam už inak nemajú na čo veľmi chodiť. Ničivosť jadrovej bomby, ktorú politici zľahčovali, Nolanov film majstrovsky vystihol. Na centrálnu ničivú scénu sa nedá zabudnúť.

A niečo podobné sa práve podarilo aj Ridley Scottovi s filmom Gladiátor II. Práve dnes má slovenskú premiéru a čitateľov vopred upozorňujem, že v texte opíšem viaceré dejové línie.

Foto: ČTK / imago stock&people / Supplied by LMK

Do kina som nešiel s veľkými očakávaniami, druhé diely sa málokedy podaria. Navyše, prvý Gladiátor – jeden z najlepších filmov žánru, ktorý sa v podstate stal klasikou – bol vylepšeným remakeom staršieho filmu Pád rímskej ríše z roku 1964 so Sophiou Lorenovou. Prvý Gladiátor mal obrovský úspech, Ridley Scott chcel okamžite točiť dvojku, bola tu však dôležitá námietka Russella Crowa: „What can we do? I am dead.“ V preklade: „Čo sa dá robiť? Som mŕtvy.“ Vtipný chlap.

Na konci jednotky Maximus zomiera, to je fakt, ale Ridley Scott zvládol aj to. Ožije totiž Maximova legenda.

Hlavnou postavou filmu je Maximov nemanželský syn Lucius (Paul Mescal), ktorý je synom Lucilly (hrá ju opäť Connie Nielsen, o 24 rokov staršia, čo výrazne posilní hodnovernosť postavy) a teda aj vnukom cisára Marka Aurelia. Od deja v jednotke uplynulo vo filme tuším 16 rokov.

Po smrti Maxima po zápase s Commodom v Koloseu, čo sme videli v jednotke, matka cíti nebezpečenstvo pre svojho malého syna, ktorý má nárok na trón a pošle ho na perifériu. Situácia sa vyvinie mizerne, napokon, podobne to bolo aj v rímskych dejinách. Commodus síce v skutočnosti vládol po smrti Marka Aurelia až 12 rokov, ale v roku, keď ho zavraždili, sa na tróne vystriedalo až päť cisárov. Commodus, podobne ako vo filme, sa chcel zahrať na gladiátora v Koloseu a popravovať hlava-nehlava okolo seba. Otráviť sa ho nepodarilo, tak ho zavraždili. Chaos to však neukončilo.

K filmu: Lucius žije ukrytý, keď ho prídu hľadať rímski vojaci, pestúnka mu zorganizuje útek, potom žije v Numídii, v provincii na severe Afriky (dnešné Alžírsko), dozreje, ožení sa, stane sa vojakom. Svoju ženu miluje. Morálna usporiadanosť ho robí silným a slobodným.

Rimania prídu jeho mesto na severe Afriky dobyť, námorná scéna je úžasná, útok vedie generál Marcus Acacius (Pedro Pascal), ktorý mesto dobyje, krv a zabíjanie sa mu už hnusí, keďže ho však počas útoku ohrozuje Luciova žena, nechá ju zabiť. Acacius bol pritom verným vojakom Maxima, teraz je ženatý s Lucillou, matkou Lucia, nuž a bez toho, aby o tom vedel, nechá zabiť jeho ženu. Shakespearovské rozostavenie postáv by sme mali, dráma môže začať.

Upozornenie: Ak si chcete film pozrieť bez odhalení, prestaňte čítať.

Dráma je to naozaj výborná, Ridley Scott dokázal rozohrať výborné intrigy, viaceré postavy majú svoju minulosť, ktorá sa viaže k Markovi Aureliovi, napríklad Macrinus (Denzel Washington), ktorý bol kedysi otrokom a gladiátorom, postupne rozmotáva mocenské vzťahy, je bystrý, dokáže korumpovať a rozoštvať dvoch bratov cisárov Caracallu a Getu (ten má opäť historický predobraz), ženie ho pomsta. Takmer sa mu podarí ju naplniť, vlastne to záleží od uhla pohľadu, možno sa mu podarila.

