Veď predstavy liberálov z FDP sa už od začiatku nezhodovali s „transformačnými“ želaniami Zelených. A predsa vláda, teraz už bez FDP a bez parlamentnej väčšiny, nemôže jednoducho odstúpiť a vypísať nové voľby.
Súvisí to s našou históriou, z ktorej sa my v Nemecku cítime povinní poučiť. Kľúčové slovo: Weimarská republika, založená v roku 1918, keď s porážkou Nemecka v prvej svetovej vojne skončilo aj cisárstvo. Weimarskú republiku v roku 1933 nahradila vláda NSDAP pod Hitlerovým vedením. Slabosť parlamentnej demokracie, ktorá v roku 1918 nahradila konštitučnú monarchiu, jej nedostatočná stabilita spolu s vtedajšou hospodárskou krízou sa však považuje za dôležitý faktor, ktorý kedysi podporil vzostup NSDAP. Len tri zo siedmich vlád v rokoch 1924 až 1929 mali väčšinu v ríšskom parlamente. Parlament síce dokázal zvrhnúť vtedajšiu vládu, ale zároveň nemusel zabezpečiť výmenu predsedu vlády.
Parlament je určujúci
Preto dnešná nemecká demokracia, zakotvená v nemeckej ústave, stanovila, že kancelár nemôže jednoducho odstúpiť, musí požiadať o „hlasovanie o dôvere“. Ak parlament hlasuje proti nemu, spolkový prezident môže do dvadsaťjeden dní rozpustiť Spolkový snem a umožniť konanie nových volieb, pokiaľ Spolkový snem nezvolí väčšinou svojich poslancov iného spolkového kancelára.
Ani opozícia nemôže vládu jednoducho zvrhnúť, musí ponúknuť alternatívu, preto sa jej návrh na zvrhnutie šéfa vlády nazýva „konštruktívne hlasovanie o nedôvere“.
Mimochodom, aj keď hlasovanie o dôvere zlyhá a kancelár už nemá väčšinu, nemusí odísť. Môže sa pokúsiť pokračovať v práci s menšinovou vládou alebo zostaviť novú vládu s reálnou väčšinou pridaním ďalšieho partnera. A, samozrejme, môže odstúpiť aj z vlastnej iniciatívy. Treba poznamenať, že koniec nemeckej vlády nevedie automaticky k novým voľbám.
Zdá sa, že Olaf Scholz neuvažuje o odstúpení. A namiesto toho, aby otázku dôvery položil okamžite, si dal načas – položí ju až 11. decembra. Parlament o nej bude hlasovať 16. decembra. Medzitým Friedrich Merz z najväčšej opozičnej strany CDU už štartuje, aby otvoril volebnú kampaň na post kancelára.
Ako to teda dopadne? To vôbec nie je jasné. V parlamente je totiž silná opozícia, s ktorou nechce mať žiadna zo „starých strán“ nič spoločné: AfD, Alternatíva pre Nemecko. Vznikla z „mäsa a kostí“ CDU, keď ju v roku 2013 založili mnohí členovia CDU sklamaní z Merkelovej CDU. V mnohých ohľadoch sú jej ciele kompatibilné s cieľmi CDU pod vedením Friedricha Merza. Ten sa však AfD vyhýba ako čert svätenej vode. A nie je jediný: SPD a Zelení si tiež želajú, aby sa mohli zbaviť svojich neobľúbených rivalov, napríklad zákazom strany, a nie lepšími nápadmi. Chcieť zakázať stranu, ktorá sa môže pochváliť dvojcifernými percentami, je nielen trochu trúfalé, ale svedčí to aj o pohŕdaní jej voličmi. To však nie je dobrý nápad, viď. USA.
Merz podkopáva parlamentnú prácu
Friedrich Merz však chce v súčasnosti dokonca „vypnúť“ parlament. Chce, ako hovorí, „aby sme teraz do programu zaradili len veci, na ktorých sme sa predtým dohodli konsenzom medzi opozíciou a zvyškom vlády. Aby sme všetci – vláda aj my – neskončili s náhodnou väčšinou v parlamente závislou od AfD alebo Ľavice. To nechcem!“
Náhodné väčšiny? Väčšina je väčšina, nie? Bez akýchkoľvek náhod, ale jednoduchým hlasovaním. Veď nie je náhoda, že AfD je podľa prieskumov verejnej mienky v súčasnosti druhou najsilnejšou stranou za CDU a predbehla SPD, stranu kancelára Scholza. Za svoju silu vďačí roky rastúcej nespokojnosti s politikou starých strán, najmä s chaotickou vládnou koalíciou, najmä, ale nielen, pokiaľ ide o migračnú politiku. CDU a AfD majú spolu stabilnú väčšinu a v mnohých bodoch by sa zhodli: koniec nekontrolovanej imigrácie. Koniec sociálnych dávok pre občanov, ktoré z veľkej časti neprináša výhody nemeckým občanom, ale migrantom, t. j. je „ťahúňom“ prisťahovalectva. Zníženie byrokracie a podpora hospodárstva. Čo bráni Friedrichovi Merzovi a jeho CDU?
