Čo ukázala schôdza o Mikulcovi

Ťažko si predstaviť protivnejší trest, ako sledovať zasadnutie súčasného parlamentu. Úroveň Národnej rady je hrozná. Hrozná. V prejavoch som počul vulgarizmy, niektorí kričia, bežne sa uráža, prázdne reči sú až ďalší problém niekde v pozadí. Úroveň zboru je taká nízka, že aj slabí politici s prehľadom vyniknú. Táto vizitka je spoločná, hovorí veľa o koalícii aj opozícii.

V celom rade vystúpení a poznámok zaujalo len niekoľko. Tu je pár poznámok k nim.

Po prvé, celý spor sa dnes sploštil do binárnej podoby. Svedčí to o tom, že Robert Fico nedokáže presvedčivo otvoriť žiadny problém súčasnej vlády. Jeho záťaž a kauzy z minulosti sú príliš veľké, príliš očividné. Tak ako platí, že Matovič je priamym dôsledkom Fica, tak platí, že Fico nedokáže pôsobiť ako korekcia Matoviča. Nedá sa to.

Existuje totiž jednoduchá obrana: Hovoriť o „našich ľuďoch“ z obdobia vládnutia Roberta Fica. Nie sú to žiadne dohady, ale celý rad priznaní a zdokumentovaných obvinení. Politikom OĽaNO stačilo oprášiť predvolebné výroky a pridať malý update.

Fico tomu nedokáže čeliť. Pellegrini sa zrejme vedome drží bokom, Erik Tomáš ho nedokázal zastúpiť.

Preto je celá schôdza viac o Ficovi a zodpovednosti jeho ekipy, nie o Mikulcovi.

Po druhé, ak sa niekto dotkol reálneho problému, bol to Igor Matovič. Jeho výrok, že nevie, čo si má myslieť o zásahu proti bývalému šéfovi SIS Pčolinskému, že raz má pocit, že sa mu krivdí a inokedy, že dôkazy svedčia proti nemu, aj veta o tom, že zásah proti bývalému šéfovi NAKA Zurianovi bol chybou, sú presne tou témou, ktorá ide k jadru veci.

Problémom nie sú „politickí väzni“, problémom je otázka, ktorú najlepšie ilustruje a otvára práve zásah proti Pčolinskému. (V inej miere voči Zurianovi, kde už ale medzitým došlo k potrebnej náprave.)

Otázka je jednoduchá: Prečo obvinenie jedného kajúcnika priamo a druhého nepriamo stačí na zadržanie Pčolinského a prečo naopak obvinenie jedného kajúcnika voči guvernérovi centrálnej banky Kažimírovi podobný efekt nemá?

Kto o tom rozhoduje a kto primeranosť takýchto krokov kontroluje, ak sa z toho sám vylúčil Kyselov nadriadený špeciálny prokurátor Lipšic, a ak policajný prezident Kovařík odmieta zasahovať?

Sme svedkami viacerých svojvoľných praktík, ktoré sa tu roky tolerujú (zodpovednosť ani náhodou nejde na konto nominantov tejto vlády), napríklad nadkvalifikácia trestných činov, ktorá umožňuje držať obvinených dlhšie v kolúznej väzbe a zvyšuje šancu, že sa zlomia.

Ak sa tento nástroj používa voči zločincom, pred verejnosťou tento účel posväcuje prostriedky. Problém nastáva, ak sa obeťou stane niekto, kto môže byť nevinný. Alebo koho vina je nepomerne nižšia, než sú priznané zločiny daného kajúcnika.

Matovič sa tohto problému dotkol, ale nerozviedol ho. Hovorí, že sa stala chyba (Zurian) a že v prípade Pčolinského nevie.

Lenže práve táto nevedomosť a nejednoznačnosť volá po odpovedi a rýchlej náprave. Tou nie je prepustenie Pčolinského, ale riadny právny postup v jeho prípade – zákonné zbavenie mlčanlivosti, vypočutie svedkov, ktorých označil, a čo najrýchlejšie vznesenie žaloby a postavenie Pčolinského pred súd. Problém je, že orgány činné v trestnom konaní sa správajú inak – majú čas a v celom rade vecí nekonajú.

Práve toto mala byť parketa strany Sme rodina, ale táto strana sa v doterajšom priebehu schôdze úplne stratila. Prispeli tým k binárnemu nastaveniu témy, nedokázali zmeniť optiku.

Po tretie, existuje aj zodpovednosť ministra Mikulca, o ktorej najpresnejšie hovoril poslanec z jeho klubu Gábor Grendel. Tou je zmena zákonov, ktoré upravujú menovanie policajného prezidenta či fungovanie policajnej inšpekcie. Tieto zákony sú zlé a Mikulec ich zmenu za vyše roka neinicioval, hoci to má napísané v programe vlády.

Mikulec sa tým dnes bráni, keďže nemôže odvolať šéfa inšpekcie a ani menovať policajného prezidenta, ale ak nie konkrétne osoby, tak celom iste zodpovednosť za „konzervovanie“ týchto smeráckych zákonov je jeho politická zodpovednosť.