Ešte veta k role Denzela Washingtona. Vedie gladiátorskú školu, kde je aj Lucius (ešte neodhalený a s iným menom), táto postava je skutočné a preto často nenápadné zlo, dokáže rozpoznať, čo iní nevidia, mal byť pôvodne homosexuál, z filmu bola odstránená scéna, kde pobozká muža, podarí sa mu využiť slabosti iných a takmer o všetkom rozhodnúť. Má rád luxus. Ale peniaze slúžia najmä ako prostriedok moci a na ovládanie iných. Denzel Washington však na to nemá tvár, nemá v sebe tú skazenosť, akú dokázal dať v jednotke svojej postave Joaquin Phoenix. Jeho smiech je priateľský, nejde z neho ani cynizmus. Škoda. O to viac zaujme obsadenie Liora Raza (Doron z Faudy), ktorý je drsný, nekompromisný a nemá zľutovanie (opäť jeden aktuálny obraz a odkaz na Izrael), a skončí zle.

Foto: Aidan Monaghan / Hollywood Archive / Profimedia

Dráma je rozohraná naozaj veľkolepo: spor uprostred rodiny, syn odmieta matku, ktorá ho odsunula, chce zabiť jej druha, keďže ten zabil jeho ženu, príde čas na pomstu, včas aj na odpustenie, na intrigy na dvore, aj na poéziu (zohrá kľúčovú rolu, pravá poklona antike), je tu nenávisť, moc, korupcia, oportunizmus, presnejšie kvantum oportunizmu, úpadok cisárstva, nízka autorita senátorov, na filozofa na tróne sa už takmer zabudlo, je tu postava, ktorá si uvedomí svoju autoritu (a na rozdiel od filmovej Duny jej to uveríte), vo filme sa dokonca podarilo vyvolať vzbury v Ríme a takmer povstanie, nebyť posledných 15-20 minút, tak je to dokonalé predstavenie. Ale vyčítajte Ridley Scottovi, že nie je Shakespeare, to sa proste nedá…

V jeden moment sa Lucius pozrie na stenu v Koloseu, kde sú mená padlých gladiátorov a je tu zoškrabané jedno meno – patrilo Maximovi. Ale ikonoklazmus, po našom cancel culture, neuspel. To meno na stene chýba, ale v pamäti ostalo. Aj hrob na tajnom mieste existuje.

Film popri tom všetkom výborne narába s odkazmi na prvého Gladiátora, s hudbou – a opäť aj s tými najlepšími hudobnými motívmi z prvej časti, skrátka obnoví sa nám vďaka tomu rodová a politická línia, ktorá mala byť násilne prerušená.

Až na jeden problém. Zásadný problém a najhlbší odkaz filmu.

Lucius ide v stopách Maxima, uspeje (námorná bitka v Koloseu je dokonalá), síce vie, že nemá silu ako jeho otec (na Maximovu legitímnu rodinu neostane čas a miesto, aj to akosi patrí k našej dobe), ale ten problém je inde.

Lucius tomu odkazu svojho deda a otca už neverí. Nemá ho v sebe. To je tá správa o konci impéria.

Joseph Quinn ako cisár Geta. Foto: Cuba Scott / Hollywood Archive / Profimedia

Trailerom sa nenechajte odradiť, film plynie pokojnejšie, násilia a hluku je primerane. Slovenskej produkcii sa to podarilo pokaziť ešte dabingom tejto postavy, Lucia dabuje nešťastný Peter Kočiš, čo je mizerná voľba, jeho nasladlý mäkký hlas kazí dojem. Choďte radšej na titulkovanú verziu.

Inak sa však návrat Gladiátora podaril. Ridley Scott už hovorí o treťom diele, ale považujme to radšej za jeho vtip. Dvojka je u mňa iba o hviezdičku slabšia ako jednotka, kvôli posledným 15 minútam. Ale inak – veľká paráda.

Rím musí padnúť. Všetky ríše raz padnú, zaznie vo filme. Je čas pripraviť sa na koniec impéria. K tomu sa však pokúsim vrátiť v článku, ktorý pripravujem k 35. výročiu 17. novembra.