Ocenená sestra Marta Figová: Pre našu generáciu bola práca v zdravotníctve poslaním
Asociácia na ochranu práv pacientov SR vás na základe nominácie OZ Šanca pre pečeň ocenila v kategórii Moja sestra za odborný a ľudský prístup pri prekonávaní zložitého obdobia počas ochorenia pacientov, vzdelávanie verejnosti, zavádzanie inovácií a skvalitňovanie zdravotnej starostlivosti v prospech chorých. Aký je to pocit?
Ťažká otázka. Bola som zaskočená, ale príjemne prekvapená. Keďže som už dôchodkyňa, tak na sklonku môjho pracovného života znamená pre mňa ocenenie hlavne pokoru v srdci a vďaku, že bola moja práca ocenená. Veľmi si to vážim a určite by som to dopriala aj ďalším sestrám z našej nemocnice.
Od koľkých rokov pracujete v nemocnici?
V podstate od mojich šestnástich rokov. Vtedy som odišla z chemickej školy v Banskej Štiavnici. Moja túžba bola odmalička byť sestrou. Keď to skrátim, v tej dobe som musela počkať na plnoletosť, potom nasledovalo štúdium vo Zvolene na strednej zdravotnej škole. Maturovala som ako 23-ročná. Potom som ďalej študovala, lebo ma to bavilo, napĺňalo. Následne som pracovala na neurologickom oddelení, neskôr na internom oddelení, na JIS-ke a teraz som tu v tejto ambulancii osem rokov.
V nemocnici ste však nepracovali iba ako sestra…
Sestru robím 40 rokov. Od tých šestnástich, keď som do nemocnice prišla, bola som zamestnaná ako upratovačka, sanitárka či ošetrovateľka počas štúdia. Bolo to však dobré pre moju prácu aj život. Keď som nastúpila do školy, mala som prax, vedela sa v nemocnici pohybovať a študovalo sa mi ľahko.
V súčasnosti v nemocnici pracujete na akom oddelení?
Ja som sestra nefrológie a starám sa o pacientov s brušnou dialýzou, ktorí majú implantované katétre v prednej dolnej časti trupu a cez to si napúšťajú roztok do brucha. Takisto pacientov z hepatológie, ktorým keď nefunguje pečeň, tak sa im tvorí tekutina v brušnej dutine, a teda tým istým spôsobom sa im zaimplantuje katéter a oni si vypúšťajú vodu z brucha. Ja ich učím, edukujem celý ten proces, aby si to vedeli sami urobiť doma, nemuseli navštevovať urgent, či chodiť niekde do periférnych nemocníc. V minulosti som dlhé roky pôsobila na JIS-ke, kde bola krásna, ale náročná práca.
Vy ste začali pracovať v nemocnici veľmi mladá. Keď vidíte teraz prichádzať nové sestričky, aký je medzi vami rozdiel, medzi touto a vašou generáciou?
Vtedy sme chodili do práce s úsmevom, radosťou, a aj keď sme nemuseli. Ja keď som nemala nočnú, aj tak som prišla. Nielen preto, že som blízko bývala, ale chcela som byť s kolegyňami. Bolo nám dobre.
Dá sa to porovnať s dnešnou dobou?
Ťažko je porovnávať. Sú mladé kolegyne, ktoré to tiež rady robia, ale akoby z nich niečo vyprchalo. A to nielen zo sestier, ale aj celkovo z ľudí. Taká nejaká radosť, nadšenie, potreba rozdať sa. My sme hovorili, že je to naše poslanie. Keď to poviete dnes, ste na smiech. Niektoré mladé kolegyne práca baví, ale neviem, či majú až také oduševnenie. Je to pre nich povolanie ako každé iné.
Je to už teda skôr iba o peniazoch?
Bohužiaľ, ale asi áno. Nemôžem všetkých hádzať do jedného vreca. Samozrejme, sú výnimky, ale často mám dojem, že je tam prioritne dané, koľko dostanem za to či ono. To niekedy nebolo. Ja mám filozofiu, že som tu pre pacienta a toho sa držím. Hovorím mladej kolegyni: „Nauč sa ich mať úprimne rada, oni to cítia.“ V dnešnej dobe však vo veľkom prevláda finančný aspekt, a nielen v zdravotníctve.
Stáva sa vám, že príde za vami pacient, poďakuje?
Áno. A dosť často. „Moji“ pacienti majú transplantované obličky. Chodia na kontrolu na transplantačnú ambulanciu a veľakrát sa tu zastavia. Prídu, porozprávame sa, sú vďační. Kto chce, ten sa príde pozrieť aj poďakuje a nás to veľmi poteší. To je na našej práci pekné.
Mali ste stovky pacientov. Utkvel vám v pamäti nejaký konkrétny, alebo jeho príbeh?
Utkvel. Pracovala som ešte na JIS-ke a išlo o transplantáciu pečene. Bolo to nové pre všetkých. S transplantáciou obličiek sme skúsenosti mali, ale s pečeňou nie. Pacient bol preložený k nám na JIS-ku, kde sme boli pri ňom 24 hodín. Vždy tam bola jedna sestra s chorým na izbe, aby bol deň aj noc monitorovaný nielen prístrojmi, ale aj sestrou. Na to nezabudnem.
Čo je na práci zdravotnej sestry najťažšie?
Ťažká otázka, ale určite sem patrí aj zodpovednosť. Sestra tiež rozhoduje v procese. Lekár síce naordinuje, ale veľakrát sa stane, že sa vy musíte v sekunde rozhodnúť. Rýchlo a sama. Je tu pocit zodpovednosti. V poslednom období nám navyše pribudlo príliš veľa administratívy. Často to sestru doslova odsúva od pacienta, lebo je toho naozaj veľa. Predtým sme sa viac venovali človeku.
Marta Figová hovorí, že so starou nemocnicou odchádza aj jej mladosť. Foto: Mário Kaprálik
Od začiatku pracujete ako sestra v Rooseveltovej nemocnici?
Áno. Myslím, že to bolo v roku 1984, keď neurológia, kde som vtedy pracovala, prišla do týchto priestorov. Ešte tu nič nebolo. Na túto nemocnicu nedám dopustiť. Robilo sa mi tu veľmi dobre.
Stará nemocnica sa teraz búra. Vyrastie nová, moderná. Aký máte z toho pocit?
Poviem pravdu, je mi nesmierne ľúto, že ju teraz búrajú. Mne akoby odchádzala s touto „starou“ nemocnicou mladosť. Tú som strávila v tomto zariadení. Cítim clivotu.
Ste v dôchodkovom veku, chystáte sa odísť už na zaslúžený oddych?
Keď mi to dovolí zdravie a budú ma potrebovať, ešte chvíľu zostanem. Ale aj oddychovať už je potrebné…