Nevyzerá to tak, že by sa Merz vôbec snažil získať späť voličov AfD, ktorým sa určite nepáči, že nimi opovrhuje a zaraďuje ich do ultrapravicového kúta. A nepôsobí dobre ani to, že Merz sa chce spolčiť s SPD a Zelenými, aby obišiel parlament. Čo je to za chápanie demokracie?
Skutočnosť, že Friedrich Merz je tiež horlivým zástancom dodávok riadených striel Taurus na Ukrajinu, sa voličom tiež nepozdáva. Rakety Taurus dokážu zasiahnuť ciele vzdialené až 500 kilometrov s vysokou presnosťou a vďaka letu v nízkej hladine je ťažké sa proti nim brániť. Nemecko disponuje 600 raketami Taurus, z ktorých je funkčných len 300. Kancelár Scholz dodávku kategoricky odmieta: Nemecko by to vtiahlo do vojny medzi Ruskom a Ukrajinou a stalo by sa terčom ruských útokov, možno aj jadrových.
Mnohým v Nemecku to pripomína studenú vojnu a strach z priameho ohrozenia v prípade jadrovej výmeny úderov. Ale aj obyčajná reakcia NATO na ruský manéver by napríklad ovplyvnila Nemecko ako centrum pre státisíce vojakov, ako aj vojnový materiál a potraviny, ktoré by sa museli prepravovať na východ.
Postoj Merza k Taurusom je na osoh Scholzovi
V Nemecku už prebiehajú prípravy pre prípad vojny. Strategický dokument „Operačný plán Nemecko“ má 1 000 strán a jeho podrobnosti sú tajné. Bundeswehr však už inštruuje podniky o tom, čo majú robiť v prípade núdze. Majú sa napríklad vyškoliť ďalší vodiči nákladných áut, pretože 70 percent všetkých nákladných áut v súčasnosti riadia vodiči z východnej Európy, o ktorých sa nevie, či budú k dispozícii aj v prípade vojny. Malo by sa tiež vyvinúť úsilie na dosiahnutie energetickej sebestačnosti, napríklad pomocou dieselového generátora alebo vlastnej veternej turbíny.
Bude to stačiť vzhľadom na to, že tzv. energetická transformácia, ktorá uprednostňuje veternú a slnečnú energiu, už fakticky narušila suverenitu Nemecka v energetických otázkach? Nemecko je zraniteľnejšie ako už dávno nie, a to aj pokiaľ ide o dodávky potravín.
Odmietnutím stať sa stranou vojny dodávkami zbraní dlhého doletu má Olaf Scholz napriek všetkej kritike svojej vlády niečo navrch oproti svojmu súperovi. Nie je to len AfD, v ktorej to v tejto súvislosti vrie. Vzhľadom na Merzov postoj sa Scholz niektorým javí ako menšie zlo.
V každom prípade sa na internete už niekoľko dní šíria nápady, ako Friedricha Merza zraziť. Poslanec AfD Jürgen Pohl napríklad tvrdí: „Chcel by som jasne a oficiálne povedať, že pána Merza nechcem za žiadnych okolností vidieť na zodpovednom poste. (...) Preto musím a budem pri hlasovaní o dôvere hlasovať v prospech Scholza ako menšieho zla.“ Scholzovo vyhlásenie, že Ukrajine neposkytne žiadne rakety Taurus s plochou dráhou letu, ho urobilo zvoliteľným, pretože by to potenciálne mohlo zabrániť jadrovému konfliktu na európskej pôde. O takomto kroku zrejme uvažujú aj ďalší členovia AfD.
Hlasy AfD v prospech Scholza?
Ak sa však majú konať nové voľby, Scholz musí najprv prehrať hlasovanie o dôvere, t. j. nedosiahnuť tzv. kancelársku väčšinu. Tá predstavuje 367 hlasov. Červeno-zelená menšinová vláda má 324 poslancov. V hre je teda 43 hlasov. Viac ako polovica poslaneckého klubu AfD by teda musela hlasovať za Scholza, aby sa stalo to, čo vlastne nechce – bola mu vyjadrená dôvera.
Čo ak Olaf Scholz nestratí hlasovanie o dôvere vďaka hlasom AfD? To by bola pekná pomsta Friedrichovi Merzovi. Ale líderka AfD Alice Weidelová o tom nechce ani počuť: Pretože nové voľby budú len vtedy, ak Scholz pri hlasovaní o dôvere neuspeje. A AfD by z nových volieb pravdepodobne profitovala. Múdrejší budeme 16. decembra.