Ako vieme už z príbehu Kaina a Ábela v knihe Genezis, nie každý sa dokáže radovať z úspechu druhých. Dobre riadená mena sa môže stať predmetom závisti a prekážkou pre tých, ktorí chcú konať nečestne.

Kúpa nemeckého dlhopisu: stávka na šťastný dôchodok

Aby sme lepšie pochopili, čo znamená byť úspešný v menovej politike, pozrime sa na konkrétne čísla. Silná a stabilná mena je kľúčovým ukazovateľom ekonomického úspechu. Nemecká marka bola symbolom stability. Okrem výnimky medzi rokmi 1992 až 1996, keď inflácia dosahovala viac ako šesť percent pre náklady na zjednotenie, sa Nemecku dlhodobo darilo udržiavať infláciu pod dvomi percentami a zároveň zaisťovať stabilný ekonomický rast.

Nemecké štátne dlhopisy (bundy) ponúkali dlhodobo výnosy okolo päť až šesť percent ročne. Pre nemeckých dôchodcov to bola prakticky bezriziková investícia, ktorá im zaisťovala slušné zabezpečenie v starobe. Výhodná však bola aj pre zahraničných investorov. Silná marka im pomáhala zvyšovať výnosy – napríklad ak ich domáca mena oslabila voči marke o tri percentá, výnos z nemeckých dlhopisov bol porovnateľný s rizikovými investíciami.

Nemecko tak priťahovalo zahraničný kapitál, ktorý financoval jeho expanziu do sveta. Z nemeckého pohľadu to bola stratégia win-win.

Prečo sa Nemecko vzdalo marky

Úspech nemeckej marky bol však tŕňom v oku amerického Fedu. Prvým problémom bolo, že silná marka obmedzovala schopnosť Fedu vykonávať nezávislú menovú politiku – investori by mohli hromadne prechádzať od amerických dlhopisov k nemeckým. Druhým dôvodom bolo riziko dedolarizácie. Nemecká marka mohla ohroziť postavenie amerického dolára ako globálnej rezervnej meny.

Nemeckí centrálni bankári dobre poznali prípad Japonska, kde v osemdesiatych rokoch hrozilo, že japonský jen sa vďaka hospodárskemu rastu začne presadzovať na úkor dolára. Japonská centrálna banka vtedy zaviedla politiku nulových úrokových sadzieb, čo odsúdilo japonskú ekonomiku na stagnáciu. Japonské dlhopisy sa stali nezaujímavými pre investorov z iných krajín a držali ich prakticky iba japonskí občania. Týmto chybám sa nemeckí bankári chceli vyhnúť. Napriek tomu boli nakoniec nútení vzdať sa nemeckej marky.

Nemeckú marku strieda euro

Protivník nie je porazený, keď stratí všetky prostriedky na odpor. Vrcholom stratégie je dostať ho do situácie, keď si myslí, že vyhral, ​​ale v skutočnosti prehral. A to je presne to, čo sa stalo Nemecku. Finálna porážka Nemecka môže byť na spadnutie – možno už budúci rok – v súvislosti s pádom súčasnej nemeckej vlády, ktorá sa rozštiepila na otázke vyrovnaných štátnych financií. Rozpočtová prísnosť, kedysi kľúčová súčasť nemeckej ekonomickej politiky, je ohrozená. Tento úpadok má svoje korene už v prijatí eura.

V čase prijatia eura sa zdalo, že ide o strategicky výhodný krok. Silná marka robila nemecký tovar drahým, najmä pre európskych susedov, a euro malo tento problém vyriešiť. Oslabenie meny prinieslo Nemecku hospodársky boom a krajinu urobilo ešte silnejším konkurentom pre firmy v krajinách ako Francúzsko, Taliansko či Španielsko. Tieto štáty sa však dostali do väčších ekonomických problémov. Vďaka spoločnej mene mohli naďalej nakupovať nemecký tovar, aj keď naň reálne nemali. Táto situácia bola dlhodobo neudržateľná a vyústila napríklad do gréckej dlhovej krízy. Vznikla tak dvojrýchlostná Európska únia, ktorá sa raz pravdepodobne môže rozpadnúť.

Draghi – falošný spasiteľ

Mario Draghi zohral v nemeckom príbehu zásadnú, ale kontroverznú rolu. Jeho slávne vyhlásenie, že „pre záchranu eura urobí čokoľvek“, viedlo k zavedeniu politiky nízkych úrokových sadzieb. Tento krok síce euro zachránil, ale Nemecko dostal do „japonskej situácie“. Uvoľnená menová politika síce priniesla krátkodobé riešenie, ale spôsobila infláciu a vytvorila bublinu na realitnom trhu. Tá dnes už nie je iba ekonomickým problémom, ale aj demografickým, čo je pre budúcnosť oveľa závažnejšie.

Ďalším klinčekom do rakvy nemeckého prístupu bolo zavedenie spoločných európskych dlhopisov počas pandémie covidu. Toto rozhodnutie, prijaté napriek odporu nemeckej verejnosti i ústave, otvorilo cestu k ďalšiemu zadlžovaniu Európy. Dnes už vieme, že covid bol skôr zámienkou na zavedenie mechanizmu, ktorý sa postupne stal normou. Nemecko tým prijalo riziko, že bude musieť platiť dlhy ostatných.

Iróniou je, že teraz hrozí Nemecku ešte väčšia potupa – že si peniaze bude musieť požičiavať hlavne samo. Model nemeckého priemyslu je v pasci pre vysoké ceny energií a ázijskú konkurenciu. Návrh, ako z tejto situácie von, spracoval opäť Mario Draghi. Jeho plán si vyžaduje masívne investície do digitalizácie, moderných technológií a obnoviteľných zdrojov. Väčšina európskych štátov je však už dnes hlboko zadlžená, a tak jedinou možnosťou je spoločné zadlžovanie.

Osudová chyba?

Nevedno, čo by malo teraz Nemecko urobiť. Situácia nie je jednoduchá. Každé riešenie bude bolieť, ale realizácia Draghiho plánu sa môže javiť ako ďalšia osudová chyba. História ukazuje, že načúvanie jeho návrhom sa v minulosti dlhodobo nevyplatilo. Je teda otázne, či sa tento plán nemôže stať aj konečnou kapitolou nemeckej hospodárskej dominancie.