Izrael tiež bleskovo rozšíril okupáciu Golanských výšin, keď zabral vrchol hory Hermon. Ide o najvyšší vrch Sýrie, ktorý Jeruzalemu poskytne neobmedzenú možnosť sledovať celú krajinu. Predtým mal Izrael v radarovom pokrytí Sýrie za Hermonom slepý bod.

Vojenské základne Ruska a Ameriky, tie prvé legálne, druhé nelegálne, existujú naďalej. Svoje ciele si napĺňa aj Turecko, o niečom vypovedá víkendový Erdoganov výrok, že na svete sú iba dvaja veľkí štátnici - on a Putin.

V prípade Izraela ide o nelegálny postup. Nekoná v sebaobrane, ani pod mandátom OSN. No robí tak po nedeľňajšom vyhlásení premiéra Benjamina Netanjahua, ktorý bez okolkov priznal, že Asadov pád je priamym dôsledkom izraelských úderov na jeho spojencov Irán a Hizballáh.

Má pravdu, Izrael nateraz dosiahol hegemóniu v Levante. Kontúry toho, čo tým vznikne, ešte len ťažko odhadovať.

Pokračujúca deštrukcia Asada a Sýrie Izraelom však podčiarkuje cynickosť motívov. Cieľom nebolo krajinu oslobodiť, ale zničiť. Konanie Izraela tiež obnažuje politiku Západu, ktorý sa tvári, že zosadenie Asada je výdobytkom, no pritom nedokáže odsúdiť agresiu Jeruzalema.

Turecko-izraelská spolupráca a kalkul Ruska

Ak hodnotíme iba koniec Asadovho režimu, ktorý trval od roku 1972, keď sa moci ujal jeho otec, víťazmi v regióne sú Turecko a Izrael.

Turecko je hlavný a oficiálny mecenáš džihádistov, ktorí vďaka krytiu Ankary roky fungovali v pohraničnom Idlibe. Koncom novembra sa vyrútili spod tureckého dáždnika, aby pravdepodobne sami zostali zaskočení vlastným úspechom aj žalostným stavom utekajúcej sýrskej armády. Damask vďaka tomu smeruje do područia Turecka ako vazalský štát podobajúci sa na sýrsky vilayet novej Osmanskej ríše. Ide mimochodom už o druhý prípad počas krátkeho času, keď podpora Turecka a Izraela priviedla jednu stranu konfliktu k rozhodujúcemu víťazstvu. Tým prvým je zabratie Náhorného Karabachu Azerbajdžanom, čo malo za následok vyhnanie arménskeho obyvateľstva z ich historického územia.

Dosluhujúci americký prezident Joe Biden vyjadril z pádu sýrskeho režimu potešenie, no zatiaľ nemáme dôkazy, že by sa Američania na posledných udalostiach bezprostredne podieľali. Pôdu pre pád Damasku však pripravovali intenzívne, významnú rolu zohral dlhoročný efekt ich sankcií a tiež zabratie sýrskych ropných polí, ktoré strážili americkí vojaci.

Hlavným porazeným je Irán, ktorý pre prerušenie šiítskeho pásu (Irán, Irak, Sýria, Libanon) stratil priame pevninské spojenie so svojim spojencom v Libanone, Hizballáhom.

Prehralo tiež Rusko, ale na rozdiel od Iránu nie katastroficky. Utrpela najmä jeho prestíž, no jeho vojenských základní a diplomatických misií sa rebeli nedotkli. Zdá sa, že medzi Moskvou, Ankarou a povstalcami došlo k dohode, pričom v súčasnosti nie je vylúčené ani to, že Rusko sa s novou mocou na ponechaní si základní dohodne. Ak sa mu to nepodarí, z pohľadu Kremľa nepôjde o tragédiu. Operácie v Afrike Rusko z veľkej časti uskutočňuje cez sýrske prístavy a letiská, lenže jednou z alternatív je preprava cez Sudán, kde Rusi rokujú s oboma stranami konfliktu a plánujú vybudovať nový veľký prístav. Z dlhodobého hľadiska preto Rusom môže prísť zbavenie sa neschopného Asada aj vhod. Cynickým hrám rozumejú Rusi rovnako dobre ako Američania.

Americko-islamistické spojenectvo je skôr pravidlo než výnimka

Pre tých, ktorí sa o Blízky východ začali zaujímať v čase amerických vojen v Iraku a Afganistane, môže súčasné dianie v Sýrii pôsobiť ako scenár z alternatívneho vesmíru. Niekdajší členovia al-Káidy zvrhli sekulárny režim, Západu to však neprekáža, Američania a Francúzi to dokonca vítajú a zmene tlieskajú. A členský štát NATO Turecko a tiež Izrael – toľko ospevovaný bojovník proti islamizmu – ťaženie džihádistov priamo podporujú.

