Otec nevydal dcéru teroristom. Odrezali mu hlavu, ktorú jej dali do rúk. Potom dievčinu uniesli

Niekto by mohol povedať, že tento krátky príbeh má napokon po všetkých hrôzach celkom dobrý koniec. Je to príbeh mladej ženy, obete islamistickej skupiny Boko Haram. Pre účely tohto textu ju budeme volať Selena, pretože jej meno je z bezpečnostných dôvodov utajené. Hoci prežila hrôzostrašné veci, ukázalo sa, že nádej na nový život existuje. Prezradím záver, že Selena ho skutočne začala. No verte mi, ten príbeh by vymenila za čokoľvek iné. Čokoľvek.

Na ten hrozný deň v novembri 2018 mladá žena Selena, ktorá má dnes 21 rokov, nikdy nezabudne. Žila so súrodencami a rodičmi na farme v severovýchodnej Nigérii, niekoľko kilometrov od Maiduguri, hlavného mesta provincie. Spolu s mladšou sestrou a rodičmi boli práve vonku, keď ich obkľúčili mladí muži na motocykloch. Od otca žiadali, aby im vydal dcéry, inak zomrie.

To, čo nasledovalo, sa nedá opísať slovami.

Keď otec teroristom z islamistickej skupiny Boko Haram dcéry odmietol vydať, odrezali mu hlavu. Zrazu ju dali Selene do rúk. Odpadla. „Odvtedy sa jej tieto spomienky neustále vracajú. Žije v strachu, že ju zabijú,“ hovorí Fidelis Bature, katolícky kňaz, klinický psychológ a spolupracovník nadácie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi.

Martýrium mladej ženy sa touto udalosťou zďaleka neskončilo. Keď sa prebrala z bezvedomia, uvedomila si, že je uprostred džungle. Pochopila, že ju odvliekli do tábora Boko Haram. Hrôzy, ktoré tam prežila, otec Fidelis podrobnejšie neopisuje, len hovorí: „Selena bola opakovane mučená a zneužitá každým mysliteľným spôsobom…“

Napokon sa jej podarilo utiecť. Zranená, unavená a plná bolesti natrafila na jedného starého muža, ktorý jej pomohol dostať sa do bezpečia. Nedokázala si spomenúť, kde stojí jej rodičovský dom. Trvalo dni, kým si pospájala úlomky spomienok a bola schopná vrátiť sa k matke a súrodencom.

„V tom čase Selena vôbec nemohla hovoriť, teda ani vysvetliť, čo sa vlastne stalo,“ spomína si otec Fidelis. Matka ju preto priviedla za ním. Nebolo ťažké zistiť, že je traumatizovaná. „Videla duchov a ľudí bez hlavy. Prežité udalosti sa jej v mysli vracali ako záblesky, mala halucinácie a trápili ju trýznivé myšlienky.“

Selena je jednou z mnohých obetí skupiny Boko Haram, ktorým v Centre ľudských zdrojov a praktického výcviku v liečbe tráum (Human Resources and Skill Acquisition Centre for Trauma Healing) v diecéze Maiduguri poskytujú pomoc. Nadácia ACN podporuje toto centrum na žiadosť miestnej cirkvi. Skúsenosti s teroristami naučili tamojších kňazov a ďalších, ktorí slúžia núdznym, že je skutočne potrebné, aby sa k duchovnému sprevádzaniu pridalo aj psychologické.

Otec Fidelis pracuje v centre a hovorí, že v regióne je veľa podobných osudov. Už celé roky ho totiž terorizujú islamistické milície, ktoré tu chcú vybudovať štát založený na radikálnom islame, ktorý by sa podobal Daešu. Trpia tým kresťania aj moslimovia. „Kríza, ktorá vznikla v spojitosti s Boko Haram, zanechala nespočetné množstvo ťažkostí. Ľudia prišli o svoj život a živobytie. Mnohí žijú v táboroch,“ vysvetľuje otec Fidelis.

Aj utečenecké tábory sú miestom, kde chce katolícka diecéza Maiduguri pôsobiť. Už niekoľko mesiacov systematicky buduje psychologickú službu pomoci. Postupujú takto: odborníci trénujú laických poradcov (lay counsellors), ktorí potom v táboroch poskytujú psychologickú prvú pomoc, vedú skupinové poradenstvo a vykonávajú rôzne podporné aktivity. Dvaja odborníci sú im vždy k dispozícii na konzultáciu alebo odbornú pomoc. Ľudí trpiacich obzvlášť vážnymi problémami posielajú na psychiatrickú kliniku.

Nejde však iba o poskytovanie prvotnej psychologickej pomoci. Cieľom je tiež, aby sa vnútorne vysídlení ľudia dokázali vrátiť do života a integrovať sa. „Spolupracujeme so všetkými, ktorých sa tento problém týka. Upozorňujeme na riziko stigmatizácie, stretov medzi vnútorne vysídlenými osobami a spoločenstvami, ktoré ich prijímajú, ako i na potrebu sociálnej integrácie,“ hovorí otec Fidelis.

Pomohli stovkám ľudí – po prežitom terore islamistov z Boko Haram mohli vďaka tomu začať v živote odznova. Do centra prichádza veľa vdov, ktorým pred očami zavraždili manželov. Prešli aj stovky kilometrov pešo, často s deťmi, lebo im ktosi povedal, že tu nájdu pomoc. Postupne sa otvárajú nové pracoviská, na ktorých sa ženy učia rôzne remeslá podľa požiadaviek trhu práce.

Selena má dnes zabezpečené lieky a psychoterapiu. Halucinácie sa stratili, znovu začala jesť a normálne spávať. Urobila veľký pokrok a učí sa za krajčírku. Do centra teraz prichádza na pravidelné kontroly. Zameriavajú sa na terapeutickú podporu jej budúcich profesijných plánov, pretože by sa chcela v živote posunúť vpred. Nechce, aby stretnutie s Boko Haram navždy poznamenalo jej život. Otec Fidelis uzatvára: „Prišla sa nám poďakovať a opýtať sa, či môže pokračovať vo vzdelávaní, keď ukončí strednú školu. Dnes sa prihlásila na prijímacie skúšky na univerzitu.“

Selenin príbeh sa teda končí s relatívne dobrými vyhliadkami. To, čo prežila, sa však nikdy neodstane. Mladá žena, ktorá držala odrezanú hlavu svojho otca v rukách, sa asi nikdy celkom nezbaví tej strašnej traumy. Kto dokáže uzdraviť jej psychiku i srdce? Myslím, že to vedia už len na tých najvyšších miestach…

Text vychádza v spolupráci s pápežskou nadáciou ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi, ktorá od roku 1947 pomáha núdznym, ktorí trpia, sú prenasledovaní pre vieru, alebo sú v existenčnej núdzi.