Ako je to vôbec možné? Krátka odpoveď znie, že západní lídri islamistom vytvorili na to pôdu.

Ovocím tejto podpory je, že Damask v nedeľu vymenil červenú farbu na vlajke za zelenú a sekulárneho alavitu Bašára Asada nahradil v čele krajiny medzinárodne hľadaný islamistický terorista Ahmad Husajn aš-Šar, známy pod prezývkou abú Muhammad Džawlání.

Ak sa však ponoríme hlbšie, v skutočnosti objavíme kontinuitu.

Moderný militantný islamizmus do veľkej miery priniesla na svet americká podpora mudžahedínom, ktorí v Afganistane bojovali proti Sovietom. Mnohí mudžahedíni sa po vojne v Afganistane vrátili do svojich domovských krajín, kde militantný islamizmus ďalej rozvíjali. V kultúrnej rovine bolo americko-islamistické spojenectvo ikonicky zaznamenané vo filme Rambo 3 (1982) so Sylvestrom Stallonneom v hlavnej role. Rambo 3 sa končí titulkami: „Tento film je venovaný odvážnym mudžáhidom v Afganistane.“

Zdalo sa, že tento svet skončil 11. septembra 2001 a následné vojny v Afganistane a Iraku na dekádu Američanov a islamistov postavili proti sebe. Čoskoro sa to však malo zmeniť.

V roku 2012 spravodajská služba Pentagónu DIA vo svojej správe varovala, že hrozí vytvorenie „salafistického kniežatstva vo východnej Sýrii, a to je presne to, čo sily podporujúce opozíciu chcú, aby izolovali sýrsky režim“.

Toto „kniežatstvo“ dokonca vo svojej prvej forme aj vzniklo, poznáme ho pod názvom Islamský štát v Iraku a Sýrii (ISIS). Keď vtedajšieho riaditeľa DIA Michaela Flynna s textom správy konfrontovala katarská televízia al-Džazíra, reagoval prekvapivo. Nepokúsil sa správu bagatelizovať, naopak vyhlásil, že vytvorenie priestoru sýrskym džihádistom bolo zo strany Washingtonu „úmyselným rozhodnutím“.

Sýria bola podľa amerického generála Wesleyho Clarka jednou zo siedmych blízkovýchodných krajín, v ktorých podľa ním citovaného tajného dokumentu malo po útokoch z 11. septembra dôjsť k zmene režimu. Išlo o Irak, Sýriu, Libanon, Líbyu, Sudán, Somálsko a Irán.

Ťažiť z toho mal Izrael, ktorého lobby má nesmierny vplyv na americkú zahraničnú politiku. Ideologicky tento program zastrešovali americkí neokonzervatívci, vojenské angažovanie sa začalo inváziou v Iraku, ktorá - detailne to opisujú John Mearsheimer a Stephen Walt - sa uskutočnila najmä vďaka prispeniu izraelskej loby. Svoju prácu odviedol aj súčasný izraelský premiér Benjamin Netanjahu, ktorý v roku 2002 na pôde amerického Kongresu klamal, keď hovoril, že „niet pochýb o tom, že Saddám sa usiluje, pracuje a napreduje vo vývoji jadrových zbraní“.

Toto klamstvo, po ktorom nasledovali ďalšie klamstvá (vrátane slávneho vystúpenia Colina Powella na pôde Bezpečnostnej rady OSN), uvrhlo Ameriku a Západ do tragických vojen, Blízky východ do ťažkých občianskych a sektárskych vojen, ale Netanjahuova krajina z toho ťažila. Zodpovednosť však nemožno presunúť, nesie ju americký prezident Bush a niektorí jeho nasledovníci, podporovaní spojencami v Európe.

Vojenská moc však nedokáže všetko. Američania sa do desiatich rokov dostali v Iraku do hlbokých problémov, domáca populácia začala odmietať nekonečné vojny a ďalšie dobrodružstvá dostali stopku. Lastovičkou bol v tom Obama, potvrdením Trump.

Spätný ráz tejto nepremyslenej neokonzervatívnej politiky bol taký silný, že po prebratí moci šiítskou väčšinou sa z Iraku stal spojenec Iránu. Inými slovami, šiítsky pás k Libanonu mohol vzniknúť len vďaka americkej invázii.

Džihádisti bojujúci za rozmanitosť

Vráťme sa do Sýrie a pre presnosť zdôraznime, že neexistujú dôkazy o priamej americkej podpore Islamskému štátu alebo al-Káide v krajine. Washington podporuje najmä sekulárne kurdské milície YPG a to proti vôli Turecka. Kroky a vyjadrenia tamojších džihádistov však s očakávaniami amerického hlbokého štátu (deep state) pozoruhodne súzvučia.

Ilustratívnym príkladom je nová hlava sýrskeho štátu Muhammad Džawlání, o ktorom vieme, že bojoval na strane al-Káidy v Iraku, kde sa dostal do amerického zajatia. Po prepustení si to nasmeroval do Sýrie, aby už bojoval proti vláde Bašára Asada. Preslávil sa ako zakladateľ a emir Frontu an-Nusra, sýrskej pobočky al-Káidy. S cieľom získať medzinárodnú legitimitu neskôr väzby s al-Káidou prerušil, pričom an-Nusra spojil s ďalšími zoskupeniami do organizácie Hajat Tahrír aš-Šám (HTS). Vláda USA v roku 2013 zaradila Džawláního na zoznam globálnych teroristov a o štyri roky neskôr vyhlásila odmenu 10 miliónov dolárov za informácie vedúce k jeho dolapeniu. Dodnes je odmena vypísaná, Bidenovi to nezabránilo potešiť sa z toho, že Asada nahradil práve tento islamista.

Opatrne možno povedať, že preto nedokážeme odhadnúť, do akej miery bola americká snaha o dolapenie Džawláního úprimná. Ostatné roky však jeho HTS pod tureckou záštitou ovládala milióny ľudí v severozápadnej sýrskej provincii Idlib. Džawlání sa za ten čas naučil hovoriť všetky správne veci, až do takej miery, že po začiatku ofenzívy na Aleppo vyhlásil, že v budúcej Sýrii bude „diverzita našou silou“. Hovoril o ochrane alavitov a kresťanov, vo funkcii zostal ten istý premiér, ktorý funkciu vykonával za Asada. Americký establišment, napríklad Fareed Zakaria na CNN, po prevzatí moci hovorili, že Džawlání sa "poučil z chýb v Iraku".

Dôvod na optimizmus?

V západnej tlači sa preto presadzuje naratív o umiernených sýrskych džihádistoch. Je pôsobivé, že HTS svojou činnosťou v Sýrii zatiaľ tomuto naratívu napomáha. Organizácia vyhlásila zákaz núteného nosenia hidžábu ženami a vydala príkazy svojim jednotkám, aby neobťažovali zahraničných novinárov. No najmä: až doteraz nedochádza k masakrom civilného obyvateľstva. Ničia sa iba Asadove sochy, luxusný majetok v Asadovej vile, televízie nám ukázali zábery na prezidentskú garáž plnú luxusných áut, a hnev sýrskej ulice. Niečo podobné sme však už videli v Bagdade, Tripolise aj Kyjeve, keď došlo k zmene moci. A nebol to ani náhodou koniec príbehu.

Prekvapujúce a zrejme aj pozitívne tiež je, že medzi hlavnými mocenskými aktérmi v regióne vidíme koordináciu a prebratie moci pôsobí organizovane.

Špekulácii pritom nie je až tak veľa. Hovorí sa napríklad, že zosadenie Asada dohodli 7. decembra spoločne Turci, Saudi, Egypt, Spojené arabské emiráty a tiež Rusko, ktoré sa ponúklo, že ho prijme na svojom území. Znamenalo by to, že nikto nemá záujem na novej Líbyi. Koniec koncov, jediný, kto sa v súčasnosti správa agresívne, je Izrael.

Nielen obyvatelia Sýrie by si želali, aby nešlo len o zbožné želania. Každý s morálnym kompasom by bol, samozrejme, rád, keby sa Sýria po dekáde vojen a sankcií nadýchla a utečenci z Turecka a Európy by sa mohli vrátiť domov. Lenže, povedané slovami klasika, optimizmus je útočisko pre zbabelcov. Preto aj keby sme pripustili, že to tentoraz myslia regionálne mocnosti dobre, treba očakávať, že to dopadne tak ako vždy. Teda ako po zmenách režimu v Iraku, v Líbyi či Afganistane.

Osobitú kapitolu ťažko skúšanej Sýrie píšu tamojší kresťania. Na Slovensku sme vďaka pápežskej nadácii Cirkev v núdzi (ACN) organizovali pre nich pomoc, navštívili nás sýrski biskupi. Rozumeli sme totiž u nás tomu, čo Západ ignoroval - že Asadov režim kresťanov pred islamistami chránil. Preto je dôležité sledovať, čo bude s kresťanmi v Sýrii teraz.

Sýrsky katolícky arcibiskup Jacques Mourad sa po obsadení Aleppa vyjadril skepticky: „Toto je koniec veľkých dejín kresťanov v Aleppe.“

Je dosť možné, že po totálnom víťazstve Džawláního džihádistov môžeme jeho výrok vztiahnuť na celú Sýriu. A dúfať, že sýrsky biskup sa mýli.

A ak nie, mali by sme si v Európe pamätať, kto to spôsobil.